Katie
Bol pri mne, objímal ma a ja som bola opäť šťastná a spokojná. Avšak, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Stále som si však stála za tým, že mi to musí povedať on sám. Nechcela som to z neho nasilu ťahať.
„Ďakujem, že si prišiel. Veľa to pre mňa znamená, že si si na mňa našiel čas."
Chcela som mu povedať o tej prechádzke s Thomasom, ktorá ma v piatok čaká, no...určite by to celú túto chvíľku pokazilo. Rozhodla som sa, že si to nechám pre seba. Nechcem mu zbytočne ubližovať.
----------
V piatok som sa s Thomasom stretla hneď po mojej poslednej prednáške. Čakal ma pred učebňou, čo ma trošku prekvapilo, no potom mi došlo, že si môj rozvrh mohol nájsť na univerzitnej stránke. Prístup k môjmu rozvrhu má v podstate každý, rovnako ako aj mám prístup k rozvrhom iných študentov.
„Nečakala som ťa tu tak skoro," povedala som mu úprimne a na rameno som si zavesila svoju ťažkú kabelku. Mala som v nej totiž učebnicu z dejín stredoveku a tá bola príšerne ťažká.
Thomas mi ju z ramena pohotovo stiahol a s úsmevom mi oznámil, že mi ju bude niesť. Mykla som plecami, pretože mi bolo jasné, že akékoľvek protesty by boli úplne zbytočné.
Cez hlavný vchod sme vyšli na univerzitný areál a chvíľu sme sa dohadovali na tom, kam sa pôjdeme prejsť. Možností bolo niekoľko, nakoniec však vyhrala tá moja – pár metrov od univerzity je cestička, popri ktorej tečie menší potôčik. Po tejto cestičke sa zvyčajne prechádzali zamilované páry (pretože je to pekné a pokojné miesto), no prečo by sme nemohli aj my? Vybrali sme sa teda tam.
Prechádzali sme sa v tichosti. Bolo to trápne ticho, ktoré som chcela niekoľko krát prerušiť, no netušila som ako. Thomas sa zrazu zastavil pri jednej lavičke a položil na ňu moju čiernu kabelku.
„Nesadneme si na chvíľu?" opýtal sa, no na odpoveď nepočkal. Sadol si a rukou pobúchal na miesto vedľa neho.
Sedieť na lavičke v tesnej blízkosti nejakého chalana sa mi vážne nechcelo, preto som odvetila, že radšej postojím.
„Tak to radšej postojím ja," zasmial sa a opäť sa postavil na nohy. „Teraz si už sadneš?"
Sadla som si. Nechcela som sa totiž správať ako hlupaňa. Hoci...už som ňou asi dávno bola. Čo už.
„O čom sa teda budeme rozprávať?" opýtala som sa ho a rukou som si musela chrániť oči, pretože mi do nich svietilo slnko a oslepovalo ma.
„Prečo si v poslednom čase taká...smutná?"
„Mala som s niekým menšie problémy..." chcela som pokračovať, no prerušil ma.
„S Winchesterom?"
Hodila som na neho prekvapený pohľad.
„Rozpráva o vás celá škola. Teda, skôr celý tvoj ročník. Aj ku mne sa to už dostalo. Zaujímavý románik. Ja osobne všetkým tým blbostiam o tom, že ti pomáha a neviem čo všetko ešte robí, neverím. Si šikovná, nepotrebuješ pomoc niekoho iného," povedal s úsmevom na perách.
Po týchto jeho slovách som si na chvíľu myslela, že z nás možno budú aj celkom dobrí kamaráti, pretože ma na rozdiel od iných študentov hneď neodcudzuje. No môj názor sa rýchlo zmenil, keď si ku mne prisadol a chytil ma za ruku.
„No niečo mi hovorí, že s ním nie si šťastná."
Rýchlo som svoju ruku z jeho zovretia oslobodila.
„A čo ty a tvoja priateľka? Ste šťastní?" pokúsila som sa zmeniť tému a zároveň som mu chcela pripomenúť, že je zadaný.
Thomas sa zamračil a naklonil sa k môjmu uchu.
„Nemám rád, keď niekto mení tému," šepol mi doň. „Takže? Si s ním šťastná?"
„Do toho ti nič nie je!"
Opäť sa ma pokúsil chytiť za ruku, no tento krát som sa tomu vyhla. Pozrel sa mi do očí, na tvári mal stupídny úškrn.
„Neboj sa ma. Ja ti nechcem ublížiť. Báť by sa mala skôr toho Winchestera. Začal si s mladšou študentkou, nepríde ti to...divné?"
Prudko som sa postavila a do rúk som schmatla svoju kabelku.
„Myslím si, že sa naša prechádzka týmto skončila," zavrčala som na neho a bez toho aby som počkala na odpoveď, som sa rýchlo pobrala preč - na internát.
Prekvapilo ma, keď som sa na dverách, ktoré viedli do mojej izby zrazila s Lucy, ktorá práve vychádzala von. Povedala mi, že ide na víkend domov, tak som predpokladala, že už dávno cestuje.
Zrejme sa ponáhľala, čo mi vyhovovalo. Nechcela som, aby prišla na to, že sa mi niečo stalo.
„Myslela som, že už dávno cestuješ," nadhodila som, keď nastalo trápne ticho.
Lucy vyšla z izby na chodbu a nervózne sa na mňa usmiala.
„Hej, no...trošku sa mi zmenili plány. Ale už idem, takže...vidíme sa v pondelok," rýchlo ma objala a rozbehla sa ku schodisku.
Ja som nad tým len pokrútila hlavou a vošla som do izby, v ktorej som ešte mohla cítiť jej parfém. Na parfémy sme nemali rovnaký názor – Lucy preferovala tie so sladkou vôňou, ja skôr ovocno-citrusové vône.
Pomaly som prešla k oknu a otvorila som ho, nech sa izba vyvetrá. Chvíľu som pred ním postála a dívala som sa pri tom na univerzitný areál. Všetci sa vonku zabávali a smiali sa, len ja som stála vo svojej izbe, opustená, smutná a...sklamaná.
----------
Deanovi som o ničom nepovedala. Keď mohol mať svoje tajomstvá on, mohla som ich mať aj ja.
Celý víkend som strávila na izbe a učila som sa na blížiace sa skúšky. Aspoň na chvíľku som sa cítila ako tá stará Katie, ktorú nezaujímalo nič iné, len dobré známky. Dokončila som pár seminárnych prác a vo svojom vnútri som náhle pocítila zvláštny pocit, keď som si uvedomila, že v stredu mám pred svojimi spolužiakmi a pred Deanom odprezentovať tému o tom, ako vznikali stredoveké mestečká. Pred Deanom som ešte žiadnu prezentáciu neprezentovala. Už na začiatku tohto letného semestra som vedela, že k tomu raz dôjde (pretože ma učil), no nečakala som, že k tomu dôjde tak rýchlo. Znervóznela som.
Z učenia ma vytrhla správa, ktorá mi prišla od Lucy.
Lucy: Prihlás sa na facebook a okamžite vymaž ten príspevok, ktorý sa pred chvíľkou objavil na tvojom profile!!!!!
Rýchlo som sa na svoj profil prihlásila a pozrela som sa, čo sa na mojom profile objavilo také dôležité.
Používateľ Thomas Cooper uverejnil príspevok na vašu nástenku.
Včera som si tú prechádzku s tebou fakt užil. Kedy si to zopakujeme?
Hodnú chvíľu som na to len tak čumela, potom som sa konečne prinútila k tomu, aby som to zo svojho profilu raz a navždy odstránila. Ale čo to má, sakra, znamenať? Prečo by mi písal na profil niečo takéto? Prečo si vymýšľal?
Lucy, ktorá o mojej prechádzke s Thomasom netušila, ma začala okamžite bombardovať správami.
Lucy: Prečo niečo také uverejnil na tvoj profil????
Lucy: Katie!!! Ty si s ním niekde bola?
Lucy: Prečo to ale napísal verejne? Nepovedala si mu, že si zadaná??
Lucy: Okamžite mi odpíš, lebo sa z toho zbláznim!!!!
Katie: Bola som s ním von, ale nedopadlo to dobre...bol fakt hnusný a nepríjemný.
Lucy: ČOŽE?????
Katie: Myslela som si, že má priateľku tak som si povedala, že to zrejme nebude až taký hlúpy nápad, keď sa s ním stretnem. No...dopadlo to katastrofálne.
Lucy: Dean o tom vie????????
Katie: Nie, teda aspoň dúfam, že o tom nevie.
Lucy: Bože, Katie...ani neviem, čo na to napísať.
Odhlásila som sa. Teraz sa mi to nechcelo riešiť. Premýšľala som, či zavolám Deanovi ale nakoniec som to nechala tak. Keby o niečom vedel, tak by mi určite zavolal ako prvý. Sklamaná som sa zvalila do postele a dúfala som, že Thomas už na môj profil nič nenapíše.