Strach a bdenie

Kapitola 7 - Alohomora

Bežala som hradom ako rýchlo to len šlo. Zrazu mi došiel dych, preto som sa zastavila, keď som sa zrazu rozpamätala. Stála som pred učiteľským kabinetom. Pred Severusovým kabinetom. Chvíľu som váhala ale nakoniec som chytila kľučku a pohla ňou smerom dolu. Zamknuté pomyslela som si. Ako sa len dostanem dovnútra.

„Alohomora" zašepkala som. Nič. Bolo mi jasné že Severus si zabezpečoval komnaty zložitými kúzlami, ale aj tak som to skúsila. Aj napriek tomu že som v jeho komnatách trávila podstatnú časť dňa heslo som nepoznala. Vždy si dával pozor. Ešte som vyskúšala nejaké kúzla, ale ani jedno nefungovalo. Ako inak Severus nebol hlupák, musel mať tie komnaty zabezpečené kúzlami, o ktorých sa ani študentom 7. ročníka nesnívalo.

Vybrala som sa teda do knižnice. Po ceste som nikoho nestretla lebo všetci mali hodiny. Vošla som do knižnice, pozdravila som sa madam Pinceovej, ktorá si ma premerala podozrievavým pohľadom a zamierila som do tretej uličky. Presne som vedela kam idem. Boli tam všetky knihy o odomykaní a zamkýnaní. Brala som knihy hneď od začiatku. Čítala som naozaj všetky knihy aj tie najjednoduchšie. Prečítala som už polovicu zo všetkých kníh a stále nič. Začínalo ma pohlcovať zúfalstvo. Zrazu som sa pozrela na hodinky. O desať minút päť hodín. Za desať minút som mala byť na druhej strane hradu a ja sedím v knižnici a čítam si. Rýchlo som sa zdvihla a vybehla som z knižnice, za sebou som len počula krik knihovníčky, ktorá kričala niečo o tom, že si mám ísť upratať tie knihy čo som odignorovala. Tento deň som už asi po 5 krát bežala hradom, pretláčala sa študentmi len aby som stihla niečo na čo som už dávno meškala. Zastavila som sa pred kabinetom našej novej profesorky. Pozrela som sa na hodinky. Zase neskoro pomyslela som si. Pomaly som prešla k dverám a zaklopala som.

„Ďalej." ozvalo sa z vnútra. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila som dvere.

„ Á slečna 'neviem prísť na čas' sa uráčila aj prísť." postavila sa a ruky si založila na prsiach. „Meškáte presne 4 minúty." povedala tak že mi mráz prebehol po chrbte.

„Viete pani profesorka, ja som bola v knižnici a trocha som zabudla na čas." dostala som zo seba.

„V knižnici vravíte?" pozrela sa na mňa nedôverčivo. „No dobre, sadnite si a vytiahnite si papier, pero a atrament. Napíšete mi tu niečo." povedala a ja som sa na ňu ani nemusela pozrieť a vedela som že sa jej na tvári objavil diabolský úsmev. „Napríklad 'na hodiny budem chodiť vždy na čas' a povedzme že sto päťdesiat krát." povedala mi a sadla si naspäť ku svojmu stolu. Len som mlčky prikývla a začala som písať.

Asi po hodine som sa konečne dostala na číslo, po ktorom som tak dlho túžila. Dopísala som posledné slovo a položila som papier na učiteľkin stôl. Chvíľu som počkala a keď si to prepočítala povedala mi že môžem odísť. Bolo už neskoro večer a preto som zamierila hneď do podzemia kde bola naša spoločenská a aj naše izby.

„Už ide." započula som z poza rohu. Zastavila som. Ten hlas som poznala. Minulý večer.

„Prichádza čas odplaty." spomenula som si na päť postáv, ktoré stáli okolo mňa.

Pomaly a potichu som sa otočila a začala som kráčať preč. Zašla som za roh zrýchlila som. Určite ma tí chlapci začnú hľadať keď zistia že som sa im vyhla. Zrazu som za sebou počula kroky. Rýchlo som zabočila k najbližšiemu výklenku. Pritisla som sa čo najviac ku stene a dúfala že si ma nevšimnú.

„Tak ty sa nám budeš vyhýbať?" počula som slizký hlas, ktorý sa približoval.

„Ale no tak ukáž sa, včera to bola zábava." započula som ďaľšieho. Boli tak blízko, že som skoro počula ich dych. Jeden z nich zastal priamo pred výklenkom kde som stála ja. Zrazu som započula kroky.

„Pozor ide McGonagallová, tú úbožiačku nájdeme zajtra ale teraz poďme." Počula som len ďaľšie kroky, ktoré patrili našej riaditeľke a potom len ticho. Posvätné ticho. Chvíľu som si užívala pocit víťazstva nad tými žiakmi a napokon som sa vybrala späť do našich izieb. Ponáhľala som sa. Čo keď by si to rozmysleli, a znova by na mňa niekde čakali. Dávala som si pozor na každý zvuk. Cestou som najmenej dvadsať krát zastala. Nakoniec som úspešne dorazila do našej spoločenskej a nakoniec aj na našu izbu. Zhodila som si tašku z pleca hodila som sebou do postele. Bola som taká unavená, že som sa len stačila prezliecť do pyžama, zatiaľ čo som úspešne odfrkávala Alici na sarkastické poznámky alebo som ju úplne ignorovala. Popriali sme si dobrú noc a ja som sa zachumlala do teplých perín. Ani som nevedela ako a bola som zase vtiahnutá do ríše snov.