Wilde vs. Styles 2. séria

26. Nebudeš dvíhať ťažké veci..

Ešte asi ďalšiu hodinu sme natáčali zábery do filmu a samozrejme tam nesmeli chýbať ani rozhovory s babami a zvyškom skupiny. Bolo to od nich neskutočne pekné, keď o mne rozprávali s takou láskou. Popravde ma to dohnalo k slzám a pol hodinu ma museli upokojovať. No čo už? To sú tie tehotenské hormóny.

„Kde ste sa ubytovali?“ opýtala som sa celej skupinky, keď sme vysedávali v mojej šatni. Teda, oni vysedávali, ja som sa stihla odlíčiť, prezliecť a pobaliť si najdôležitejšie veci, ktoré som tu mala.

„V hoteli Neptun.“ odpovedali baby zborovo. Len som sa nad tým zasmiala a potom som pokračovala v hľadaní svojho mobilu.

„Ale! Nehovorte! Aj ja.“ radostne som vykríkla a pokračovala som v prehrabávaní vecí.

„Nevideli ste len tak náhodou môj mobil?“ opýtala som sa a ruky som si zložila na bokoch. Všetkých som prešla očami, až som nakoniec zastala na Harrym.

„Nie.“ odpovedali všetci, až na Harolda. Určite ho má on a za chrbtom sa mi smeje, že sa tu takto trápim a neviem ho nájsť.

„Harry, nevieš o tom niečo?“ podozrievavo som sa opýtala a pritom som podvihla obočie. Hlasno prehltol sliny v jeho ústach a následne pokrútil hlavou pre zápornú odpoveď.

„Nie.“

„Si si istý?“ stále som z neho nespúšťala oči. Viem, že ho má on! Poznám ho na to až priveľmi dobre.

„Jasné.“ riekol a rukami si prešiel po stehnách. Podišla som k nemu bližšie a sadla som si mu do lona. Teda, skôr by sa dalo povedať, že som sa naň hodila. Zakňučal od bolesti a hneď na to sa pomrvil.

„Čo je? Hádam som ti neublížila?“ šepla som mu do ucha výsmešným tónom, no aj tak to počuli všetci v miestnosti. Spustili rehot a ja s nimi. Po malej chvíľke som sa upokojila a venovala pohľad Harrymu.

„Nechápem, prečo sa smejete. Veď som mohol prísť o schopnosť splodiť si ďalšie deti!“ trucovito povedal a ruky si zložil na prsiach. Znovu som sa zasmiala, no nie tak hlasno ako predtým. Ruky som si zložila na jeho pleciach, po ktorých som mu takmer okamžite začala prechádzať.

„Ale, no tak! Netrucuj, lebo nič v noci nebude.“ podpichla som ho a prstom som mu brnkla po nose. Všetci sa začali smiať ako sfetovaný.

„Čo? Ale no tak! Toto nemyslíš vážne, že nič nebude?!“ hral to so mnou. Môj zlatý, veľmi dobre vie o čo mi ide. Robíme si tu divadielko!

„No myslím.“ utvrdila som ho v mojich predošlých slovách.

„Zlatko, ale to mi nemôžeš urobiť! Ani si nevieš predstaviť, ako po tebe túžim.“ druhú vetu mi zachrapčal do ucha tak, aby ju nikto nepočul. Dúfam, že sa mu to podarilo, lebo inak by som sa asi prepadla od hanby.

„Myslím, že by sme už asi mali ísť.“ povedala som a pobrala som si všetky nachystané veci. Skôr ako sme však vyšli zo šatne som nastavila prázdnu dlaň k Harrymu a počkala si, kým mi do nej vloží môj mobil. Urobil tak a ja som si oddýchla, že som ho nikde nestratila. To by mi bol čert dlžen. Pri Harrym totiž stále len o mobily prichádzam. Hneď na to mi z ruky vzal kabelku a prehodil si ju cez plece.

„Čo to robíš?“ opýtala som sa udivene.

„Nechcem, aby si nosila ťažké veci.“ odvetil a pokračoval v ceste von zo šatne.

„No tak to ti potom ani honiť nebudem môcť.“ robila som si z neho srandu. On to však zobral vážne a zastal na mieste. Otočil sa späť ku mne a zapozeral sa mi do očí. Pomrvil sa na mieste a potom vyslovil slová, ktoré mi pripomínali psa prosiaceho o piškótu.

„Ale, no tak zlatko. To nemyslíš vážne! Toto mi ani zo srandy nehovor!“ kňučal. Spustila som rehot a grgla som ho do ramena.

„No poď ty Rambo!“ popohnala som ho a vyšla som von zo šatne ako prvá. Harry ma nasledoval aj s mojimi vecami. Po ceste som si odblokovala mobil a začala som sa smiať ako retardovaná.

„Harry, ty si somár!!“ vyhŕkla som zo seba a stále som sa smiala.

„Ty si uvedomuješ, že mi kedykoľvek môže niekto ten telefón vziať?“ zastala som, otočila som sa jeho smerom a teraz už s potláčaným smiechom som podvihla obočie. Totižto tuto náš prítomný Harry mi zmenil tapetu za fotku svojho kamaráta. Aké romantické!

„No tak ten mobil z ruky nedáš.“ povedal a pokračoval v ceste. Znova som spustila rehot, no rozhýbala som sa za ním. Som rada, že zvyšok šiel napred. To by to dopadlo!

„Rozkaz šéfe!“ zasalutovala som a teraz už som kráčala po jeho boku.

***

„Kde ste boli tak dlho?“ opýtal sa nás vysmiaty Louis hneď, keď sme dorazili k autám.

„Nechcete to vedieť.“ vyhŕkla som zo seba a zapozerala som sa na Harryho. Ledva som potláčala smiech a on tak isto.

„Len mi nehovorte, že ste si šupli ešte malú rýchlovku pred odchodom.“ podpichoval nás Niall, na čo som už smiech nedokázala zadržať. Spustila som hurónsky smiech a ledva som sa dokázala nadýchnuť. Miestami som krochkala, na čom sa smiali zasa ostatný. Teraz keby nás niekto vidí, povie si, že zo psychiatrie im ušili pacienti.

„Hu-hu-hu.“ fučala som ako ženy pri pôrode, pričom som sa snažila upokojiť sa a potlačiť slzy tlačiace sa mi do očí od toľkého smiechu.

„Poďme už radšej na hotel.“ navrhla El a začala tlačiť Louisa nasilu do auta. Všetci sme ich nasledovali a odniesli sme sa k hotelu.

***

Pred hotelom stepovalo viac ako 20 novinárov s obrovskými fotoaparátmi. Keď zočili dve dodávky parkujúce pred hotelom, akoby im preplo v hlave a začali cvakať náš príchod. S Harrym sme šli posledný a samozrejme nás zdržali najviac.

„Je pravda, že ste sa zasnúbili?“ pýtal sa ma akýsi novinár. Prikývla som a venovala som žiarivý úsmev Harrymu. Ten sa na mňa tiež pozrel, venoval mi úsmev a hneď na to ma pobozkal. Blesky zosilneli, a keď sme sa od seba odtiahli opäť to bolo v normále.

„Áno, zasnúbili sme sa.“ dodala som a vytasila som svoj prsteň pod objektív fotoaparátu.

Dnes máte časť skôr.. stihla som ju zostrúhať, tak som vám ju pridala.. do hodiny už nebudem doma, takže to je ten dôvod.. dúfam, že sa vám páčila, a že ste sa na nej nasmiali.. :D časť je venovaná Marry_Horan.. uži si časť.. :D čo si myslíte, že bude dalej? čo sa vám páčilo? nepáčilo? vyjadrite sa v komentoch.. votes tiež potešie.. ja padám sa pobaliť a davaj het Šírava :D majte sa kvetinky moje zlaté.. ;)