Celú situáciu som musela predýchať. Dean pustil moje zápästie a zamyslene sa na mňa zahľadel. Ja som mlčala, nevedela som, čo povedať. Po chvíli svoje dlane nežne položil na moje ramená.
„Ste v poriadku?" opýtal sa a snažil sa so mnou udržať očný kontakt.
„Ja...myslím, že áno. Som v poriadku," sklopila som pohľad a zadívala sa na svoje topánky.
„Čo sa stalo, že ste tak utekala?" zaujímal sa.
Stále sa na mňa díval a ja som cítila, že sa začínam červenať. Našťastie bola na chodbe stále tma, takže to nemohol vidieť.
„Bola som s ostatnými na izbe a...niekto zaklopal na okno. Vystrašilo ma to, tak som utiekla," vysvetlila som mu. Pripadala som si pred ním ako nejaké malé dieťa, ktoré sa všetkého bojí.
Dean si povzdychol. „Chcete si ísť ľahnúť?"
Prikývla som a spoločne sme sa v tichosti pobrali preč, smerom k izbe, na ktorej som bola ubytovaná. Zastavila som sa tesne pred dverami, ktoré viedli do danej izby a zadívala som sa na svojho učiteľa. Teda, na svojho budúceho učiteľa. Pozoroval ma s jemným úsmevom na tvári.
„Ďakujem, že ste ma odprevadili. A mrzí ma, že som na vás tak vykríkla...viete...pred chvíľkou," hanblivo som zasmiala a z tašky, ktorú som mala prevesenú cez rameno, som vytiahla kľúč od izby.
„Keby ste čokoľvek potrebovali, tak stačí povedať," pousmial sa. „Dobrú noc," povedal ešte a odišiel preč.
Ostala som stáť pred dverami a cítila som sa tak...zvláštne. Sledovala som jeho miznúcu siluetu a keď sa mi už úplne stratila z dohľadu, s úsmevom som vošla do izby a okamžite padla do postele.
----------
Nasledujúce ráno mi pohľad hneď po prebudení padol na posteľ, kde mala spať Lucy. Bola tam a spala aj napriek tomu, že budík, ktorý som si včera večer nastavila hral tak hlasno, že musel zobudiť aj ľudí vo vedľajšej izbe. Nechala som ju tak a šla som na raňajky sama. Po včerajšku sa mi s ňou vôbec nechcelo rozprávať.
Vošla som do obrovskej jedálne a pohľad mi okamžite padol na Deana, ktorý sa pri jednom stole zhováral so študentkou, o ktorej som vedela len to, že sa volá rovnako ako ja – Katie. Musel jej hovoriť niečo veľmi vtipné, pretože sa neustále smiala.
Pretočila som nad tým očami a šla si radšej zobrať raňajky – čokoládové guľôčky s mliekom.
Sadla som si za jeden z voľných stolov a popri jedení som si na mobile prezerala fotky, ktoré som zatiaľ na tomto výlete zhotovila. Po chvíli si ku mne niekto prisadol. Dvihla som hlavu a zbadala Lucy, ktorá sa netvárila veľmi priateľsky.
„Prečo si ma ráno nezobudila?" prebodla ma svojim nahnevaným pohľadom.
„Myslela som, že si chceš po včerajšku oddýchnuť," odvetila som a ďalej sa venovala svojmu mobilu.
Lucy zrejme vycítila, že niečo nie je v poriadku. „Spravila som ti niečo?"
„Zaspomínaj, možno ti to dôjde," odbila som ju.
„Čo som ti urobila?"
„Včera večer si ma nechala tak. Ani si sa nestarala, kde som vybehla."
„To nie je pravda," zasyčala. „Šla som za tebou. Ale..."
„Ale čo?"
„Bol tam s tebou Winchester...nechcela som vás rušiť, tak som sa radšej vrátila k ostatným," povedala.
„Moment, takže...ty si za mnou včera večer utekala?"
„Samozrejme. Lenže on bol rýchlejší. Dobehol ťa skôr ako ja."
Začínala som sa cítiť previnilo. Správala som sa k nej tak hnusne a ona ani za nič nemohla.
„Prepáč mi moje správanie. Ja len-„ nestihla som dokončiť vetu, pretože ma prerušil Jacob, ktorý si k nám prisadol.
„Nazdar dievčatá," usmial sa na nás. „Kam si včera zmizla?" štuchol do mňa a na vidličku si napichol jeden kúsok paradajky, ktorý si následne vložil do úst.
„Mňa len vystrašilo to zaklopanie na okno," vysvetlila som mu.
„Nečakal som, že ťa to až tak vystraší. Mrzí ma to," opäť sa na mňa usmial.
„To si bol ty?"
Jacob prikývol. „Menší žartík...pôjdeme sa dnes po večeri niekam prejsť? Len my dvaja samozrejme," navrhol a mne v tej chvíli zabehol džús, ktorý som pila.
Pozrela som sa na Lucy, tá bola v rovnakom šoku ako ja.
„Hm...prečo nie? Môžeme," odvetila som mu nakoniec.
„Paráda. Teším sa," tretíkrát sa usmial a odišiel k svojej partii.
„To bolo zaujímavé," skonštatovala Lucy. „Pozval ťa na rande."
„Ja to neberiem ako rande. Bude to len taký kamarátsky pokec."
„Ach, jasné," Lucy sa tresla po čele. „Ty máš plnú hlavu toho Davida, čo?" šibalsky sa usmiala.
Povzdychla som si. „Keby len Davida," otočila som sa za seba.
Môj pohľad sa zastavil na Deanovi, ktorý sedel za stolom spoločne s mrzutým profesorom a o niečom sa rozprávali. Chvíľu som ho pozorovala, potom som sa otočila naspäť k k svojmu jedlu.
„Čo ti vlastne včera večer povedal?" zaujímala sa Lucy.
„Nič zaujímavé. Len sa chcel uistiť, že som v poriadku."
Po včerajšku som vymyslela plán, ako zistím, či je David a Dean tá istá osoba. Stále som nad tým musela premýšľať. No na uskutočnenie tohto plánu bolo potrebné vrátiť sa naspäť do Ameriky.
----------
Po raňajkách nás profesor zobral k panteónu, čo je chrám, ktorý dal postaviť Agrippa, jeden z významných spolupracovníkov cisára Augusta. Cestou k panteónu sme sa ešte zastavili pri známej fontáne di Trevi, pri ktorej som si spravila niekoľko fotiek.
Celý dnešný výlet do mesta som musela čeliť Jacobovým pohľadom. Díval sa na mňa stále: v metre, v panteóne, na obede...bolo mi to veľmi nepríjemné. Nestála som o jeho pozornosť a netešila som sa ani na večernú prechádzku.
Lucy sa ma neskôr, keď už sme boli na izbe, snažila upokojiť. Čakali sme na večeru a ja som bola nervóznejšia a nervóznejšia.
„Viem, že ho takmer vôbec nepoznáš, ale možno to nebude až také hrozné," povzbudivo sa na mňa usmiala a chytila ma za ruku, aby mi dodala trošku tej odvahy.
„Veď to...že MOŽNO to nebude také hrozné," zamrmlala som.
„Ani pred stretnutím s Davidom nebudeš mať stopercentnú istotu, že všetko dopadne dobre," povedala a ja som si uvedomila, že má pravdu.
Pomaly som sa dvihla z postele a prešla ku dverám, ktoré viedli na chodbu.
„Ideme už?" pozrela som sa na Lucy, ktorá prikývla, z nočného stolíka zobrala kľúč a spoločne sme sa vybrali na večeru.
----------
Po večeri som sa ešte vrátila na izbu, kde som sa prezliekla do niečoho teplejšieho, keďže po západe slnka je chladnejšie, ako počas dňa. Čakala som, či pre mňa Jacob príde, alebo sa naša dnešná prechádzka ani neuskutoční. Na večeri som ho síce videla, no snažila som sa ho ignorovať.
Niekto zaklopal na dvere a moje srdce sa splašene rozbúšilo. Pomaly som k ním prešla a otvorila ich. Stál tam Jacob a usmieval sa.
„Môžeme ísť?" opýtal sa a ja som len mlčky prikývla.
Vyšla som na chodbu, zhlboka sa nadýchla a povedala si, že jedna prechádzka so spolužiakom ma predsa nezabije.
----------
Prechádzali sme sa asi hodinu. Celý hotel sme obišli minimálne päťkrát, až ma z toho začínali bolieť nohy. Jacob rozprával stále o sebe. O svojej rodine, o svojej minulosti a aj o budúcnosti, ktorú si pomaly plánuje. Práve som sa mu chystala oznámiť, že sa radšej vrátim na izbu, pretože sa dosť ochladilo, no Jacob sa zrazu zastavil a zadíval sa mi hlboko do očí.
„Povedal ti už niekto, že si úžasná?" opýtal sa po chvíli ticha.
„Ako si môžeš myslieť, že som úžasná, keď som za celý tento spoločný večer nepovedala takmer žiadne slovo?"
Jacob sa zarazil. „Ale ja som ti neprikázal, aby si mlčala."
„A to som ti mala skákať do reči?"
„Nechcem sa hádať," zašepkal.
„Pretože vieš, že mám pravdu a že by ti po chvíli došli argumenty?" nedala som sa.
Jacob ma prudko chytil za ruku. „Dávaj si pozor na slová," zasyčal.
Jeho reakcia ma celkom prekvapila. Chcela som sa mu vytrhnúť, no on ma chytil ešte silnejšie, čo ma poriadne zabolelo.
„Au! Mohol by si ma pustiť prosím? Bolí to," vyhŕkla som, no Jacob ma stále nepúšťal.
Vystrašene som sa na neho dívala a premýšľala nad tým, čo budem robiť. Nikde nikoho nebolo. Boli sme úplne sami.
„Pusť ma!"
Chvíľu mlčal, potom ma konečne pustil. Chystala som sa utiecť na izbu, no zastavil ma tým, že sa postavil predo mňa a blokoval mi tak cestu k hotelu.
„Daj mi už konečne pokoj ty narušený idiot," vykríkla som vystrašene.
V jeho očiach som po týchto mojich slovách zbadala poriadnu zlosť.
„Čo si to práve teraz povedala?" zvrieskol na mňa a ja som pre istotu o krok ustúpila.
Mám utekať? Alebo sa mu ospravedlniť a dúfať, že ma konečne pustí na izbu?
„Hej!" vykríkol niekto za mnou.
„To snáď nie je pravda," zašepkala som si to len pre seba a pomaly sa otočila.
Ponáhľal sa k nám Dean, ktorý ma už druhýkrát zachránil.
„Do riti," začula som Jacoba, ktorý sa hneď po vyslovení týchto slov rozbehol preč.
Ostala som stáť na mieste a čakala, kým ku mne Dean pribehne.
„Čo sa tu dialo?" opýtal sa celý zadýchaný.
„Mala som len menší konflikt so spolužiakom."
„Menší? Podľa vášho kriku mi to vôbec nepripadalo ako menší konflikt," neveril mi.
„Len mala výmena názorov, nič strašné."
Dean sa zamračil. „Kto tu s vami bol?" opýtal sa a pristúpil ku mne.
„Nikto," šepla som.
Vedel, že niečo nie je v poriadku – videla som mu to v očiach. Veľmi dobre vedel, že to nebol len nejaký menší konflikt. Natiahol ku mne ruku a čo najnežnejšie ma chytil za bradu, čím ma prinútil k tomu, aby som sa na neho pozrela. Musel vedieť, že týmto krokom riskuje – že by sa ma nemal takto dotýkať. Keby nás niekto uvidel...mohol by mať veľký problém.
„Kto vám ublížil?" prerušil asi minútové ticho.
„Jacob...Jacob Lewis," dostala som zo seba nakoniec.
„Postarám sa o neho," povedal Dean a o krok ustúpil. „Chcete aby som vás opäť odprevadil na izbu?"
„Nie," pokrútila som hlavou. „Zvládnem to aj sama. Ale ďakujem vám za pomoc. Opäť," slabo som sa usmiala, otočila sa mu chrbtom a rýchlo odkráčala preč.