Dni opäť plynuli veľmi rýchlo. Prišiel nový rok, s ním ďalšie skúšky a nakoniec...týždňový výlet do Ríma.
Lucy rodičov nakoniec presvedčila, ale niekoľko krát zdôraznili, že z toho nie sú vôbec nadšení. Keď som u nich bola na návšteve, tak som im musela sľúbiť, že sa o ich dcéru na tom výlete postarám a že sa o ňu nemusia báť. Nevedela som prečo, ale zdalo sa mi, že som ich tým vystrašila ešte viac. Akoby sa na mňa nemohli vôbec spoľahnúť.
David sa tešil, keď som mu oznámila, že do toho Ríma nakoniec pôjdem. Poprial mi šťastný let a prosil ma, aby som urobila zopár fotiek. Večer pred odletom sme si ešte zavolali. Strašne som si obľúbila jeho hlas. Dokázala by som ho počúvať aj niekoľko hodín vkuse.
----------
Ráno bolo príšerné. To by som nebola ja, keby som nezaspala. Rodičia sa ma asi 100krát opýtali, či mám všetko zbalené a či som na nič nezabudla. Keď som ich konečne presvedčila, že mám všetko potrebné, nastúpili sme do auta a vyrazili na letisko, kde na mňa už čakala Lucy.
„Ahoooj," vykríkla a silno ma objala. „Som taká šťastná, že dnes poletíme do Ríma," tešila sa.
„Hej, tiež sa teším," usmiala som sa a pozrela sa na rodičov, ktorí stáli za mnou a s úsmevom ma sledovali.
Najprv som objala otca, potom mamu. Popriali mi šťastnú cestu a rovnako ako David, aj oni ma požiadali, aby som urobila čo najviac fotiek. Chvíľu sme ešte postáli pred letiskom a čakali na ostatných spolužiakov a na profesora.
„S nami ide aj Winchester?" ozvala sa Lucy a ja som len mykla plecami, pretože som vážne nevedela či ide alebo nie.
Lucy ukázala prstom pred seba. Otočila som sa a a zbadala mrzutého profesora spoločne s Deanom Winchesterom, ako sa ponáhľajú smerom k nám.
„Fajn. Ste tu všetci?" opýtal sa profesor a Dean nás začal všetkých počítať.
„Dvadsaťsedem študentov, toľko sa ich prihlásilo," oznámil potom profesorovi.
„Takže tu máme všetkých. Môžeme vyraziť," povedal profesor a pohol sa smerom k letisku.
Všetci sme sa vybrali za ním. Ja som sa tesne pred vchodom otočila a zakývala svojim milovaným rodičom. Potom som vošla spolu so svojimi spolužiakmi do obrovskej letiskovej haly.
----------
Let sa mi zdal nekonečný a keď sme konečne pristáli, tak som si spolu s Lucy vydýchla. Párkrát sme už do Európy leteli, keď sme ešte boli na strednej, no nedokázali sme si na to zvyknúť a obavy sme mali stále.
Po vymotaní sa z letiska sme nastúpili všetci do autobusu, na ktorý ukázal náš profesor. Cesta v ňom nám zase trvala približne polhodinku, pretože všade boli zápchy.
Ubytovaní sme boli v hoteli, neďaleko centra Ríma. Profesor nás už stihol informovať o tom, že po meste sa budeme presúvať rímskym metrom.
Na izbe som bola len s Lucy. Vybavila som si to u profesora, tesne pred skúškovým obdobím a on s tým nemal vôbec žiaden problém. Nechcela som totiž, aby nám niekto tretí narúšal súkromie.
Po príchode do hotela, v ktorom sme mali všetci tento týždeň existovať, šiel mrzutý profesor na recepciu oznámiť, že sme konečne dorazili. Po chvíli sa vrátil a v ruke držal niekoľko kľúčov.
„Pán Winchester bude teraz čítať dvojice a trojice, tak ako ste ubytovaní. Prídete ku mne, ja vám dám kľúč od vašej izby a pôjdete hore týmito schodmi. Všetci budeme ubytovaní na treťom poschodí," ukázal za seba. „Podľa čísla na kľúči si nájdete svoju izbu. Ste dospelí, verím, že sa nestratíte."
----------
„Taaaaak? Si pripravená nakuknúť do našej izbičky?" Lucy mi pred očami zatriasla s kľúčom od izby a nadšene sa usmievala.
„Samozrejme, že som pripravená," zvolala som nadšene a počkala, kým Lucy dvere odomkne.
Vstúpili sme dovnútra a obom sa nám naskytol pohľad na moderne vybavenú izbu. Nadšene sme zvýskli a objali sa.
----------
Po vybalení som unavene sadla na gauč, ktorý tu bol a pokúsila sa pripojiť na wifi. Po pár minútach som musela akceptovať fakt, že na žiadne wifi sa tu nepripojím, pretože tu žiadne nebolo k dispozícii a keď aj bolo, tak zaheslované.
Odfotila som izbu a chcela som sa ňou pochváliť Davidovi, nemala som však ako. Nakoniec som sa rozhodla, že pošlem aspoň rodičom krátku sms-ku.
Katie Evansová: Ahoj mami a oci :) šťastlivo sme dorazili a už sme sa aj ubytovali. Zatiaľ sme spokojné, len nás mrzí, že sa tu nikde nedá pripojiť na internet :/ Ľúbim vás :) ozvem sa neskôr.
Správu som odoslala a zvalila sa na gauč. David to bezo mňa bude musieť nejako prežiť a ja bez neho tiež.
----------
Na druhý deň nás profesor hneď po raňajkách zobral ku koloseu, čo je podľa mňa najznámejšia pamiatka v celom Ríme.
„Takže," profesor si nás premeral prísnym pohľadom. „Kto dokončil stavbu tohto kolosea?" opýtal sa.
„Titus," vykríkol jeden môj spolužiak a profesor s úsmevom prikývol.
„Správne, viete aj rok dokončenia?"
„Myslím, že 80," ozval sa ten istý chalan.
Profesor opäť prikývol. „A na čo koloseum slúžilo?"
„Aréna. Konali sa tu gladiátorské zápasy," povedala Lucy.
„Som veľmi rád, že ste si pred odchodom na tento výlet prečítali niečo o dejinách tohto krásneho mesta. Môžete si ešte urobiť zopár fotiek, potom sa posunieme ďalej."
A tak som si teda to slávne koloseum cvakla prvýkrát, potom druhý a ešte aj tretíkrát. Chcela som zachytiť čo najlepší záber, pretože Davidovi nepošlem nejaké trápne fotky.
„Katie?" ozvalo sa za mnou nejaké dievča.
Rýchlo som sa otočila a zbadala Madison. Počas semestra som s ňou prehodila zopár slov, zvyčajne keď sme čakali na nejakú prednášku.
„Ahoj Madison, potrebuješ niečo?" opýtala som sa jej a pritom kontrolovala fotky, ktoré som pred niekoľkými sekundami odfotila.
„No..." začala. „Dnes po večeri organizujeme na našej izbe strašidelný večer. Nechceš sa ty aj Lucy pridať?"
Keď Lucy, ktorá stála neďaleko nás, začula svoje meno, rýchlo sa k nášmu rozhovoru pridala.
„Strašidelný večer?" nadvihla som obočie.
„Áno...budeme si rozprávať strašidelné príbehy. Bude to sranda, určite dôjdite," žmurkla Madison a odišla k iným dievčatám, ktoré chcela pozvať tiež.
„Prídeme," zakričala za ňou Lucy a ja som ju okamžite spražila nahnevaným pohľadom.
„Chcela si zakričať, že prídeš, nie? Načo to množné číslo?"
„Nebuď taká bojazlivá. Bude to zábava," zasmiala sa a natešene ma potľapkala po pleci.
Len som pokrútila hlavou a pohľad mi zrazu padol na Deana, ktorý stál neďaleko a díval sa na mapu, ktorú držal v rukách. Zrejme zacítil, že ho niekto pozoruje, pretože z ničoho nič dvihol hlavu a obzrel sa okolo seba. Rýchlo som svoj pohľad presunula na Lucy, ktorá len nadvihla obočie a pousmiala sa.
„Stále máš strach, že si píšeš s ním?" opýtala sa.
„Trochu," priznala som. „Radšej to teraz neriešme. Nechcem si tým pokaziť tento výlet."
----------
Po večeri sme presne tak, ako Lucy sľúbila, vyhľadali izbu s číslom 34 a zaklopali na drevené dvere. Madison sa tvárila nadšene, keď nás zbadala a rýchlo nás pustila dnu.
„Dievčatááá, som veľmi rád, že ste dnes večer dorazili," privítal nás Jacob, čo je chalan, s ktorým som doteraz neprehovorila ani slovo.
Usadili sme sa na jednu z troch postelí, ktoré tu boli. Madison nás ponúkla solenými lupienkami a nejakou sladkou limonádou.
Pri vyjedaní lupienkov z misky som si všimla, že neprišli všetci. Boli sme tu len dvanásti: ona a Lucy, Madison a jej dve spolubývajúce – Olivia a Zoe. Potom tu bol ešte Jacob a jeho partia, do ktorej patril Ethan, Mason, Noah a Lucas. A ostali už len dve kamarátky Mia a Lily.
Jacob zrazu vyskočil z postele. „Kto začne?"
Prvý strašidelný príbeh povedal Noah, po ňom nasledoval Lucas. Všetci sa z ich príbehov smiali, len mne naskakovala husia koža. No...tá možno bola len z toho chladného vzduchu, ktorý ku mne prenikal cez otvorené okno priamo za mnou. Moment. Otvorené okno?
Otočila som sa a rýchlo ho zatvorila. Neuniklo mi, že vonku sa už dávno zotmelo. Rýchlo som sa otočila k ostatným a započúvala sa do príbehu, ktorý začal rozprávať Ethan.
----------
„A presne vtedy...o polnoci," Ethan sa na chvíľu odmlčal. „prišla a zabila ho!!!!" vykríkol to tak nahlas, že ja a ostatné dievčatá sme hlasno vykríkli. Chlapci sa začali smiať a keď sa dievčatá upokojili, tak sa začali smiať tiež.
Len ja som cítila, že mám tých strašidelných príbehov na dnes už dosť. Chcela som povedať Lucy, že už pôjdem spať, no zastavil ma zvuk, ktorý sa ozval priamo za mnou.
Niekto zaklopal na okno. Na okno, ktoré bolo na treťom poschodí!
Opäť som nahlas vykríkla a vyskočila z postele. Všetci sa na to okno dívali, no nikto nič nevidel. Srdce sa mi pomaly upokojovalo, no zrazu sa ozvalo ďalšie zaklopanie, ktoré bolo ešte hlasnejšie než to predchádzajúce. Za oknom sa niečo mihlo a mne to už naozaj stačilo. Vybehla som z ich izby a utekala k tej svojej.
Ignorovala som aj hlasy, ktoré za mnou kričali: „Katie, počkaj! Bol to len žart!"
Utekala som, ako som len najlepšie vedela, no niekto bol rýchlejší a chytil ma za zápästie. Opäť som vykríkla a chcela som sa dotyčnému vytrhnúť, bol však silnejší. Prudko so mnou trhol a ja som sa tým pádom behom pár sekúnd ocitla na jeho (alebo jej?) hrudi. Chcela som kričať a prosiť o pomoc, no uvedomila som si, že sa na mňa dívajú zelené oči. Aj v tej tme, ktorá bola na chodbe, žiarili ako dva smaragdy. Dean Winchester.