Media: Sonya Bright
The Expert of Magical Objects and Collectors of Secrets
Nikto mal pocit, že by mal byť spokojný, ale vôbec to tak nebolo. Síce sa konečne pohol z miesta a vyrazil v spoločnosti Hodinára a ostatných členov ich tímu, no stretnutie s Fosterovcami ho nútilo premýšľať o veciach, ktoré zo svojej mysle dávno vytlačil.
Od svojho odchodu z Asterlingu si nedovolil spomínať ani na Alissu, ani na Fosterovcov. Nechcel žiť v minulosti. Odišiel nielen preto, lebo to znamenalo lepší život pre jeho najbližších, ale aj pre neho. A preto musel prestať byť Johnom Fosterom a stal sa Nikým.
A zrazu, v priebehu niekoľkých dní, ho jeho minulosť dobehla. Najprv sa mu zdalo, že vidí Alissu, potom stretol Fosterovcov a včera v noci, prvú noc, ktorú strávili mimo Marionu, sa mu snívalo taký živý sen, že si pár sekúnd počas bdenia myslel, že je naozaj s Alissou. Desilo ho, ako sa na neho lepí to, čo nechal za sebou. Hlavne teraz, keď sa potreboval sústrediť na svoj cieľ viac než kedykoľvek predtým.
„Skús sa takto mračiť aj na Relikviu a možno ju zničíš pohľadom," zasmial sa Hodinár. Od neho to naozaj znelo vtipne, vzhľadom na jeho račkovanie. Nikto sa napriek tomu nezasmial. Možno si nemali potykať. Možno tým dovolil Hodinárovi, aby hovoril o veciach, ktoré boli súkromného charakteru.
Pozrel sa na neho pohľadom, ktorým mu jasne hovoril, že na žarty nemá náladu. Potom znova preniesol zrak na poľnú cestu pred nimi, ktorá mu už dobrých pár hodín prišla rovnaká. Práve monotónne kladenie nohy pred nohu viedlo jeho myseľ do neželaných zákutí.
„Nad čím premýšľaš?" spýtal sa ho vážnejším tónom Hugo.
Nikto sa nenápadne pozrel cez rameno. Videl ako boli Ann, Gideon a Francis ponorení do rozhovoru, kedy dvaja muži vysvetľovali pätnásťročnému dievčaťu, čo všetko je skutočné na príbehoch, ktorými ju odjakživa kŕmil jej starší brat. Ann konečne nevyzerala, že by sa chystala čo chvíľu rozplakať. Gideonovi a Francisovi sa očividne podarilo odpútať ju od spomienok nedávno zavraždeného otca.
„Duchovia minulosti," odvetil Hodinárovi po pravde. „Mátajú ma v snoch aj v bdelom stave. Človek sa pred nimi snaží utiecť, ale niekedy sú spomienky silnejšie než vôľa."
„Ach, najhorší typ duchov," povzdychol si zavalitejší muž. I keď... Nikto si nebol istý, či je Hugo Williams zavalitý, alebo je jeho kabát z divného materiálu iba prepchatý toľkými vecami. „Mal by si ich čo najrýchlejšie umlčať," poradil mu. „Za pár dní sme u Erijského jazera, kde sídlia Clareovci a kde necháme mladú slečnu Winstonovú. Potom pôjdeme priamo do Ríše klamov, kam si duchov minulosti naozaj nechceš doniesť. Je v tom žena, že?" spýtal sa tak odrazu, až to Nikoho zaskočilo.
Chcel zaklamať, no zakoktal sa. Tak z neho nakoniec vyšlo slovo áno za ozveny Hodinárovho smiechu. „Ako si to vedel?"
„Za takýmto mračením väčšinou býva žena. Mojím druhým typom boli Fosterovci, keďže si spomínal minulosť. Musela byť dôležitá, ak si na ňu spomínaš na ceste, na ktorej číhajú nebezpečenstvá, ktoré ťa môžu stáť život."
Nikto chvíľu mlčal. Pred očami sa vyjavila Alissa. Ani sa nemusel snažiť a vybavil si ju tak detailne, akoby si videl len včera. Vysoká a štíhla – možno až príliš. To mu však nevadilo. Nebolo to jej telo, čo ho na nej upútalo. Boli to oči. Čierne ako noc. Vždy, keď sa naklonil pre ďalší bozk, v nich videl svoj odraz a ešte čosi, čo vtedy plne nechápal. Možno to bola túžba a láska, ale po rokoch si začal nahovárať, že si to len predstavoval. Bolo tak ľahšie zabudnúť.
Lenže on nikdy skutočne nezabudol. To znamená, že to všetko bolo skutočné a to isté mal v očiach i on každý raz, keď ju videl, spomenul si na ňu, či sa prebudil zo sna o nej. Ďalšou črtou, ktorá na nej dominovala boli vlasy také svetlé až boli svetlosivé. Prehlbovali tak bledosť jej tváre, ale to len pomáhalo tým jej očiam. A perám, isteže aj perám! Jej pery vyzerali tak tmavo – boli bordové, niekedy mal pocit, že vyzerajú takmer čierne. A boli jeho.
„Bolo to už dávno," odvetil. „Obaja sme boli mladí a nevidel som ju odkedy som odišiel z Asterlingu. A už ju ani nikdy neuvidím. Neviem, kde je a čo sa s ňou stalo. Je možné, že sa už vydala do omnoho lepšej spoločnosti než som ja. A možno," stíšil hlas, „si ju Mortalis jednu tuhú zimu zobrala so sebou. Pri Vitarovi, dúfam, že to tak nie je a že je šťastná kdekoľvek prebýva."
„Mohol by si ju nájsť po tom, čo sa vrátiš z Nythie," navrhol mu. „Predsa len – dokážeš nájsť magické predmety. Nemyslím, že nájsť ženu bude ťažšie."
„Čudoval by si sa," zahundral a potom pokrútil hlavou. „Nechcem sa rozprávať o Alisse. Ak na ňu mám zabudnúť, nemali by sme ju spomínať."
„Takže slečna už má aj meno!" zvolal nadšene a Nikto sa krátko zasmial. „A nepovedal som, že na ňu máš zabudnúť. Povedal som, aby si umlčal duchov minulosti. Spomienku si uchovaj, ale nedovoľ jej, aby ťa mátala."
Svoje sny nedokážem ovládať, pomyslel si, no nahlas nič nepovedal. Iba prikývol, čo Hodinárovi na prvý pohľad stačilo. Nikomu však neušlo, ako sa na neho pašerák pozrel. Akoby vedel, čo sa mu odohráva v mysli; akoby tušil, aké náročné je zabudnúť na výnimočnú ženu.
„Povedz mi radšej niečo o Nythii. Viem, že tam vzniká a zaniká mágia, ale všetky reči o tejto ríši sú len také... všeobecné. Nikto mi napríklad nikdy neprezradil, prečo sa nazýva Ríšou klamov."
„Som rád, že o Nythii vieš aspoň niečo. Drvivá väčšina ľudí ani len netuší, že existuje viac než len náš svet. A aj ten vraj vznikol dodatočne."
„Čože?"
„No," začal Hodinár, „máme Ríšu dobra – Gilth, Ríšu zla – Cran. Potom máme Posmrtnú ríšu, Pekelné kruhy a nebo s Caelumom – tie patria mŕtvym a nesmrteľným. Ešte tu je Nythia, tá zasa patrí mágii samotnej a nedá sa povedať, že by patrila nejakým bytostiam. Takže čo s tými, ktorí nepatria do ani jedného sveta? Vytvoríš taký, ktorý bude patriť im – Azyl, Svet svetov. My smrteľníci ho nazývame Zem."
„Rozumiem," prikývol. Až neskôr si uvedomil, že sa Hodinára nikdy nespýtal, kto vlastne stvoril Azyl a ostatné svety. Tipoval, že to boli Eternáli, ale mohol si byť istý? „Takže Nythia..."
„Nythia je Ríšou klamov, lebo nie všetko v nej je také, ako to vyzerá. Vitar, Kráľ život, v nej má svoje kráľovstvo. Povieš si teda, že musí prekypovať životom a všetko je tam dokonalé, že? Nie. Vôbec nie. V Nythii sú pochované tajomstvá večnosti a smrti. Vraví sa, že z Vitarovho zámku vedie cesta priamo do Mortalisinej ríše. Ďalšie príbehy tvrdia, že Re'firem je začiatkom i koncom Nythie a nikto to nevie vysvetliť. Nehovoriac o tom, že Vitarovo kráľovstvo od Principia – vchodu do Nythie – delí vodná plocha, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako povrch zrkadla, no jej hladina je viac nepredvídateľná než rozhodnutia ženy. A pod ____ morom sa skrýva cesta, ktorá vraj vedie do samého srdca Nythie, kde je prameň všetkej mágie. Mnohí sa tam vydali, no nikto sa nevrátil, aby o tom hovoril. Väčšina ľudí tvrdí, že ich zhltli vody Nythie. Iní, že ich zničilo to, čo tam našli. Samotná Nythia skrýva pravdu za lžami, ktoré ti ponúka."
„Znie to chaoticky," priznal Nikto.
„Pretože samotná ríša ťa klame, čím sa chráni. Ukazuje ti jednu vec, no za ňou sa skrýva niečo iné. Klame ťa. Preto potrebuješ mapu alebo sprievodcu, aby si tam dokázal prežiť."
„Dá sa popísať, ako vyzerá?"
„Dá, ale nevyrovná sa to pohľadu na ňu, tak ti ho nebudem kaziť. Nythia je neskutočná. Vždy ma na nej najviac fascinovala tá irónia – Ríša klamov skrýva truhlicu plnú pravdy. Nepočul si o tom? Nie? Ani by som sa nečudoval, keby tam pasoval ten obyčajne vyzerajúci kľúč, ktorý nosíš na prsiach," pohľadom zišiel na miesto, kde na vnútornej strane kabáta nachádzalo náprsné vrecko s Relikviou.
Nikoho ani len nenapadlo premýšľať nad tým, do akej zámky bude kľúč pasovať. A prečo by to nemohla byť truhlica s pravdou?
„Relikvia vznikla v Nythii," povedal Nikto. Muselo to tak byť. Inak by nebolo možné magický predmet v Ríši klamov zničiť. „Vznikajú všetky magické predmety v Nythii či aj v Azyle? Predsa len si ho nazval Svetom svetov."
„Nevznikajú. Nythia je miestom ich vzniku. Musia načerpať silu z prameňa. Mimo Nythie však vznikajú zbrane, napríklad Caelum. Dobre vieš, že to nie je obyčajný meč," uškrnul sa pri pohľade na kryštálový meč, ktorý Nikto skrýval v pošve pripnutie k svojmu opasku.
„Ríša dobra," položil ruku na rukoväť a pevne ho zovrel. Cítil z meča silu už len keď ho mal pri sebe. Predstavoval si, aký to bude pocit, keď ho vytasí. Už len z očakávania ním prešla triaška.
„A mnoho zbraní pochádza z Ríše zla," pripomenul mu. „No všetky, ktoré sa dostali do Azylu, boli zničené V'alakom. Nedovolil, aby tu pretrvali dlho. Poslednú zbraň vlastní jediný Temný rytier, ktorému sa podarilo ostať v Azyle. Jeho kopia Imperium – nazval ju tak, pretože ňou získal nadvládu nad Ríšou zla – vraj prebodne hocičo."
„V'alak ju nezničil?"
„V'alak sa Temného rytiera menom Zhyus snaží dolapiť veky, no neustále mu unikne pomedzi prsty. Nie preto, že by sa vodcu Lovcov z Aldevaru bál. Je to vraj preto, lebo ho teší frustrácia, ktorú V'alak cíti vždy, keď mu utečie. To sa aspoň povráva. Čo je na tom pravdy vedia len Lovci z Aldevaru a Zhyus."
„Tak to dúfajme, že na neho nenarazíme," poznamenal Nikto.
„Nemyslím si, že Temného rytiera zaujímame. Hľadá niekoho, kto sa ešte nenarodil. A ja sa cítim živý viac než dosť, neviem ako ty."
„Takže," odkašľal si Nikto a vrátil sa k otázke magických predmetov. Nemal v záujme počúvať o ďalšej mocnej bytosti. Stačilo mu, že mu na krk dýchal V'alak, „poznáš teda všetky magické predmety."
Ak sa predtým Hodinár smial na niektorej z jeho poznámok, teraz sa rehotal. Upútal tým pozornosť trojice za nimi. Otočil sa k nim, aby sa s nimi podelil o to, čo mu prišlo také vtipné: „Nikto si myslí, že poznám všetky magické predmety! Neskutočné!"
„Ale, ale, Nikto, všetkým Hľadačom mágie je predsa známe, že nik nepozná všetky predmety!" zvolal Francis, ktorého to úprimne pobavilo.
„Myslel som si, že ich pašerák by mohol!" povedal na svoju obranu.
„Lichotíš mi, ale musím ťa sklamať. Predmetov je toľko, že ich zrejme pozná len Vitar a aj to preto, lebo je večný a vznikajú mu priamo pod nosom. Možno ich pašujem – a som v tom naozaj dobrý – no Nythia je rozsiahla a, ako som už načrtol, skrýva všeličo. Nedovolím si tvrdiť, že som preskúmal všetky jej kúty a ani to, že poznám všetko, čo v nej vzniká."
„Spýtam sa ťa ako zlodej pašeráka: už ťa niekedy chytili?" uškrnul sa.
„A teba už chytili?" vrátim mu to. No Nikto si už len z toho vyvodil skutočnú odpoveď.
„Nie," odpovedal, „preto som zlodej, ktorého sa oplatí najať," povedal hlasnejšie než bolo potrebné, lebo vytušil, že Francis ich stále počúva.
„Hej! Stalo sa to len raz!" zvolal na svoju obhajobu.
„Čo sa stalo?" zaujímala sa Ann.
„Tuto pána Tatea strčili do väzenia," odpovedal jej Gideon a tým sa začalo Francisove podstatne skrátené rozprávanie o tom, ako neutekal dostatočne rýchlo.
„Po tom, čo si to radikálne pokašľal s Civilizovanými, ti asi veľa ponúk nepríde, čo?" rýpol si Hodinár a Nikto musel prisvedčiť, že má pravdu.
„Kto chytil teba? Niekto z Nythie?" zaujímal sa a Hugo ani nepopieral to, čo si Nikto domyslel.
„Nie, nie, nikto odtiaľ. Boli to tí zasraní Zberatelia tajomstiev," odfrkol si a v hlase mu zaznel odpor voči spomínanej skupine.
„Kto?" zvraštil obočie Nikto.
„Tí, čo vedia tajomstvá tých, ktorých stretli. Samozrejme, nie úplne všetky. Množstvo tajomstiev, ktoré vidia závisí od toho, kde v ich hierarchii sa nachádzajú. Čím vyššie sú, tým viac vedia. Ja som stretol pár z tých, ktorí sa dostali riadne vysoko."
„Nikdy som o nich nepočul," priznal.
„A tak to má byť!" pichol ukazovákom do vzduchu, aby dal na svoje slová dôraz. „Sú to neskutoční tajnostkári. Neprezradia nič. Ani len svoju existenciu, pokiaľ vyslovene nemusia. Taktiež nevydajú žiaden magický predmet len tak, skurvení Zberatelia tajomstiev."
Nikto mal trochu problém brať Hugov hnev vážne, keďže keď to povedal znel takto: skulvení Zbelatelia tajomstiev a okolo seba prskal sliny rozhorčenia. Nedal to však najavo a počúval ho ďalej.
„Spolu so Svetlými čarodejníkmi chránia dobrú stranu rovnováhy – celý Azyl existuje na princípe rovnováhy dobra a zla, len aby si vedel – a na to používajú aj magické predmety."
„Čarodejníci?" prerušil ho.
„Isteže. Nikto, prosím ťa, nehovor mi, že ako Hľadač mágie neveríš v čarodejníkov!" pokrútil hlavou, keď videl Nikoho zmätený výraz.
„Verím, len som žiadneho nikdy nevidel," objasnil.
„Ale videl," tvrdil s priveľkou istotou. „Len si si to nespojil dokopy, alebo ťa donútili zabudnúť. To oni vedia. V každom prípade – späť k mojim útrapám so Zberateľmi – jedného dňa som bol príliš mladý a príliš ambiciózny. Bolo to po druhom raze, čo ma chytili. Vybral som sa do samotného srdca tých šmejdov, do Mesta tajomstiev."
Nikto nadšene pískol. To znelo ako miesto, kam by sa rád vydal, ak by vedel, že existuje.
„Áno, áno," prikývol s úsmevom, „znie to lákavo, čo? Dvakrát ma tam odtiahli sami, keď ma prichytili pri pašovaní. Tretíkrát som sa tam teda vydal sám. Trikrát ma zavreli do väzenia, ktoré vyzeralo ako labyrint, a trikrát som im ušiel. A to preto, lebo nie sú jediní, čo vedia používať magické predmety."
Nikto uznanlivo prikývol. „Šiel si ich provokovať či ukradnúť pár tajomstiev?" vyzvedal.
„Jedno i druhé," priznal. „Nakoniec mi vyšlo len to prvé. Tajomstvá sa nedajú ukradnúť. Dá sa k nim dostať manipuláciami, trikmi a zdĺhavými cestičkami. Niečo som sa však dozvedel – o pár zaujímavých magických predmetoch. Počul si už niekedy o zrkadle, ktoré ťa prenesie do temného odrazu reality? Nie? Oni ich majú. A mnoho ďalších vecí," na malú chvíľu sa zasnil a Nikto ho nechal. Potom mu zvedavosť nedovolila viacej mlčať.
„Stavím sa, že si niektoré z nich získal."
„Oh, kdeže!" mávol rukou. „Majú ich strážené tak dobre, že sa tam takmer nik nedostane Dvere sú chránené mágiou, ktorú nemožno prelomiť. Videl som ich domov zblízka a ušiel z ich väzenia s nepoškodenou pamäťou, čím sa nemôže chváliť nik iný len ja."
„Odišiel si so zážitkom, za ktorý si musel zaplatiť svojimi tajomstvami."
„Nemusel. Nikdy neodhalili moje tajomstvá," záhadne sa usmial.
„Počkaj. Povedal si, že vidia tajomstvá každého," nechápal Nikto. Ako to teda bolo?
„Magické predmety, priateľu, magické predmety ti uľahčia život. Preto som pre nich bol záhadou a preto ma na mieste nezabili."
„Pri Mortalis, čo sú to za bytosti?"
„Bytosti?" uchechtol sa. „Čosi! Sú to ľudia z mäsa a kostí ako ty či ja. Smrteľníci, ktorí akurát majú tú výhodu, že pri pohľade na osobu vidia aj to, čo skrýva pred svetom. Odhaľujú tak zlo na tejto Zemi. Patria medzi bojovníkov za dobro, medzi ktorých môžeš v podstate radiť aj V'alaka alebo Ženu v bielom a Muža v bielom. Na rozdiel od poslednej spomínanej trojice, Zberatelia tajomstiev nie sú nesmrteľní a nemajú vlastnú mágiu. Napriek tomu si o sebe veľa myslia."
„Myslíš, že nejakých stretneme?"
Nikto by rád vedel, ako vyzerajú a fungujú. Na druhú stranu by radšej žil bez toho, aby im skrížil cestu. Predsa len si povedal, že musí pochovať duchov minulosti a hrabanie cudzej osoby v jeho tajomstvách by mu veru veľmi nepomohlo.
„Eniyan, daj, aby sa tak nestalo!" Hodinár vzýval Osud, čo ľudia často nerobievali. Väčšinou sa obracali na Život a Smrť. „Už tak nás čaká nepríjemná cesta," zahundral.
•••
Tobias začínal byť nervózny zo svojich spoločníkov, ktorí ho sprevádzali. Dostalo sa to až do bodu, kedy si želal byť v skupine s Johnom než s nimi, a to už je teda čo povedať. Hodinárovi dali denný náskok, aby zväčšili vzdialenosť medzi Solomonom a Johnom, a vyhli sa tak zabíjaniu. Tobiasovi sa to nepáčilo, no nemohol nesúhlasiť. Solomon cítil Johnovu prítomnosť aj po jeho odchode a mali čo robiť, aby ho udržali na mieste a zabránili mu sledovať ho. Tobias by to nikdy nahlas nepovedal, ale bol rád za prítomnosť Mailys, Sonyi a Alexandra, ktorí boli očividne dobre vycvičení v boji a Solomonov výbuch agresivity zvládli. Ak by bol naňho sám, alebo len s Williamom, Solomon by už bol dávno Johnovi v pätách.
„Držíš ju zle," upozornila ho už neviem koľký raz Sonya a on už neviem koľký raz pretočil očami a ignoroval jej poznámku. Vedel, ako sa držia mapy. A podľa jeho skromného názoru sa rovnako držali ako obyčajné, tak i magické mapy. Držal ju severom smerujúcim dopredu, tak ako ho to odmalička učil John. Nahlas to však nedokázal povedať a slová smerujúce k pochvale Johna horko prehltol.
„Mali by sme ísť za tým zlodejom," ozval sa Solomon namiesto toho, aby ho podporil. Neustále sa obzeral okolo seba, akoby dúfal, že vo vzduchu zavetrí Johnovu prítomnosť a pustí sa za ním. Tobiasovi neušlo ani to, ako celý čas zatína päste a ťažko dýcha.
„Nemôžeme," odvetila rázne Jessamine. „John sa podľa Hodinárových slov musí dostať do Nythie, takže ho nemôžeš zabiť. Inak, súhlasím so Sonyou. Nemal by si mať otočenú mapu smerom, ktorým ideme, a teda momentálne na západ?" zamudrovala.
„Mapou sa neotáča," povedal William hlasom, akoby to mali už dobre vedieť.
„Má pravdu," pridala sa na mužskú stranu Mailys. „Mapou sa neotáča. Hej, Abernathy, zaujímalo by ma, ako to s tebou vlastne je? Cítiš Nikoho prítomnosť? Vieš určiť, kde sa nachádza alebo ako to je?"
„Je to ženská črta – otáčanie mapou," povedal Alexander Sonyi, keď sa k nej naklonil, „Nie je to žiadnym tajomstvom," dodal a ona sa po jeho slovách zasmiala.
Jej smiech ešte neodznel, keď Solomon zodpovedal Mailysinu otázku: „Necítim. Mám však pocit, že som v niečom sklamal. Cítim, že musím dokončiť to, čo som začal. Nezabil som zlodeja v Plnej krčme a táto nedokončená úloha ma bude prenasledovať, kým ju nesplním," povedal cez stisnuté zuby a pohľad teraz upieral nekompromisne dopredu.
Jessamine podišla k nemu a položila mu ruku na rameno. „Alebo kým nezrušíme kliatbu," pripomenula mu. „A nesklamal si. Ak mal Hodinár pravdu a Johnov život je naozaj taký dôležitý, ako tvrdil, tak je len dobre, že sa ti nepodarilo zabiť ho."
Solomon vyzeral akoby sa jej slová k nemu ani len nedostali. „Ak sa k nemu čo i len priblížim..." nechal vyhrážku odznieť vo zvuku ich krokov dopadajúcich na ihličie smrekovca, ktoré pokrývalo lesnú cestu. Všetci si vedeli domyslieť zvyšok vety.
Jessamine s Tobiasom sa s obavami pozreli na svojho priateľa. Nastalo nepríjemné ticho, ktoré ich sprevádzalo niekoľko desiatok metrov a ktoré prerušil William. „Možno to bude trochu osobná otázka, ale priveľmi ma to zaujíma," ozval sa a otočil sa ku Mailys a Sonyi. „Vieme, že Whiteovci idú do Nythie zničiť Kliatbu blížencov. Vy dve ste sa ich rozhodli sprevádzať. Neviem, niečo mi hovorí, že je za tým niečo viac."
„Máš pravdu, je za tým niečo osobné," prisvedčila Sonya.
„Samozrejme, že je za tým čosi viac," povedala v tej istej chvíli Mailys. Sonya sa na ňu vyčítavo pozrela a pohľadom jej hovorila, že do týchto detailov zachádzať nechcela. „Môžem však hovoriť len za seba a v podstate za svojho brata," pokračovala nenútené bielovlasá žena, akoby sa nič nestalo. „S Francisom sme sa rozhodli pridať k Whiteovcom a Sonyi preto, lebo mi pomohli vytiahnuť brata z väzenia. Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby sme ho neboli zachránili. Dlžíme im to a na základe tohto dlhu sme im sľúbili, že im zabezpečíme bezpečie. To nenašli v Prázdnej krčme, pretože Theodore je paranoidný starec, ktorý vidí nepriateľa v každom..."
„Kto je Theodore?" prerušil ju William, ktorý mal záujem o celistvý príbeh.
„Majiteľ a zakladateľ Prázdnej krčmy. No, takže Theodore im odmietal dopriať bezpečie vo svojej krčme, čo som po jeho vysvetlení, isteže, chápala. S Francisom sme sa však rozhodli, že od svojho sľubu neustúpime a pomôžeme im získať bezpečie najlepšie ako sa dá – zničením kliatby. Preto sme tu, pripravení bratov chrániť."
„Whiteovci sa museli rozdeliť kvôli kliatbe a vy, Tateovci, tiež, aby ste na nich dávali pozor," prikývol William, ktorému to začalo dávať zmysel. „Ako ste sa vlastne stali prekliatymi?"
„Nechcem o tom hovoriť," povedal nekompromisne Alexander a jeho pohľad dával Williamovi jasne najavo, že sa ho ani len nemá pokúšať prehovoriť.
„Mohli by sme cestovať v tichosti?" ozval sa Solomon, ktorý bol stále naštvaný za to, že mu John ušiel. Tobias si vedel domyslieť, že sa za tým skrýva aj strach z V'alaka. Ako bude vodca Lovcov z Aldevaru reagovať, až zistí, že jeho posol nechal ujsť zlodeja, ktorého chce zničiť?
„Nie," odpovedal William. „Keď sa rozprávame, je pre mňa jednoduchšie nemyslieť na to, že cestujem s vrahom svojho otca," temný podtón v hlase sa k nemu nehodil. Tobias na neho prekvapene pozrel a Solomon z náhleho obvinenia prudko zastavil.
Pravdou bolo, že William nemal dostatok času a priestoru na to, aby spracoval fakt, že sa Tobiasovi nepodarilo zachrániť jeho otca, ako sľúbil. Namiesto toho mladý Foster fatálne zlyhal a doviedol Samuela Winstona do náruče Mortalis. William včerajší deň strávil v spoločnosti svojej skupiny, ktorá spolu plánovala cestu do Nythie. Tobias si na ňom nevšimol známky zármutku, čo sa nedalo povedať o jeho sestre Ann, ktorá stále plakala, keď s odchádzala s Hodinárom a Johnom.
William mal pravdu. Kým sa mohol sústrediť na iné veci, nemyslel na svoju stratu. V noci tiež nemal súkromie na to, aby oplakal stratu otca, keďže bol v jednej izbe s Tobiasom, ktorý poriadne zaspal až niekedy nadránom, a Solomonom, ktorý sa do neskorej noci prechádzal hore-dole, nepokojný ako lev v klietke.
Tobias si vedel predstaviť, ako sa smútok vo Williamovi nahromadil. On sám za svojou rodinou smútil celou cestou do Marionu a k tomu mal morálnu podporu Solomona, ktorý tiež prišiel o rodičov v plameňoch a popole. Nevedel si ani predstaviť, ako osamelo sa musel William cítiť a ako veľmi mu Solomonova prítomnosť pripomínala jeho stratu.
„Je mi to ľúto," otočil sa k nemu Solomon. „Naozaj, nevieš si ani predstaviť, ako veľmi."
„NAOZAJ?!" skríkol William, a všetci vrátane neho, sa zatvárili prekvapene. Keď pokračoval ďalej, hovoril tichšie, no stále sa mu v hlase ozýval hnev. „Naozaj? Tak prečo mi to hovoríš až teraz? Prečo si mi to nepovedal hneď ako som zistil, čo sa stalo? Prečo si mi to nepovedal sám? Namiesto toho si naštvaný, že sa ti nepodarilo zabiť ďalšieho človeka a to tiež hovoríme o členovi rodiny tvojho priateľa!" rozhodil rukami. „To nie je v poriadku, Solomon, nie je!"
„Má pravdu," uznala Mailys, ktorej očividne nevadilo, že sa jedná o rozhovor, ktorého súčasťou naozaj nemusela byť. Tobias jej to však nepovedal, lebo s ňou súhlasil a hneval sa aj sám na seba, že to nevidel.
Namiesto toho celý čas svojho priateľa obhajoval. Jeho konanie pripisoval V'alakovej kliatbe. Ale tá mohla len za zabíjanie vinníkov, nie za všetko.
„Myslím to vážne, William," pozrel sa mu do očí. Dvoje modrých očí, každé iného odtieňu, sa prebodávali. Jedny plné hnevu, druhé viny. „Je mi ľúto, že som ti nič z toho nepovedal. Pravdou je, že odkedy som vošiel do Plnej krčmy, cítil som Johnovu prítomnosť. Nedokázal som myslieť na nič iné – dopekla, ani teraz to poriadne neviem. Keď som sa za ním rozbehol, nevnímal som nič iné iba to, že ho musím zničiť. Nevidel som ho ako reálneho muža a už vôbec som nemal šancu v ňom vidieť Johna Fostera. Bol predo mnou ako tieň, ktorý som musel zahnať do najtemnejších zákutí posmrtnej ríše, aké len existujú. A, hoci to znie príšerne, rovnako to bolo s tvojím otcom. Ja som ho nevidel. Videl som len hrozbu, v ktorú ho premenila Liga Civilizovaných."
„A ja som urobil chybu, že som ho zaviedol do lesa, aj keď som vedel, že tam Solomon bude," dodal Tobias, ktorý cítil podiel viny.
„Nie, ja som vystrelil. Ja som ho zabil. William sa môže hnevať len a len na mňa."
„Nevedel som, že to máš takto," povedal William, ktorému po lícach ticho stekali slzy. Pohľad mal však pevný a upieral ho na Solomona. Tobiasovi neušlo, že sa k Williamovi trošku priblížila Mailys. Hádam sa neobávala, že by sa William vrhol na Solomona! „Nikdy som sa ani nepokúsil prísť na to, aké to celé pre teba musí byť. Je mi to ľúto. Uvedomil som si však jednu vec. Ty za smrť môjho otca nemôžeš. A ani V'alak, hoci on je ten, ktorý na teba zniesol prekliatie. Boli to Civilizovaní. Oni ho zabili. Oni vypálili Asterling. Oni zrovnali Einar so zemou. Oni nakreslili Johnovi na chrbát terč. Vina je len ich."
„Až vyriešime problémy v Nythii, môžeme sa vydať za Ligou. Stavím sa, že Poslední hľadači mágie sa k nám radi pridajú. Tiež im Liga leží v zuboch," navrhla Mailys.
„Nie," rázne pokrútil hlavou. „Nehovorím to preto, lebo chcem pomstu. Tá nič nevyrieši. Len som si potreboval nahlas ujasniť, koho viniť. Ale Posledných hľadačov mágie by som stretnúť chcel," uviedol na pravú mieru, čo u dievčat vyvolalo smiech.
„Veď si už stretol mňa, Francisa a aj Nikoho!" zvolala naoko urazene.
„Ale nie v Prázdnej krčme," uviedol na pravú mieru.
„Som si istá, že až to všetko skončí a Theodore zistí, že si hodný pozvania, tak ťa tam Mailys vezme," povedala Sonya a premerala si ho skúmavým pohľadom, akoby mu videla azda až pod kožu. „Niečo mi hovorí, že až si ťa Theodore overí, nebude váhať s tvojím prijatím."
„Prečo si to myslíš?" vyzvedal.
„Nepoznáme väčšieho fanatika do mágie než teba, napríklad," ozval sa Tobias.
„A nielen to," dodala tajomne Sonya. „Môj šiesty zmysel mi to len potvrdzuje."
„Nerozumiem," zamračil sa nielen William, ale aj všetci ostatní okrem Alexandra, ktorý povedal: „Ani nemôžeš."
„Čo si zač, Sonya Brightová?" spýtal sa jej spolovice zo srandy, spolovice vážne Tobias.
„Jedno veľké chodiace tajomstvo," zaškerila sa Mailys.
„Som žena, ktorá bola vyhnaná zo svojej komunity za zneužívanie magických predmetov, ktorými som chcela pomôcť Xanderovi a oplatiť mu láskavosť," pozrela sa na Whitea. „A mám zakázané vrátiť sa, pokiaľ zo sebou neprinesiem dar hodný odpustenie a teda nejaký unikátny magický predmet. To mi je však teraz ukradnuté. Ešte stále sa snažím pomôcť Xanderovi a Gideonovi. Až potom príde na rad moja spása."
„Ty...ty..." William sa zakoktal. „Ty si mala prístup k magickým predmetom?"
„Áno," prisvedčila so smutným úsmevom. „Ale neprikladaj im priveľkú váhu, William. Poviem ti tajomstvo: magické predmety problémy neriešia. Častokrát spôsobia väčšiu škodu než prinesú úžitok. Ver mi. Relikvia je toho dokonalým dôkazom."
„Čo vlastne táto Relikvia robí? Nik nám to neobjasnil," zaujímal sa Solomon.
„Nikto to úplne presne nevie," pripustila Sonya, „no všetci sa zhodnú na jednej definícii sily Relikvie: odhaľuje pravdu a to takú, ktorá má moc vyvolať chaos a zničiť svety."