Bezcieľne blúdila po chodbách. Hustý dážď vytrvalo bubnoval do okien, za ktorými vládla nepreniknuteľná tma. Z Veľkej siene sa ešte tlmene ozývalo zopár hlasov, ale na chodbách bolo prázdno. Nira sa zastavila uprostred jednej z nich. Tak dlho sa tešila, až konečne bude môcť prekročiť prah Rokfortu a teraz toto. Po líci jej stiekla slza, hneď si ju však zotrela. Zakázala si plakať, no na duši sa jej usadil veľký nepríjemný balvan.
„Dievča, čo tu ešte robíte?!" zo zamyslenia ju odrazu vyrušil prísny hlas profesorky McGonagallovej. Profesorka sa mračila, no keď uvidela Nirine červené oči, jej výraz trochu zmäkol. „To, že vás klobúk zaradil do Slizolinu, nie je žiadna tragédia," skrížila si ruky cez prsia, neprestávala jej hľadieť do očí. „Profesor Dumbledore mi povedal, že ste študentka s jedným z najlepších prospechov vo vašom ročníku. Každá fakulta potrebuje dobrých študentov. Slizolin nevynímajúc. Už sa netvárte tak nešťastne a bežte sa ubytovať. Zajtra to bude vyzerať lepšie než dnes."
Nira o tom dosť pochybovala, ale nemala už silu dohadovať sa. Tak len prikývla. Prešla okolo profesorky so sklonenou hlavou, vydala sa späť k Veľkej sieni. Možno tam narazí na nejakého ochotného Slizolinčana, ktorý jej ukáže cestu a povie heslo. Pomyslela si trpko. No nemala moc na výber. Ani len netušila, kde by sa tá prekliata fakulta mohla nachádzať. Mala však šťastie. Len čo vyšla spoza rohu smerom k Veľkej sieni, dverami sa vyšuchtali dve mohutné postavy v slizolinských habitoch.
Nira sa hneď zas schovala za roh, aby si ju nevšimli. Vytiahla svoj prútik a zašepkala: „Disillusio!" Hrotom sa dotkla svojich tmavohnedých vlasov, v okamihu pocítila, ako sa jej po tele rozlieva maskovacieho kúzlo. Pozorne sa poobzerala a keď si bola istá, že je takmer neviditeľná vykukla spoza rohu.
Tí dvaja už vykročili pomalou kolísavou chôdzou opačným smerom ku schodom do podzemia. Nira sa opatrne vydala za nimi. Našľapovala potichu a udržovala si dostatočný odstup. Obaja patrili do skupinky okolo Malfoya, ktorá dnes šikanovala toho malého chlapca. Škoda, že ich potrebovala, také menšie výchovné zaklínadlo by si zaslúžili. Navyše moc múdro nepôsobili. Kráčali pomaly, bez slova, akoby len sám pohyb naplno zamestnával ich mysle. Nira sa musela pri každom druhom kroku zastaviť. Už si začínala myslieť, že dnes sa do tej slizolinskej klubovne vôbec nedostane, keď v tom sa obaja nečakane zastavili pred vysokou vlhkou kamennou stenou.
„Jak je to heslo?" zahuhlal jeden z nich.
„Hmm... myslím, že..." druhý Slizolinčan bol asi o hlavu nižší od toho prvého a mal nezvyčajne vysoký hlas, „už viem, Slizolinov potomok!" Kamenné dvere ukryté za stenou sa otvorili.
Nira zaťala päste. Slizolinov potomok? Tí špinavci sa vôbec nesnažili ukryť, komu sú vlastne lojálni! Stačila sa prešmyknúť dnu, než sa priechod opäť uzavrel.
Slizolinská klubovňa bola dlhá nízka podzemná miestnosť s nevľúdnymi kamennými stenami a stropom, z ktorého na reťaziach viseli guľaté zelenkasté lampáše. Naproti vchodu pod ozdobnou rímsou kozuba praskal oheň a okolo neho vo vyrezávaných kreslách s vysokými operadlami sedelo zopár slizolinských študentov, ktorí sa ticho rozprávali. Nikto z nich nevenoval prichádzajúcim ani najmenšiu pozornosť.
Nira sa opatrne rozhliadla. Mala pocit, akoby vkročila do klietky nejakého nebezpečného dravca. Alebo skôr obrovského hada. Hady tu boli všade. V strieborno zelenom erbe visiacom nad krbom, ako ornamenty vyrezávané na drevených kreslách, ako svietniky visiace na stenách po celom obvode miestnosti. So zelenými očami, vycerenými zubami a rozoklaným jazykom, akoby ju pozorovali. Mimovoľne sa striasla.
„Crabbe, Goyle!"
Nira takmer nadskočila, keď sa len pár centimetrov od nej ozval Malfoyov hlas. Len-len že sa stihla uhnúť. Draco Malfoy prefrčal okolo nej a zastal si pred svojimi pätolizačmi. „Kde ste boli tak dlho?! Zase ste sa napchávali vo Veľkej sieni, čo?"
Niekoľko Slizolinčanov okolo sa potichu zasmialo.
Crabbeovi a Goyleovi vôbec nedošlo, že ich Malfoy práve urazil. Len hlúpo pokrčili ramená.
Malfoy pokrútil hlavou. „Nechápem, ako ste sa vy dvaja dostali až do piateho ročníka."
Ďalší tichý smiech od neďalekých kresiel Crabbea a Goylea nechával chladnými.
„Čo tá humusáčka?" Malfoy naraz zmenil tému, poobzeral sa okolo seba. Nira, ktorá stála kúsok od neho v miernom šere, si prekrížila ruky cez prsia a zamračila sa. „Nevideli ste ju? Po hostine sa kamsi vytratila."
„Zrejme sa bojí," zafuňal ten nižší.
Malfoy si povýšenecky odfrkol. „Veď sa aj má čoho. Humusácku špinu tu trpieť nebudeme. Však sem len skúsi strčiť nos!"
„Ako vieš, že je to humusáčka, Malfoy?" ozval sa jeden zo skupinky staršie vyzerajúcich Slizolinčanov rozvaľujúcich sa na neďalekom gauči. Mal na hrudi odznak hlavného prefekta a tváril sa dosť samoľúbo.
„Pretože som ju videl na nástupišti 9 a ¾ s jej muklovskými rodičmi, Moren. Ten malý fagan s plyšovým tučniakom bol jej brat!" odvrkol.
„Myslíš ten pehavý, ktorého pridelili do Chrabromilu?" uškrnul sa Moren. „Nie je to trochu divné?"
„Viem, čo som videl!" ohradil sa Malfoy.
„Aha, čo sme objavili u nás na chodbe!" do miestnosti sa naraz nahrnula neveľká skupinka dievčat a medzi sebou vliekli Nirin kufor.
„To bude určite jej kufor!" vyškieralo sa dievča s krátkymi čiernymi vlasmi a tvárou mopslíka. Malfoy a zopár jeho kumpánov sa okolo neho zhŕkli. Moren a jeho skupinka celý dej nie veľmi zaujato pozorovali zo svojho gauča. Nira zaryla nechty hlbšie do dlaní, nenápadne vytiahla prútik a vo vzduchu ním vykreslila zložitú slučku. To by malo stačiť.
Malfoy si kľakol na zem k jej kufru. „Tak sa pozrime, aké nosí spodné prádlo," škodoradostne sa uškrnul a načiahol sa za zipsom. „Už dávno som si hovoril, že by vstupná hala potrebovala trochu ozdobiť."
Všetci, čo stáli okolo, vybuchli do hlasného smiechu.
Malfoy potiahol za zips, otvoril ho. Ostal vyjavene hľadieť rovnako, ako jeho spoločníci skláňajúci sa nad ním. „Čo to, do trolla, má znamenať?!"
Nira sa pobavene usmiala. V jej kufri sa objavil taký istý kufor, aký Malfoy pred chvíľou otvoril. Malfoy sa opäť natiahol za zipsom, odzipsoval a odklopil vrchnú časť. V kufri bol ďalší rovnaký kufor a takto to šlo ďalej a ďalej.
„Ta mrcha!" postavil sa.
Len čo Moren a jeho skupinka uvideli, čo zapríčinilo ten rozruch, začali sa rehotať. „Pekný trik! Kniha čarov a kúziel, piaty ročník. Za chvíľu sa ho naučíš aj ty, Malfoy!" zabával sa Moren.
Malfoy po ňom hodil vražedný pohľad a následne celou silou kopol do kufra. V okamihu však zavyl bolesťou, chytil sa za palec na nohe a začal poskakovať po miestnosti, do toho nahlas nadával. Z gauča sa ozvala ďalšia škodoradostná salva smiechu.
Malfoy prestal poskakovať kúsok od Niry. Neisto sa postavil na zranenú nohu, červený ako rak, s nazúreným výrazom v tvári zreval na Morena: „MÁM ZLOMENÝ PALEC!"
„Môžeš si za to sám!" pokrčil hlavný prefekt ramenami.
„MÔŽE ZA TO TÁ HUMUSÁCKA ŠPINA!" neprestal Malfoy revať ako zmyslov zbavený. Vytiahol prútik, na čo sa Moren prestal smiať a výstražne na Malfoya pozrel. Ten však svojim prútikom zamieril na kufor. Nira k nemu nenápadne podišla a hrotom svojho prútika sa mu oprela zozadu o krk. V momente stuhol.
„To už stačí!" zasyčala mu potichu do ucha, splývajúce zaklínadlo sa rozplynulo.
V miestnosti nastalo hrobové ticho, všetci v momente civeli ich smerom. Potom sa udialo niekoľko vecí naraz. Moren a jeho priatelia vstali z gauča, väčšia časť Malfoyovej skupinky vytiahla prútiky, Nira si Malfoya i napriek jeho protestu pritiahla bližšie, na čo ten začal vydesene vrieskať na svojich kumpánov: „ZBLÁZNILI STE SA?! TRAFÍTE MA!"
Moren odrazu skočil doprostred miestnosti medzi nich s napriahnutými rukami. „Všetci sa okamžite ukľudnite!"
Niekoľkí študenti sa na seba navzájom váhavo pozreli, napokon všetci pomaly prútiky sklopili, i keď neschovali. Potom sa Moren otočil k Nire. Bol vysokej, svalnatej postavy. Mal tmavohnedé vlasy, zastrihnuté na ježka, spod hustého obočia sa na ňu mračil šedými očami. Na tvári mu rašilo krátke strnisko, vďaka čomu vyzeral starší, než v skutočnosti bol. Nos mal trochu nakrivo, zrejme dôsledok nejakého dávnejšieho zranenia. Nira mu jeho zamračený pohľad bez mihnutia oka opätovala.
„Pusti ho!" prikázal pevným hlasom.
Zaváhala, pričom pohľadom švihla po Malfoyovej skupinke, no napokon svoj prútik trochu odtiahla a pustila ho. Malfoy od nej okamžite odskočil. Jeho poblednutá tvár sa v dôsledku hnevu opäť začala červenať. Otočil sa s prútikom stále v ruke. Než však stihol zamieriť alebo Nira stačila nejako zareagovať, prútik mu vyletel z ruky a dopadol do Morenovej dlane, ktorý stál za ním a mieril naňho svojím prútikom.
„Čo si to dovoľuješ?!" Malfoy vyzeral, že od hnevu za chvíľu vyskočí z kože.
Moren však ani nemrkol. „Povedal som, že sa všetci ukľudníte! To platí aj pre teba, Draco!"
„Niekto ako ty mi nebude hovoriť, čo mám robiť!" priskackal k nemu a pokúsil sa mu vytrhnúť svoj prútik z ruky.
Moren však celkom obratne uhol a škaredo sa naňho zamračil. „Aj napriek menu Malfoy by si si mal dávať pozor na jazyk. Vaša rodina sa už zďaleka neteší tak dobrej povesti ako kedysi!" zavrčal. „Crabbe, Goyle! Odveďte ho do nemocničného krídla, nech sa mu pozrú na tú nohu," povedal vzápätí smerom k Malfoyovej skupinke bez toho, aby z ich vodcu spustil zrak.
Ten sa klepal od zlosti, no nepovedal už nič. Crabbe a Goyle k nemu podišli, každý ho z jednej strany podoprel. Moren na chvíľu zaváhal, no napokon mu podal jeho prútik.
„Budeš to ľutovať!" precedil Malfoy medzi zuby, než sa od Morena odvrátil. „A ty," otočil sa k Nire, „si už teraz mŕtva, humusáčka!" zavrčal. Za pomocí Crabbea a Goylea preskackal okolo a stratil sa za dverami do miestnosti.
Po ich odchode sa v klubovni rozhostilo nervózne ticho. Moren ho prerušil. „Koniec divadla! Všetci choďte spať a nechcem tu vidieť žiadne bitky. Platí to pre všetkých!" zdôraznil.
Na chvíľku sa miestnosťou rozľahlo nesúhlasné mumlanie, ale napokon sa všetci začali vytrácať a klubovňa sa pomaly vyprázdňovala. Na Niru to zapôsobilo, i keď si to nechcela pripustiť. Zdalo sa, že ten Moren má medzi Slizolinčanmi pomerne silnú autoritu. O Morenovcoch nepočula, ale zrejme sa jednalo o veľmi temnú smrťožrútsku rodinu. Ostávala stáť na mieste, prútik neprestávala zvierať v ruke.
Moren sa k nej otočil, nepriateľsky na ňu pozrel. „To si prehnala!"
Nira mu pohľad opätovala. „Nemala som na výber!"
„Snape sa o tom dozvie! A teraz choď aj ty spať. Dievčenské spálne sú na poschodí napravo. Máš tam pripravenú izbu."
Nira zaváhala. Mala by mu poďakovať? Nakoniec, pomohol jej. Ale hneď to zase zavrhla. Bol to Slizolinčan a hlavný prefekt, robil len svoju prácu a chránil si svoj vlastný zadok. Sklopila prútik, prešla okolo neho bez slova. Jej kufor sa zľahka vzniesol do vzduchu a nasledoval ju. Dokiaľ sa za ňou nezavreli dvere, čo oddeľovali klubovňu od schodiska, neobzrela sa. Tam však zastala, otočila sa k dverám a načúvala.
„To nebolo múdre, Victor!" doľahol k nej neznámy tlmený hlas zrejme jedného z Morenových priateľov, čo sa v miestnosti stále zdržovali. „Lucius Malfoy ti za to pôjde po krku!"
„Nech to skúsi!" zavrčal Moren zlostne. Potom buchli dvere na opačnej strane a všade zavládlo ticho.
Nira sa pomaly vydala hľadať svoju izbu. Prútik mala stále v ruke, pripravená brániť sa nečakanému útoku. Nikto však na ňu nezaútočil. Chodba bola prázdna. Len sem-tam začula nejaké hlasy nesúce sa cez zavreté dvere, okolo ktorých prechádzala. Trvalo celkom dlho, než našla izbu, o ktorej Moren hovoril. Úplne vzadu na konci chodby, hneď naproti dievčenským kúpeľniam našla pootvorené dvere. Opatrne ich poodchýlila. Miestnosť, ktorá sa za nimi ukrývala, bola malá. Mohla mať tak tri krát tri metre, pripomínala skôr väčšiu komoru na metly než skutočnú izbu. Hneď za dverami naľavo veľkú časť priestoru zaberala drevená skriňa. Priestor pred ňou bol veľký akurát tak, aby sa dvere dali otvoriť. Pred skriňou pri stene v jednom rohu miestnosti stála neveľká kovová posteľ. Pri hlave postele v druhom rohu vyplňoval priestor asi meter široký pracovný stôl. Pred stolom bola stolička. A to bolo všetko. Nad stolom, tesne pod stropom sa krčilo malé okienko, za ktorým bolo vidieť kúsok zamračenej temnej oblohy. Svetlo v miestnosti zabezpečoval lampáš na stole a dva držiaky so sviečkami na kamenných neomietnutých stenách. Na rozdiel od spoločenskej miestnosti mali jednoduchý tvar, žiadne syčiace hady, za čo bola Nira vďačná.
Kufor postavila ku skrini, sadla si na posteľ a rozhliadla sa. Miestnosť viac než komoru na metly pripomínala celu. „To je cela ako stvorená pre mňa! Pre nepohodlnú humusáčku, ktorá si dovolila strčiť sem nos!" zašomrala potichu a bola rada, že netrpí klaustrofóbiou.
Na nejaké vyzdobovanie, či zútulňovanie však už bolo neskoro. Vybalila si veci a dala si rýchlu sprchu v spoločných kúpeľniach. Dvere následne zabezpečila poplašným kúzlom, prútik strčila pod vankúš, ľahla si. Vedela, že zajtra ju čaká ťažký deň, zrejme ešte ťažší než ten dnešný a mala by sa poriadne vyspať. No i tak jej hodnú chvíľu trvalo, kým konečne zaspala nepokojným spánkom.