Trevorova teória o jej prútiku ju značne znepokojila. Peter jej síce nikdy neprezradil, čo použil ako jadro, dosť však pochybovala, že by to bolo niečo z rohada. Kde by asi niečo také vzal? Obzvlášť keď rohadi boli už niekoľko desaťročí vyhynutým druhom.
„Si si tým naozaj istá?" ozval sa potichu jej vnútorný hlások. „A čo ten prsteň?"
Nezabudla naň. Snubný prsteň rodiny Wolfe, ktorý sa dedil z generácie na generáciu. Údajne jeho drahokam pochádzal z čela rohada, s ktorým sa spriatelila Isolta Sayerová ešte pred tým, než so svojím manželom založila Ilvermorny. Nire sa to vždy zdalo dosť pritiahnuté za vlasy. Isolta Ilvermorny naozaj založila, ale existenciu toho konkrétneho rohada mnohí spochybňovali. Nech to bolo ako bolo, jedného dňa jej Peter oznámil, že prsteň niekto ukradol. Páchateľa nevypátrali a Petrov otec Jacob bol kvôli tomu veľmi nahnevaný. Predstava, že ho ukradol Peter, aby ten drahokam použil ako jadro jej prútika, bola absurdná.
---
Vo štvrtok poobede, po poslednej skúške, si Nira konečne vydýchla. Do oficiálneho konca školského roku ostával ešte týždeň. To znamenalo, že piataci a siedmaci si mohli konečne užiť zaslúžené voľno. Vonku svietilo slnko, vtáky štebotali a hladina jazera sa ligotala ako veľké zrkadlo. Dokonca aj ten dnešný obed chutil akosi lepšie. K dokonalému šťastiu jej chýbala už len jediná vec. Na stretnutie so Severusom nechcela čakať až do večera, preto len čo usúdila, že vyučovanie sa skončilo a mohol by byť sám, vydala sa za ním.
Potešilo ju, že sa dvere do jeho pracovne otvorili hneď po prvom zaklopaní. Podarilo sa jej potlačiť nutkanie hodiť sa mu okolo krku, mačkať ho a tancovať. Zrejme by to neostalo bez ujmy fyzickej, či psychickej. No i tak sa neubránila šťastnému úsmevu.
„Skúšky sa skončili," oznámila spokojne.
Severus stál medzi dverami vo svojom obvyklom čiernom plášti, splihnuté vlasy mu lemovali tvár a spod hustého obočia si ju meral vážnym pohľadom.
„Viem," prikývol, skontroloval oba konce chodby. Boli prázdne. Následne odstúpil a pokynul jej, aby vošla dnu.
Urobila tak a zatiaľ čo Severus zabezpečoval dvere, rozhliadla sa. Jeho pracovňa bola zavalená kopou pergamenových zvitkov, zošitov a kníh. Zrejme mal naozaj veľa práce. V tom jej pozornosť zaujalo niečo, čo ešte v jeho pracovni nevidela. Kúsok nad pracovným stolom medzi knihami a roličkami pergamenu sa vznášala plytká kamenná misa so starovekými magickými ornamentami vytesanými po okraji. Obsah na jej dne, ktorý nebol ani plynný, ani tekutý, sa tajomne prevaľoval a vydával matné, striebristé svetlo.
„Čo tu robí Albusova mysľomisa?" spýtala sa prekvapene. Otočila sa ku dverám. Severus ju už nejakú dobu mlčky pozoroval.
„Nechal mi ju na starosti, dokým bude preč," odvetil tichým hlasom. Tvár mal vážnu.
Nira vo svojej euforickej nálade odmietla ten jeho pohrebných výraz akceptovať. „Viem, že pre nižšie ročníky sa vyučovanie ešte neskončilo a ty máš stále veľa práce, ale nemôžeš sa aspoň trochu usmiať? Skúšky som spravila a ak Merlin dá, budem mať snáď aj celkom dobré známky. Minimálne aspoň dva predmety z toho sú tvoja zásluha, Severus. To sa ani trochu netešíš?" neodpustila si naoko karhavú výčitku.
„Teším sa," povedal profesor, jeho výraz však hovoril niečo úplne iné.
„Ty si vážne hrozný," krútila hlavou, no kútiky úst jej pobavene cukali. Podišla k nemu, objala ho okolo pásu a vyzývavo naňho žmurkla. „Vedela by som o niečom, čo by ti zdvihlo náladu," rukami sa mu zviezla na zadok a ten zovrela v oboch dlaniach.
Severus zaťal čeľuste, zamračil sa a chytil jej ruky, aby ich dostal zo svojho pozadia.
„No tak, Severus," vyčítavo naňho pozrela. „Nekaz mi radosť. Vieš ako som sa na teba tešila?"
„Nira, musíme sa porozprávať," podarilo sa mu vykrútiť z jej zovretia, následne odstúpil o krok vzad, aby medzi nimi bola medzera.
Cítila ako úsmev na jej tvári pohasol a vystriedalo ho zamračenie. Veta, musíme sa porozprávať, nikdy neveštila nič dobré.
„Čo sa deje?" skúmavo sa naňho zahľadela, jeho oči sa vyhli jej pohľadu.
„Chcem, aby si sa vrátila do Ameriky," povedal potichu, no zreteľne.
Nira neveriacky zamrkala a srdce jej vynechalo úder. „Prečo to hovoríš?"
Neprestával sa mračiť. „Veľká Británia už viac nie je bezpečná a bude sa to zhoršovať. Navyše, keby sa Temný pán dozvedel, že si pod Dumbledorovou ochranou..."
„Severus," skočila mu do reči, pokrútila hlavou, „nemôžem sa vrátiť."
„Isteže môžeš!" profesor sa jej uprene zahľadel do očí.
Nira mu pohľad oplácala. Vedela, že to nemôže chápať, no nemohla odísť. Nie teraz. Povzdychla si: „Nechápeš to."
„Čo nechápem?"
Zaváhala, pohľad uprela do zeme. Bol spôsob ako mu to vysvetliť, aby pochopil... On predovšetkým by to mal pochopiť.
Vzhliadla a opäť sa mu zadívala do očí. „Chcem ti niečo ukázať," vyhlásila potichu. Vytiahla prútik, jeho hrot si priložila k spánku, a keď ho opatrne odtiahla, na jeho konci sa vo vzduchu mihotalo tenké striebristé vlákno. Pristúpila s ním k mysľomise na stole a nechala spomienku klesnúť k striebristej hladine, s ktorou okamžite splynula. Pozrela na profesora. Prekvapene na ňu hľadel. Natiahla k nemu ruku, aby sa jej chytil.
„Čo to robíš?" spýtal sa.
„Odpovedám na tvoju otázku."
Zaváhal. Pozrel na jej ruku, do jej očí, no následne k nej pristúpil. Jeho dlaň zovrela jej. Dotyk jeho prstov, teplo jeho kože jej dodali odvahu, akokoľvek ťažké rozhodnutie práve urobila. Zhlboka sa nadýchla a tvár ponorila pod striebristú hladinu.
Miesto a čas okolo nich zavírili, padali vzduchoprázdnom, až sa odrazu ocitli v potemnenej miestnosti. Ležali na bruchu, bok pritisnutý o bok v medzere medzi veľkou manželskou posteľou a podlahou. Chrbtami sa dotýkali pružinovej konštrukcie. Na parketovej podlahe okolo nich sa nepatrne kúdolili klbká prachu a z toho, čo spod postele videli sa dalo usúdiť, že sa nachádzajú v spálni so zariadením zo sedemdesiatych až osemdesiatych rokov.
Nira sa mimovoľne zachvela, keď sa opäť ocitla na tom mieste, v tom okamihu, ktorý navždy zmenil jej život.
„Kde to sme?" ozval sa Severus vedľa nej. Nepohodlne sa zamrvil a uvoľnil si ruku z jej kŕčovitého zovretia.
Než mu však stihla odpovedať, dvere naproti posteli sa otvorili a vzápätí náhlivo zavreli. Dnu vošli dve bosé, ženské nohy. Lem šedozelenej sukne sa zavlnil pri okraji postele a žena si následne kľakla. Na zem vedľa seba položila malé, asi dva a polročné dievčatko v bledomodrých šatách.
„Niruška," zašepkala žena náhlivo, pričom jej z hlasu zaznieval strach, ktorý sa jej nepodarilo zakryť. „Schovaj sa pod posteľ a buď potichučky. Vieš, ako keď sa hrávame na schovávačku. Nikto ťa nesmie nájsť, nech sa bude diať čokoľvek."
Sklonila sa k posteli. Zahliadli jej dlhé vlasy myšacej farby spletené do vrkoča a pekne tvarované, plné pery. Dievčatko sa bránilo, keď sa ho žena snažila natlačiť pod posteľ. Malo vlnité vlásky farby ebenového dreva a veľké, výrazne modré očká, ktorými nedôverčivo hľadelo do tmy pod posteľou. Otočilo sa a vyčítavo pozrelo na ženu, ktorá sa k nemu teraz skláňala.
„Mama, ja nechcem hrať schovávačku!"
„No tak, Niruška, počúvaj ma," žena sa naklonila ešte nižšie. Mala sympatickú, oválnu tvár a orieškovohnedé oči. „Bude to sranda, ako vždy. Len ťa nesmie nikto nájsť. Ľúbim ťa!" natlačila dievčatko pod posteľ.
Na schodoch sa odrazu ozval zvuk krokov. Bol tak zreteľný, akoby sám prichádzajúci chcel na seba upozorniť. Žena okamžite vstala a otočila sa čelom ku dverám, ktoré sa s tichým zavŕzganím otvorili. Miestnosť zalialo mihotavé svetlo istotne pochádzajúce z prútika. Následne do spálne pomaly, trochu ťarbavo, vkročili nohy v tmavých papučiach a teplákoch nasledované tromi pármi ďalších nôh. Tieto nohy, obuté v čiernych kožených topánkach vytŕčali spod dlhých čiernych plášťov. V miestnosti sa ozval tlmený smiech.
„Eddie, kto je to?" spýtala sa žena, ktorá ustúpila pár krokov vzad, až narazila lýtkami o hranu postele. Z hlasu jej jasne zaznieval strach. „Čo sa deje, láska? Prečo sa na mňa tak divne pozeráš?"
„Vieš, čo máš robiť!" ozval sa odrazu hrubý mužský hlas a nohy v papučiach sa pohli vpred.
„Prečo ich počúvaš? Au, to bolí!" vykríkla žena, keď papuče zastali vedľa nej.
„Vyzleč ju!" pokračoval ten hlas neľútostne, sprevádzaný škodoradostným krutým smiechom ďalších dvoch mužských hlasov.
„Čo, nie! Láska moja, to som predsa ja, Alice. Nerob to, nie, nieeee!"
V miestnosti sa ozval zvuk trhania látky, kvetovaná tenká blúzka skončila na zemi a posteľ sa prehla, keď na ňu dopadli dve dospelé telá.
Nira si dlaňami zakryla uši, aby utlmila ten zúfalý, bolestný krik ženy, ktorá bývala jej matkou. Jej dva a polročná verzia sa chúlila pod posteľou bez pohybu, skoro ani nedýchala. Ten strach, ohromný strach mala Nira v živej pamäti. Vtedy to ešte nemohla chápať, no teraz... mysľomisa vykresľovala detaily jej spomienok, ktoré ani netušila, že má v hlave. Vzkypel v nej hnev zmiešaný so smútkom a bolesťou. Keď sa jej odrazu okolo ramien ovinula Severusova ruka, vydesene nadskočila. V nasledujúcej chvíli stála opäť v jeho pracovni vedľa stola s mysľomisou. Profesor ju pevne držal v náručí a ona dýchala plytko a prerývane, schovávala si tvár na jeho hrudi a snažila sa upokojiť. Nechcela plakať. Túto spomienku už oplakala, dodnes ju desila v snoch. Nie, už nebude slabá! Vie presne, čo je jej úlohou!
„Nemusela si mi to ukazovať," šepol Severus trochu priškrtene, keď sa jej dych konečne upokojil.
Kúsok sa od neho odtiahla, aby mu videla do očí. „Chcela som."
„Celú dobu si bola pod tou posteľou?"
„Albus povedal, že trvalo skoro dva dni, než sa to zistilo. Ministerstvo sa snažilo zahladiť stopy. Z tých dvoch dní si nič nepamätám. Moja prvá spomienka je dlhá biela brada, okuliare s polmesiačikovými sklami a láskavé modré oči."
„Dumbledore ťa našiel?"
„Áno. Odniesli telá mojich rodičov, no pod posteľ sa pozrel až on."
Severus mlčal, len jej hľadel do tváre. On bol kedysi tiež jedným z nich. Robil aj on podobné veci? Zabával sa na účet bezbranných? Pristihla sa, že nechce vedieť odpoveď.
„Už to chápeš?" povedala po chvíli ticha. „Nemôžem sa vrátiť."
„Pomstou rodičom nevrátiš život," namietol.
„Viem, že im život nevrátim, ale iných môžem zachrániť pred podobným osudom."
Severus sa zamračil. „Chceš snáď bojovať proti smrťožrútom? Proti Temnému pánovi?"
„Ak to bude treba..."
Jeho pohľad potemnel. Oboma rukami jej chytil ramená a kúsok ju od seba odtisol. „Zbláznila si sa, Nira?! Proti nikomu z nich nemáš šancu!"
Ten jeho temný pohľad ju trochu vydesil, no nedala to na sebe poznať. „Nebudem sama," vyhlásila pevným hlasom.
Severusova tvár sa skrútila v bolestnej grimase. „Ale áno, budeš sama. Temný pán má nekonečné množstvo prostriedkov, ako dosiahnuť to, čo chce a tí, ktorí majú čo stratiť, budú vždy zraniteľní. Ani priateľom nemôžeš veriť! Zradia ťa a ty skončíš ako tvoji rodičia!"
Po tých slovách naňho Nira chvíľu nemo hľadela, pokrútila však hlavou. „To nie je pravda. Keby behom prvej vojny všetci urobili to, čo mi teraz navrhuješ, Voldemort by bol dnes pri moci!"
Sval na Severusovej sánke sa zavlnil, keď stisol čeľuste. „Jeho porážka bola dielom náhody! Bola to obeť nevinného človeka, ktorá ho vtedy zastavila, no môžeš si byť istá, že Temný pán už podobnú chybu neurobí. A nevyslovuj jeho meno!"
„Bojíš sa ho!" vyhlásila obviňujúco.
Severusove obočie sa stiahlo, prebodol ju temným pohľadom. „Len blázon sa ho nebojí!"
„Albus sa ho nebojí!" namietla Nira pevným hlasom.
„Dumbledore si to zrejme môže dovoliť. Ty ale nie si Dumbledore, Nira! Nemáš ani poňatia o čom hovoríš. S čím sa zahrávaš!"
„Možno som vojnu neprežila tak ako ty a nestála som mu zoči-voči, to ale neznamená, že pred ním zbabelo utečiem! Čo myslíš, že sa stane, keď získa vládu nad Anglickom? Myslíš, že ho to uspokojí? Isteže nie. Bude chcieť viac. Európu, Áziu, Ameriku, všetko! A čo všetci tí nečarovia?! Bezbranní ľudia, z ktorých si budú čarodejníci robiť svoje hračky, či otrokov. Kto sa za nich postaví?" oplácala mu zamračený pohľad. Ako je možné, že to nechce pochopiť?
Hľadeli si do očí a trvalo nejakú dobu, než sa Severus znovu ozval. „Vráť sa do Ameriky," jeho hlas znel nekompromisne.
„Ak sa vrátim, pôjdeš so mnou?"
„Nie."
„V tom prípade tu ostanem a budem bojovať s tebou a Albusom proti nemu!"
„Nie!" namietol Severus okamžite. „Ak tu ostaneš, už ťa nechcem vidieť."
„To myslíš vážne?"
„Áno."
Nira hľadela do jeho zaťatej tváre. Cítila, ako sa jej zovrelo vnútro. „Bojíš sa, že by ťa láska ku mne mohla spraviť zraniteľným?" šepla do ticha.
„Láska? Ja ťa nemilujem, Nira!" ohradil sa Severus. „Bolo to príjemné rozptýlenie a preto som pre teba chcel bezpečie, ale keď ho odmietaš, nemôžem niesť zodpovednosť za tvoj život!"
Akoby sa jej ľadová dýka zabodla priamo do srdca. „Teraz klameš!" vykríkla.
„Ako som povedal, príjemné rozptýlenie, nič viac!"
Krútila neveriacky hlavou. „Si zlý klamár, Severus Snape! A aj keď sa to snažíš zakryť, viem, že si schopný milovať!"
„Ty o mne nevieš vôbec nič!"
„Nasadzuješ svoj život kvôli láske k žene, ktorá ti ju nikdy neopätovala. Ale ja ťa milujem, Severus. Dokázala by som ťa urobiť šťastným a viem, že ti tiež nie som ľahostajná!"
„O akej žene to hovoríš?!" oboril sa na ňu, oči mu nebezpečne zablýskali.
Nira stíchla. Nechcela to povedať, no už bolo neskoro.
Severus ju odrazu chytil za zápästie. Zabolelo to. „Odpovedz mi!" zasyčal zlostne.
„Viem, že si miloval Lily Potterovú."
„Kto ti to povedal? Dumbledore?" Severusova tvár bola veľmi bledá, na spánku mu pulzovala žila a jeho ruka jej drvila zápästie.
„Pusti ma, zlomíš mi ruku," Nira sa snažila dostať z jeho zovretia, no prsty mal ako kliešte.
„Bol to Dumbledore?" zopakoval Severus a tváril sa ako šialenec.
„Nie, to tvoj Patronus! Má podobu lane. Videla som, ako si ho vyčaroval a potom oslovil Lily. Došlo mi to, keď som zistila, že Harryho Patronus je jeleň."
Severusov výraz na chvíľu ovládlo ohromenie, jeho stisk povolil a Nire sa podarilo si ruku uvoľniť. Cúvla o krok vzad, aby na ňu nemal taký dosah. „Ja ti len hovorím pravdu, Severus," šepla potichu. Šúchala si boľavé zápästie. „Uzatváraš sa do seba, utápaš sa v minulosti, no Lily ťa nemilovala, ja však áno."
„Vypadni!"
„Severus..."
„DOSŤ, VON! Už ťa nikdy nechcem vidieť!"
Cez ochranné kúzla k nim odrazu doľahlo klopanie na dvere. Severus sa neprestával hrozivo mračiť, no zodvihol prútik, mávol ním a kúzla sa zrušili. Klopanie zaznelo oveľa výraznejšie a netrpezlivejšie.
„Kto je to?" zvolal ľadovo chladným hlasom.
„To som ja, pán profesor. Posiela ma riaditeľka," spoza dverí zaznel tlmený hlas Draca Malfoya.
Výraz Severusovej tváre sa zmenil, akoby ste otočili vypínačom. Bledá rozzúrená tvár zmizla, vystriedala ju absolútne neutrálna maska. Len z očí mu sálal chlad.
„Poďte ďalej, Draco."
Dvere sa otvorili. „Pane, riaditeľka ma posiela, aby som vás k nej hneď priviedol, chytila..." zarazil sa, keď sa jeho oči zastavili na Nire. „Prišiel som nevhod?"
Severusov výraz bol nečitateľný. „Benettonová je už na odchode!" prehlásil ľahostajne.
Nira mu hľadela do tváre, jeho pohľad bol studený, bez štipky citu. Cítila, ako sa jej vnútro plní smútkom a pod viečkami ju začali páliť slzy. Prečo len ju takto trápi? Nevydržala ten pohľad, otočila sa a popri Malfoyovi vybehla na chodbu. Už sa neobzrela.