Strach a bdenie

Kapitola 13 - Nemocničné krídlo

Zobudila som sa. Znova ten istý pohľad. Tmavá izba, ebenové dvere, ebenová posteľ. Zelené baldachýny a dotrhané tapety.

Vstala som z postele a rozhliadla som sa. Tento krát bola podlaha teplá. Cítila som, že sem z niekadiaľ tiahne známa vôňa. Pomaly, nerozhodne tak ako minule som sa vybrala k dverám. Keď som vyšla z dverí, všetko vyzeralo útulnejšie. V celom dome bolo teplejšie, prach tu vôbec nebol. Zamierila som ku schodom, pretože som počula hlasy.

„Už to vie," povedal známy ženský hlas.

„To je dobre," teraz sa ozval mužský hlas. Tiež známy.

„Ale má pochybnosti," ozval sa znova hlas ženy. „Našla ten list," povedala rázne.

„Bol som hlupák," priznal si muž. „Bol som s tým všetkým zmierený ale nebol som zmierený s tým, že ju opustím. Myslel som si, že ak prežijem vráti sa ku mne. Teraz už viem, že to nebol dobrý nápad. Je jej lepšie ak zostane na-,"

„Ale ona po tom chce pátrať. Obaja vieme aká je. Je bystrá, manipulatívna a podlízavá keď sa jej to hodí," nahnevaným hlasom ho prerušila žena. „A nenechá si ujsť príležitosť dostať sa k tebe," rázne mu vysvetľovala a ja som sa pomaly približovala ku dverám.

„Tak potom je dobre, že som svoju lokáciu ukryl do hádanky," odvetil muž.

„Dobre vieš, že to ju nezastaví," povedala zase žena. „A ten incident zo včera. Čo si tam hľadal?"

„Čo asi. Ten list predsa." odvetil muž podráždene.

„Tak to si mal teda smolu. Tvoja obľúbenkyňa je rýchlejšia." vravela žena uštipačne.

„Musíš jej zabrániť aby sa ku mne dostala," povedal muž odhodlane.

„Áno, a ako?" odvrkla žena a v jej tóne hlasu bolo počuť úškrn. „Je z toho zmätená. Zrazu jej pribudla rodina, ktorú nikdy pred tým nemala. Zistila, že jej matka bola živelná čarodejnica a to ešte nevie, že aj ona je. A bola zasiahnutá veľmi silným zabúdacím kúzlom," na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala. „Je ti jasné, že sa s toho nemusí dostať." povedala a skoro pri tom kričala.

„Áno, a čo som mal robiť?" spýtal sa muž zúfalo.

„Neviem. Napríklad tam neliezť a nechať to na nás," ozval sa tretí ženský hlas.

„Tak aspoň, že má vás. Urobte jej zázemie ako som jej robil ja." povedal muž odovzdane.

„Nie. To sa nedá. Ju nezastavíš. Je ako jej matka. To čo sa deje už nezvrátiš. Priprav sa na to, že jedného dňa ti zaklope na dvere," povedal tretí známy hlas.

„A ten deň sa veľmi rýchlo blíži," ukončil to prvý ženský hlas. Ozval sa dupot topánok a dve postavy rýchlim krokom vyšli z izby, prešli okolo mňa, prekročili prach vchodových dverí a odmiestnili sa.

„Slečna Whitestonová..." začali sa ozývať iné hlasy, ktoré sa miešali pukotom ohňa na mieste kde som stála.

Zrazu som otvorila oči a ocitla som sa v presvetlenej miestnosti. Nemocničné krídlo.

„Slečna Whitestonová počujete ma," ozýval sa hlas, ktorý mi zvonil v hlave. „Slečna Whitestonová," pomaly som otočila oči a zaostrila na osobu predo mnou.

„Áno, počujem," odvetila som tichým hlasom. Bola to madam Pomfreyová. Prečo som v nemocničnom krídle? A čo sa mi stalo?

„Och Merlin, to je úžasné, že ste sa prebrala," jasala a pritom mi podávala nejaký elixír. „Vypite to," prikázala mi. Pri tom ako mi trešťalo v hlave sa ani nedalo povedať nie. Rýchlo som ho vypila a na jazyku som pocítila trpkú chuť, bolo mi však jasné, že s tým nič neurobím a počúvať reči o tom, že nie všetko musí chutiť ako tekvicový džús sa mi veľmi nechcelo.