Teddy trval na tom, aby o tom celom povedali niekomu z profesorov. Keďže Victoire i jej spolužiak chodili do Chrabromilu, zamieril spoločne s ňou do kabinetu profesora Longbottoma. Teraz sedeli na dreveným stoličkách a Teddy jedol keks. Victoire mala stále červené oči a veľmi ťažko rozprávala o tom, čo sa stalo.
Profesor Longbottom ale mal pre ňu trpezlivosť a opatrne jej pokladal otázky. „Ešte stále si mi nepovedala, Victoire, kto to bol?"
„Robert Landric," odvetila mu Victoire. „Potrestáte ho?"
„Napíšem rodičom. Jeho i tvojim. Tvojich ubezpečím, že sa už viac nič také nestane," riekol jej Neville. „A poviem o tom riaditeľke. Nemusíš sa báť, Victoire. Zajtra si pána Landrica pozvem k sebe do kabinetu."
„Dáte mu poriadny trest?" spýtal sa Teddy.
„Vyriešim to, Teddy, Victoire," prisľúbil im profesor. „To vám musí stačiť."
„V poriadku," prikývol napokon Teddy.
„Som rád, že ste to zobrali rozumne a prišli za mnou," dodal profesor. Teddy sa mierne uškrnul. „Alebo nie?"
„No nenechal som to iba tak, keď som to videl," priznal sa napokon. „Udrel som ho."
„Teddy!"
„Čo by ste robili vy?" spýtal sa ho Teddy.
Profesor sa zamyslel a potom sa pozrel Teddymu priamo do očí a prikývol. „Urobil by som zrejme to isté, hoci to nie je riešenie. A keďže si aj tak celá škola myslí, že Lu-profesorka Lovegoodová a ja nadržiavame deťom z rodiny Potterovcov, Weasleyovcov a tebe Teddy, tak ti budem musieť strhnúť 20 bodov za bitku."
Teddy mykol plecami. „Urobil by som to znova," povedal priamo. „Takto sa k dievčatám nesmie nikto správať."
Profesor Longbottom prikývol a potom im povedal, že môžu odísť. Teddy vzorne odprevadil Victoire k jej klubovni. „Budeš v poriadku?"
„Myslím, že budem," prikývla a trocha sa na neho usmiala. „Ešte raz ďakujem."
„Ešte raz nie je za čo. A ako som povedal, urobil by som to znova. Keby ťa ten kretén ešte otravoval, tak mi to povieš, áno?" naliehal na ňu.
Prikývla. „Poviem, prisahám."
„Dobre, choď si už ľahnúť. Uvidíš, zajtra bude lepšie," usmial sa na ňu Teddy. „Dobrú noc, Vic."
„Dobrú noc, Teddy," jemne mu opätovala úsmev a potom povedala heslo pred obrazom Tučnej panej a zmizla v jej otvore.
Teddy sa vybral do svojej klubovne a snažil sa nemyslieť na to, čo by sa asi stalo, keby nešiel okolo a nepodarilo sa mu Victorie zachrániť pred Robertom Landricom. Teraz to bol jeho nepriateľ číslo jedna. Ak si ešte niekedy dovolí vôbec dýchať ten istý vzduch ako Victoire, donúti ho za to pykať.
***
„Dobre, tak čo sa stalo?" pýtala sa Kailani Teddyho na druhý deň ráno pri raňajkách, keď jeho zrak stále viac a viac putoval k Victoire. Sedela pri Chrabromilskom stole, vlasy mala v divnom drdole a vyzerala zničenejšie ako včera večer. Netušil, že taký zážitok môže s ňou až toľko otriasť.
„Ide o Vic," povedal jej Teddy a stíšil hlas, aby ich nikto nepočul. „Hovoril som ti o tom chalanovi, čo ju obťažuje..., včera sa o to pokúsil znova, našťastie som šiel okolo a podarilo sa mi zabrániť v tom, aby jej ublížil. Udrel som ho..."
„Hrdina Lupin," žmurkla na neho Kailani. „Povedali ste to niekomu z profesorov?"
„Áno, Nevillovi. Povedal, že sa o to postará," prikývol Teddy.
„To je dobré, Teddy. Chuderka Victoire."
„Veru, vyzerá ako klbko nešťastia," zahľadel sa znova na ňu. „Bude v poriadku," dodal.
„Určite bude," prikývla Kailani. „Niektorí chalani sú fakt kreténi. Kam sa vytratila úcta?"
„To ti neviem povedať, Lani," odvetil jej Teddy. „Ale prisahám, že ešte raz na ňu položí svoju paprču tak..."
Kailani sa začala smiať. „Ty si ale drsný, Lupin."
„Ja to náhodou myslím úplne vážne," povedal Teddy trocha podráždene.
„Určite to už neurobí a bude sa jej vyhýbať. Nie je predsa samovrah. Okrem toho určite sa zľakne toho, že o tom vie profesor a verím tomu, že sa o to dostatočne postará. Nebudeš si viac musieť špiniť ruky, Lupin," povedala mu Kailani. „Takže sa upokoj a nasleduj ma na Transfiguráciu."
Teddy prikývol, pozrel na svoju nedojedenú hrianku, vzal si brašnu a pobral sa na hodinu. Nesústredil sa. Stále mal pred sebou obraz smutnej Victoire. Veľmi sa bál, či ešte uvidí niekedy jej úsmev.
***
Ďalšie týždne si Teddy všímal, že Victoire má už lepšiu náladu. Naposledy keď ju stretol, bola už dokonale upravená a usmievala sa. Mal z toho radosť, lebo sa naozaj bál, že by ju to mohlo poznačiť ďaleko viac. Chcel sa jej spýtať, čo na to hovoria teta Fleur a strýko Bill, ale nakoniec si uvedomil, že by sa veľmi do toho nemal starať a okrem toho môže sa ich na to spýtať cez vianočné prázdniny.
To bol ďalší problém, ktorý musel riešiť na konci novembra. Všetci očakávali, že príde na Vianoce domov, ako každý rok, ale on mal akýsi vnútorný pocit, že by mal zostať na Rokforte. Samozrejme hlavne kvôli Kailani. Lenže nedokázal sklamať Harry s Ginny a samozrejme deti. Netušil, čo urobiť.
„Čo zase môže za tvoju mizernú náladu?" spýtala sa ho Kailani, keď znova pracovali na domácich úlohách. „Ten pergamen, ktorý trháš, za to určite nemôže."
„Nemám rád Vianoce," povedal jej Teddy.
„Nehovor, akoby som to nevedela," uškrnula sa na neho Kailani. „A je s nimi nejaký konkrétny problém?"
„Chcel by som zostať tu," odvetil jej. „Kvôli tebe."
„Riešime to každý rok, Teddy," povedala Kailani a odložila na chvíľku svoje brko, pretože vedela, že tento rozhovor tak jednoducho neskončí. „A každý rok trvám na tom, aby si bol so svojou rodinou. Ja viem, že biologicky už nikoho nemáš, ale predsa len rodinu máš. To je veľké šťastie. Mal by si byť s nimi."
„A čo ty?"
„Ja zostávam tu," odvetila mu. „Bude mi tu dobre, neboj sa. Choď domov, Lupin, nevymýšľaj."
„Sú to posledné Vianoce, čo sme na Rokforte," riekol Teddy.
„Teddy, počúvaj ma," Kailani sa na neho trocha zamračila. „Vianoce na Rokforte majú krásnu výzdobu a dobré jedlo, ale určite sa to nevyrovná Vianociam s tvojou rodinou."
„Ty si tiež moja rodina," namietol.
Kailani sa na neho smutne usmiala. „To je pekné, ale..."
„Pozri, mám nápad," osvietilo zrazu Teddyho. „Čo keby som skúsil rodičom napísať, či by si mohla ísť na Vianoce k nám? Jeden človek hore dole. Čo na to povieš?"
„Ja ti neviem, Teddy..."
„Mne to príde ako dobrý nápad," usmial sa na ňu Teddy. „Zajtra ráno im napíšem a uvidíme, čo povedia."
„Vďaka," opätovala mu úsmev.
„Nechcem, aby si tu znova bola sama," riekol jej. „Nezaslúžiš si to."
„Dúfam, že jedného dňa nebudeš svoje rozhodnutia ohľadom mňa ľutovať," povedala Kailani.
„Tým si čo myslela?" spýtal sa jej Teddy, ktorý postrehol tajomstvo v tejto vete.
„Možno raz, keď sa naše cesty po Rokforte rozídu..., hm, ja neviem," riekla. „Človek nikdy nevie. Možno sa pohádame..."
„Čo bude, to bude. Dôležité je, čo je teraz."
„Naozaj ďakujem, Teddy."
„Vieš, čo všetko pre mňa znamenáš, Lani," povedal jej. „Ak naši dovolia, aby si mohla prísť so mnou, možno tohtoročné Vianoce ani nebudú také zlé."
***
„Milý Teddy,
samozrejme, že Kailani môže stráviť Vianoce u nás. Budeme sa veľmi tešiť. Už, aby ste boli s Jamesom doma. Lily a Albus sa veľmi tešia tiež, už začínajú mať vianočnú náladu, najradšej by už stromček stavali.
Odrátavam dni do prázdnin.
S láskou.
Mama."
Teddy sa usmial nad listom, ktorý mu prišiel od Ginny. Potešila ho zmienka o Lily a Albusovi, ktorí Vianoce úplne milovali. A samozrejme, že sa tešil tomu, že mu povolili, aby mohla Kailani stráviť Vianoce u nich.
„Lani," dobehol ju na chodbe po ceste na hodinu Obrany proti čiernej mágií. „Písala Ginny, že môžeš byť na Vianoce u nás."
„Vážne?" Kailani sa zatvárila prekvapene, ale po chvíli sa na jej tvári objavil srdečný úsmev. „To je vážne milé. Pôjdem sa odhlásiť po hodine zo zoznamu študentov, ktorí tu zostávajú."
„Vedel som, že to našim vadiť nebude," usmial sa na ňu Teddy.
„Aj tak je to milé," opätovala mu opäť úsmev. „To aby som im kúpila nejaké pekné darčeky. Ešte je budúci víkend Rokville a môžem dokončiť nákupy. Aj keď vďaka Merlinovi za Soviu zásielkovú službu."
Teddy ju počúval iba tak na pol ucha. Tešil sa, že Vianoce strávi s ňou. Naozaj mu každý rok lámalo srdce, že ju tu necháva.
Na hodine napísal Ginny krátky list. Na viac nemal čas, pretože precvičovali obranné zaklínadla pri súbojoch a Teddyho profesor Aberfort Dumbledore vybral, aby im nejaké pred spolužiakmi predviedol.
„Ďakujem veľmi pekne, Ginny. Kailani i ja sa tešíme. Pozdrav krpcov a Harryho. Tiež sa na Vás už teším.
S láskou, Teddy."
***
„Kailani?" Profesorka Lovegoodová sa na ňu prekvapene pozrela, keď zaklopala na dvere jej kabinetu a vošla dnu.
„Smiem s vami hovoriť?"
„Áno," usmiala sa a ukázala na stoličku pred sebou. Bol posledný deň vyučovania, zajtra deti odchádzali na vianočné prázdniny.
Kailani sa posadila a pozrela sa na profesorku. Veľmi jej dôverovala. Mala ju rada, odkedy za ňou prišla do sirotinca a ona zistila, že je čarodejnica a že to nie je žart. Vážne bola pre ňu ako anjel. „Neviem s kým by som sa mohla porozprávať."
„Ide o tvojho otca?"
„Áno," prikývla Kailani. „Teddymu som to zatiaľ nepovedala, pretože..., nuž neviem ako. Bojím sa, že o neho prídem, keď mu poviem pravdu."
„Pravda je ťažká, Kailani," prikývla profesorka, „ale niekedy oslobodzujúca. Nuž nemôžem a ani nechcem ti kázať, či by si mu to mala, alebo nemala povedať. To je tvoje rozhodnutie. Teddy je dobrý chlapec, na to mysli tiež."
„Aj tak je to veľmi zložité," šepla Kailani. „Môj otec zabil jeho otca..., a to je strašne..."
„Trápi ťa, že mu to tajíš?"
„Nezvyknem mať pred ním tajnosti," prikývla. „Je to vážne skvelý človek. Pozval ma na Vianoce k ním domov. Konečne nebudem sama."
„Tak to sa na Vianoce asi uvidíme," usmiala sa profesorka. „Kailani, ja viem, že to je pre teba ťažké, ale povedala som ti to preto, lebo som vedela, že pravdu unesieš. Vždy určuje svoje kroky a svoj osud sami. Áno, rodičia nám dajú veľa, ale väčšinou vtedy, keď s nimi vyrastáme. Ty si ich vôbec nepoznala. Máš v sebe ich gény, ale za tie roky, čo ťa poznám, som v tebe nenašla ani kúsok temnoty. Tak ju v sebe prestaň hľadať."
„Je to pre mňa ťažké," priznala sa jej Kailani. „Čo ak ju iba veľmi dobre skrývam? Čo ak raz Teddymu ublížim?"
„Či mu ublížiš, alebo nie, nezáleží od toho, kto bol tvoj otec, Kailani," riekla jej profesorka a hľadela jej priamo do očí. „Tie rozhodnutia robíš sama. Neovplyvňuje ťa človek, ktorý je mŕtvy a ktorého si nikdy nepoznala. Ale ak chceš, môže to navždy zostať iba medzi nami dvoma. Nemusíš to Teddymu vôbec hovoriť. Nuž nemyslím si, že to takto chceš."
„Nechcem prísť o jeho priateľstvo..."
„Chápem ťa."
„Ale mám strach..."
„Mať strach je predsa prirodzené a ľudské. Vidíš, nemôžeš byť zlá, keď takto uvažuješ. Myslíš na človeka, ktorého nechceš raniť. Naozaj, zlatko, prestaň v sebe hľadať temnotu," opäť ju požiadala profesorka Lovegoodová.
„Poviem mu to. Keď príde vhodný čas, keď to celé vo vnútri seba spracujem," rozhodla sa Kailani. „A ak sa bude hnevať, ak ma už nebude mať rád, aspoň budem vedieť, že som mu nikdy neklamala, že som bola úprimná a nemala som tajnosti."
„Zvládneš to," usmiala sa na ňu profesorka. „A ako sa zachová Teddy, to neviem odhadnúť. Môžem vám len držať palce, aby to neohrozilo vaše krásne priateľstvo."
„Vďaka, že ste ma vypočuli."
„Hocikedy, Kailani, som tu pre teba."
„Ďakujem, že ste boli prvá, ktorá mi dala šancu," dodala ešte Kailani, lebo si uvedomila, že sa jej nikdy za to nepoďakovala. „Deti smrťožrútov asi neboli priveľmi vítané, či?"
„Ja som ti šancu dať nemusela, sama si ma presvedčila o tom, že si viac ako len dieťa smrťožrúta. Dieťa, čo verí v anjelov, ktoré verí tomu, že jeho život môže byť lepší, ktoré čaká na deň, kedy sa všetko zmení... ty sama si si dala šancu, pretože si si vždy verila. Veselé Vianoce, Kailani."
Pozn. autorky:
Ahojte, vitajte pri novej kapitole :) Luna je rozhodne zlatíčko <3 ... nabudúce nás čakajú vianočné sviatky.