Wilde vs. Styles 2. séria

42. Konečne doma!!

Čakala som, že pre nás na letisko prídu chalani. Alebo aspoň jeden z nich. Nie to, že sa budem musieť trepať Londýnskou dopravou. Harrymu to dám vyžrať! Mňa, tehotnú ženu, nechá ísť pochybným taxíkom? To si zo mňa niekto dnes robí dobrý deň alebo ako? Som mimo realitu? Mala by som to nejako zistiť, lebo mi to príde ako nočná mora, nie ako vytúžený sen. Vraj keď pociťujeme bolesť nesnívame. Žeby som to skúsila?

„Au!“ sykla som, keď som sa uštipla do ruky a skutočne to zabolelo. Takže to predsa len nie je sen. Teda nočná mora. Je to skutočná nočná mora! Prečo ja preboha svätého nemôžem spať a zobudiť sa? To by bolo prijateľnejšie ako toto! Hovorím vážne. Harrymu to dám vyžrať.

„Si v pohode?“ opýtala sa moja sestra a zahľadela sa na mňa. Prv som len prikývla hlavou, no potom som sa dala do reči.

„Som. Len nedokážem uveriť, že mi toto Harry skutočne urobil. Ako si to mohol dovoliť? Prečo pre mňa neprišiel na letisko?“ začínala som tuším hysteričiť.

„Ehm.. som tu aj ja.“ ukázala na seba Charlotte prstom.

„Prepáč. Ja len som z toho trochu na nervy. Predsa sme sa dohodli, že pre mňa, teda pre nás, príde a vezme nás domov. Nechápem tomu.“ sklesnuto som zvesila hlavu a pri tom som si povzdychla.

„Neber to tak katastrofálne. Predsa len si túto cestu môžeme nejako spestriť. Môžeme sa zastaviť v bare napríklad. Na panáka.“ zadrela mi. Asi ju prerazím. Nie je za hranicami ani mesiac a už by chlastala o sto šesť. A za ďalšie.. s mojím stavom? Podvihla som obočie a šokovane som na ňu pozrela.

„To snáď nemyslíš vážne. S mojím stavom a s tvojím vekom?“ porazí ma z nej! Porazí ma zo všetkého, zo všetkých!

„Aha.. tak to som nedomyslela. A môj vek do toho neťahaj. Už mám 18.“ začala mi to vyhadzovať na oči. No paráda! Už len toto mi chýbalo ku šťastiu. Puberťáčka s rozbúrenými hormónmi, čo by každý večer len hulila, chlastala a Boh vie, čo všetko ešte.

„Do žiadneho baru s tebou nejdem!“ povedala som dominantne a ako dôkaz som si zložila ruky na prsiach. Nepôjdem s ňou do baru! Nebudem sa predsa prizerať, ako sa dá dole z jedného pohárika tvrdého alkoholu. A teraz sa z nej v podstate stáva slávna osobnosť kvôli mne. Hneď by bolo v novinách roznesené, že mladá Wilde sa sundala.

„Aspoň na večeru by sme mohli skočiť.“ odvrkla nadurdene. Nech je! Veď ona uvidí, že doma ju čaká niečo omnoho lepšie, ako len nejaký stupídny bar, kde nikoho nepozná.

„Charlotte, chcem byť doma čo najskôr. Nechce sa mi premávať po večerných uliciach Londýna v predraženom taxíku bezcieľne. Naješ sa doma. Snáď ten debil aspoň nakúpil, keď už pre nás neprišiel.“ nechcela som povoliť. Predsa sa len treba držať plánu. Také malé prekvapenie pre ňu. Bude šokovaná. Teda dúfam. Bola som opatrná a nehovorila som nič, čo by naznačovalo, že jej a Liamovi chystáme oslavu.

„Tak teda dobre. Nebudeme potom zdržiavať. Ešte som nevidela tvoj byt.“ dala mi za pravdu, na čo som si v duchu vydýchla. Aspoň že tak.

„Bude sa ti tam páčiť.“ riekla som a žmurkla som na ňu. Len mi venovala úsmev a zahľadela sa na mesto za oknom taxíka.

„Ako dlho bude približne ešte trvať cesta?“ trochu ma jej otázka zarazila. Čakala som, že už so mnou nebude viac komunikovať, ale nestalo sa tak.

„No dúfam, že čoskoro tam budeme. Už ma celkom bolí zadok z toľkého sedenia. Najradšej by som si ľahla a pospala si. Som totálne vyčerpaná.“ hovorila som svojej sestre. Nakoniec som tiež zaujala jej postoj a zahľadela som sa z okna taxíka na preplnené ulice. Už sme sa pomaly blížili k nášmu bytu. Už čoskoro budem mať možnosť vidieť Charlotteinu reakciu na prekvapenie.

„Sme tu dámy.“ upozornil nás taxikár, keď zastavil pod mojim bytom. Zahľadela som sa na panelák pestrých farieb a všimla som si pohyb za oknom nášho apartmánu. Aspoň, že pozor dávajú kedy prídeme.

„Iste. Čo sme dlžné?“ vytiahla som z tašky peňaženku a začala som sa v nej prehrabávať.

„Päťdesiat libier, poprosím.“ dalo sa čakať, že to bude predražené, no čo už. Stáva sa aj horšie.

„Nech sa páči.“ podala som mu bankovku a vystúpila som za Charlotte. Tak isto vystúpil taxikár a pomohol nám s kuframi.

„Ďakujeme.“ aj napriek takej vysokej sume, ktorú som mu zaplatila som ostala zdvorilá. Predsa len, nikdy neviete kde všade po novinách vás roznesú za úplné blbosti.

„Nie je zač.“ venoval nám úsmev, nasadol späť do auta a odfrčal si preč.

„Pripravená?“ hodila som očkom po Chralotte, ktorá sa zdala byť nervózna. Zhlboka sa nadýchla nosom a následne vydýchla ústami. Nahodila úsmev a prikývla.

„Iste. Poďme už dnu. Vyzerá to na dážď.“ riekla a tak sme sa teda vybrali ku vchodu do bytovky. V kabelke som nahrabala kľúče a odomkla som vchodové dvere. Ako prvú som nechala vojsť svoju sestru a následne som vošla aj ja. Namierila som si to ku schránke a odomkla som ju. Kopilo sa v nej plno listov, ktoré som nebola schopná zobrať naraz. Postupne som si ich začala nakladať do tašky, až som ju vôbec nedokázala zavrieť. Aj napriek tomu v schránke ostalo ešte plno korešpondencie.

„Nechceš pomôcť?“ opýtala sa Charlotte a podišla ku mne.

„Mohla by si si niečo napchať do kabelky? Takto nemám šancu vziať odtiaľ všetko.“ poprosila som ju. Len prikývla a otvorila svoju kabelku. Postupne som je do nej nakladala listy, až pokiaľ nebola taká prepchatá, ako tá moja.

„Ďakujem.“ šepla som a zavrela som za nami schránku. Tašku som si prehodila cez rameno a za sebou som si začala ťahať kufor. Prešla som len pár krokov a stlačila som gombík na privolanie výťahu. Za mnou sa došuchtala Charlotte v tom momente, keď dvere výťahu cinkli. Nastúpili sme doň a zadala som číslo poschodia, na ktorom sa nachádza môj a Harryho byt. Keď sme sa konečne ocitli na potrebnom poschodí, vystúpili sme z výťahu a prešli k dverám s rohožkou oznamujúcou "Vítame Vás". Vytiahla som kľúče, ktoré som si medzitým vopchala do vrecka a zastrčila som potrebný kľúč do zámky. Otočila som ním a nechala som Charlotte, nech vojde prvá.

„Prekvapenie!!“ ozvalo sa celým bytom až mnou myklo. Nasledoval krik a jasot, na ktorom som sa podieľala už aj ja.

„Všetko najlepšie, sestrička.“ zaželala som jej znovu, jednou rukou som ju objala a prepchala som sa popri nej do bytu plného ľudí. Konečne doma!!

Tramtadadááá... nová časť.. konečne :D znova po pre mňa dlhej dobe.. Inak mi to nevyšlo.. síce ja začnem písať, ale potom mi do toho niečo furt skočí.. nevadí.. Bola som v Blave, čo ste si mohli všimnúť, že som o tom pridala status na môj profil.. no nik sa mi neozval a tak som nemala ísť s kým na kávu.. :D nevadí.. aj tak som každý večer sedela na pive :D bola prostre sranda.. Inak tak ma napadlo, kto každý z vás ide na koncert do Viende? Nepamätám sa, či som sa vás to už pýtala alebo nie.. ale tak mohli by ste mi odpovedať ;) Chcem vedieť s kým z vás sa tam vidíme ;) No a ešte znovu vám pripomínam svoj FB účet s menom Netty Direction, na ktorom si ma môžete pridať, ak sa ma chcete niečo opýtať.. Dúfam, že sa vám časť páčila a ak chcete venovanie, pýtajte si oň.. častí ešte bude myslím dosť.. a ak sa vám neujde v tejto sérii, tak vás určite nemynie v tej 3-tej, o ktorej ešte asi neviete, ale bude aj tretia séria.. takže to, že je to tu trochu pokojné, neznamená, že to tak bude aj naďalej :D som proste sviňa :D haha.. Veľmi mi chýbajú konverzácie s vami.. :/ tak s tým musíme niečo porobiť.. čiže, keď ste došli v týchto mojich nezmyselných výlevoch až sem, nezabije vás, ak mi okomentnete časť.. urobíte mi tak nesmiernu radosť a určite ma to nakopne k písaniu nových častí a pridívaniu ich skôr.. :) časť je venovaná mojej vážnej fanúšičke :D aVicky_J.. čiže si ju uži ;) Už vám asi leziem na nervy s tými mojimi výlevmi a tak už teda končím.. Votes & Coments babes.. :D vidíme sa pri ďalšej časti ;)