Wilde vs. Styles 2. séria

53. Bude to..

Harryho ruka urobila pár ťahov vo vzduchu, čo spôsobilo zaklopanie na dvere. Už nemôžeme naďalej čakať v čakárni, pretože na nás každý pozerá, akoby sme boli mimozemšťanmi a nie normálnymi ľuďmi. Bojím sa tiež, že sa čoskoro dostane do novín nejaký typ od tých pofidérnych žien a bude na streche oheň.

„Moment!“ spoza dverí k nám doľahol hlas Marie. Následne sa ozvalo aj klopkanie topánok o podlahu, takže už tu nebudeme musieť trčať dlhšie. Kľučka poklesla a dvere sa začali otvárať. Nenahnevala by som sa, keby trošku pridala do kroku.

„Áno?“ opýtala sa Marie za otvárania dverí. Keď sa nám pozrela do očí, na tvári sa jej vyrysoval úprimný úsmev a bez ďalších slov nás pustila do vnútra. Podstúpila odo dverí a rukou nám naznačila, nech vojdeme dnu.

„Colette, Harry! Tak rada vás opäť vidím.“ znovu nám venovala vrúcny úsmev a zabuchla dvere do čakárne, odkiaľ sa ozývali nespokojné dámy. Môžu si za to samé. Nemali na nás tak okato zízať.

„Dobrý deň, Marie. Aj my vás. Ako sa máte? Čo máte nové?“ vyzvedala som. Túto ženu som si obľúbila už na začiatku. Je veľmi zlatá a rada si podebatí o hocčom.

„Ale nič také deti. Všetko je po starom a mám sa celkom dobre.“ odvetila a zahrabala sa v kartotéke. Vytiahla odtiaľ moju zdravotnú kartu a prešla ku dverám ordinácie doktora Alexandra Martina. Jemne na ne zaťukala a otvorila ich. Alex ani muknúť nestihol.

„Pán doktor, máte tu ďalšieho pacienta.“ povedala Marie milým tónom hlasu.

„Marie, hovoril som, že do deviatej nikoho nevezmem.“ keď dopovedal, zodvihol hlavu a všimol si mňa s Harrym. Zodvihla som ruku a zamávala som mu na pozdrav. Asi bol trochu v šoku, no potom ho to akoby rýchlosťou blesku prešlo.

„Teda okrem Colette a Harryho. Pravda?“ venoval nám úsmev a postavil sa spoza veľkého dreveného stola. Obišiel ho a podal si s nami ruku.

„Vitajte!“ zahlásil a Marie mu už podávala moju zdravotnú kartu. Hneď potom sa vyparila z ordinácie a zavrela za sebou dvere nechávajúc nám trochu súkromia.

„Poďte ďalej. Sadnite si.“ vybrali sme sa teda ku stolu a usadili sme sa na stoličky pred ním. Alex sa tiež usadil a vzal si do ruky pero. Hlavu sklonil nad moju, teraz už otvorenú, zdravotnú kartu a začal si v nej čítať staršie informácie. Sústredene ju skúmal.

„Ako sa cítiš, Colette?“ opýtal sa odrazu a zodvihol hlavu pútajúc svoj pohľad na mňa.

„Mám sa fajn. Ďakujem za opýtanie.“ venovala som mu úsmev a začala som sa hrať s rukami v lone. Bola som trochu nervózna z informácií, ktoré sa dnes dozvieme. A myslím, že Harry je na tom nejako podobne, keď tu stepuje topánkami po podlahe.

„Máš tu tehotenskú knižku?“ položil mi dosť dôležitú otázku. Len dúfam, že som ju nezabudla niekde doma. To by bola katastrofa! A potom som si spomenula na ráno, ako som si ju dávala do tašky. Prikývla som hlavou v kladnej odpovedi a vzápätí som odpovedala aj verbálne.

„Iste.“ znovu som na tvári vystrúhala úsmev a začala som sa prehrabávať v kabelke. Keď som konečne nahmatala tú malú knižočku, vytiahla som ju z tašky a podala ju Alexovi.

„No čo? Pripravená na vyšetrenie?“ podpichol ma Alex a teraz pre zmenu lustroval v tehotenskej knižke. Podvihla som obočie a následne ho vrátila do normálnej polohy. Keď si všimol, že mu neodpovedám, zodvihol hlavu a vyzval ma k odpovedi.

„Áno, som. No som aj trochu nervózna.“ priznala som sa.

„Z čoho si nervózna? Teda ste? Harry, tvoje klopkanie o podlahu nešlo prepočuť.“ poukázal aj na Harryho nervozitu. Ten s tým okamžite prestal a zatváril sa previnilo.

„Vlastne radi by sme dnes zistili, či to bude dievčatko alebo chlapček. Spomínal si nám minule, že pohlavie dieťatka sa dá zistiť až v druhom trimestri, teda dvanástom týždni, čo je presne dnes.“ vysvetlila som. Harry ma vzal za ruku a stisol mi ju. Venovala som mu pohľad a následne aj povzbudzujúci úsmev. Ten je tuším rozrušenejší ako ja.

„Áno, to som hovoril. A toto vás tak vynervovalo?“ na tvári sa mu usadil prekvapený výraz a držal sa tam, až pokiaľ sme obaja neprikývli.

„Tak fajn. Nečakal by som od vás, že budete až taký nervózny, no čo už. Tak poďme teda na vec.“ Alex sa postavil zo stoličky a ja tak isto. Harry si v nej však stále hovel a asi ani nemal v pláne ju opustiť, pokiaľ neprejdeme k vyšetreniu ultrazvukom. Prešla som teda za plentu a vyzliekla som si potrebné veci.

***

„Čo hovoríte? Ideme teraz na ten ultrazvuk?“ opýtal sa nás Alex a šiel si umyť ruky po tom, ako ma vyšetril. Ja som zliezla z kozy a šla som sa obliecť. Nemusím tu predsa behať s holým zadkom všade.

„Áno.“ Harry vyletel zo stoličky a už si razil cestu k ultrazvuku. Alex sa zachichúňal a šiel niečo zapísať do mojej karty, kým som sa obliekala.

„Zlatko, no tak! Oblečieš sa potom. Teraz si poď sem ľahnúť, nech sa môžem pochváliť chalanom s mojím potomkom.“ popohnal ma Harry, no nevenovala som tomu takmer žiadnu pozornosť. Aj keď som aj ja bola zvedavá a rada by som vedela odpoveď, dávala som si na čas. Nechcem prechladnúť a preto som sa obliekala patrične starostlivo.

„Veď už idem.“ zafrflala som a vytrmácala som sa spoza plachty kompletne oblečená. Harry mi venoval malý úsmev, no na čele mal viditeľnú vrásku a kropaje potu.

„Môžeme?“ opýtal sa Alex a prešiel ku stoličke pri ultrazvuku.

„Hlavne rýchlo.“ naliehal Harry. Miestami bolo až komické, aký bol nedočkavý. Ľahla som si na ležadlo a vytiahla som si tričko vyššie.

„Všetko má svoj čas.“ zamrmlal si popod nos Alex a na brucho mi naniesol tekutý gél čírej farby. Chladilo to až mi po tele naskákali zimomriavky. Potom mi na brucho priložil hlavicu ultrazvuku a rozotrel gél po celom bruchu. Harry ma chytil za ruku a asi ju už nemienil pustiť.

 „No tak! Čo to bude? Nenaťahuj nás viac, prosím.“ takmer okamžite spustil Harry. Alex sa len zasmial a prikývol. Pohľad upriamil na obrazovku ultrazvuku tak, ako aj ja s Harrym.

„Tak mamička..“ začal Alex a asi sa do toho snažil vniesť nejakú tú dávku vtipu, no Harry mu to prekazil tým, že si odkašľal. Asi sa ho dotklo, že naňho zabudol.

„A otecko.“ dodal Alex a očkom sa pozrel na Harryho, ktorý mu venoval ironický úsmev.

„Bude to..“ aj tak nás trochu ponaťahoval, kým to konečne vyklopil. Bola som napätá a Harry tiež. Dalo sa to zistiť zo stisku jeho ruky.

„No táááák! Už nás toľko nenaťahuj!“ zamrnčal znovu Harry a zamračil sa na Alexa. Tuším mu vôbec neprišlo vtipné to jeho naťahovanie. A popravde aj mňa to začínalo hnevať. Nestačilo, že som bola nervózna, myslím však, že sa mi aj tlak zvýšil.

„Bude to..“

Takžééééé krásky moje.. Včera ste mi radosť urobili s komentármi čiže.. Ďakujem!! Dnes mám na vás vážnu otázku.. Čo myslíte, že z toho nakoniec bude? Dievča alebo chlapec.. Zajtra alebo teda presnejšie v najledujúcej časti sa to konečne dozviete!! (neviem kedy bude) Dúfam, že sa tešíte. Vyjadrite názory v komentároch a jedému z Vás (najkrajšiemu komentu) venujem nasledujúcu časť.. Zatiaľ sa majte krásavice.. Ja utekám.. Mám tu 7xA4 na učenie z podnikovej ekonomiky o mzdách, takže mám čo robiť + ešte ťahák mi treba písať na ekonomickú štatistyku.. Pa.. Vaša xx_Netty_xx