Adanar s Firrou stáli pred starou opustenom budovou. Jej vzhľad v nich budil zimomriavky strachu. Omietka bola opadaná, fialové škridle na streche utvárali na mnohých miestach tmavé diery a okná boli zaterasené starými latami. Dom jednoducho chátral.
Ľudský bojovník toto miesto nenavštívil odkedy sa jeho rodina rozpadla v prach. Ten následne odvial vietor času a i dnes niekedy videl tie drobné čiastočky, ako vôkol neho poletujú sťa nočné mory. Nikdy sa od tohto prekliateho miesta neodpútal. Snažil sa o to, no spomienky mu vždy pripomenuli, že zabudnúť sa len tak ľahko nedá.
Zmocňoval sa ho strach. Strach z toho, čo sa v dome ukrýva. Aká pravda naňho čaká. Basset niečo vedel. Niečo, čo mu nestihol povedať.
Stislo mu hrdlo a do očí sa nahrnuli slzy. Nebol silný. Bol slabý ako dieťa. Nedokázal ho zachrániť. Znenávidel sa v očiach jeho dcéry. Stratil i poslednú rodinu, ktorá mu zostala. Bol prekliaty krutosťou tejto Temnej doby.
,,Adanar, si v poriadku?" ozvala sa starostlivo Firra. Odmietal sa na ňu pozrieť. Bál sa, že uvidí tú náhlu zmenu v jeho osobnosti. Pochyboval, že by sa dokázal niekedy smiať. Mal pocit, že tá veselá stránka v ňom umierala.
Prečistil si hrdlo a keď si bol istý, že hlas ho nezradí, prehovoril, no odpovedi na otázku sa vyhol: ,,Vstúpime dnu cez tamto okno. Tie laty vyzerajú slabo a nestabilne. Bude to hračka."
Ako dopovedal, tak aj urobil. Pristúpil k ľavému oknu, hneď vedľa zabarikádovaných dverí. Nečakal, kým k nemu Firra pristúpi. Dlaňami prešiel po drsnom hnilom povrchu dosiek, ktoré mali chrániť vnútro pred zlodejmi. Evidentne sa však tomuto miestu stránili rovnako, ako on sám.
Chvíľu ich študoval, ignorujúc ustaraný výraz vo Firrinej tvári. I zatlačil. Ozvalo sa slabé zastonanie dreva, no laty nepovolili. Zamračil sa a kúsok odstúpil.
,,Nie je tu iný vch-" nedopovedala, pretože Adanar lakťom silno vrazil do prostriedku drevených dosiek a tie s hlučným praskotom povolili, čím utvorili zubatý provizórny vchod.
Inokedy by sa provokatívne uškrnul a do hrôzou naháňajúcemu interiéru by ju s ochotou pustil ako prvú. Lenže práve teraz nechcel nič riskovať a v prípade hrozby bol ochotný obetovať sa. Predsa len, Firra mala ešte rodinu, no Adanar už nemal čo stratiť. Alebo, žeby sa mýlil?
Nesmelo pretiahol svoje robustné telo skrz vzniknutý otvor. Čiastočky prachu sa krútili v šere. Navzdory tomu, že východ slnka zalial ulice svetlom, tma v útrobách budovy ešte väčšmi prevládala.
Kúsok odstúpil a potichu sa zdráhal pripustiť si, že tie chodby a steny pridobre pozná. Pomohol dievčine preliezť a keď pevne stála nohami na vratkej, vŕzgajúcej podlahe, pričom sa zvedavo obzerala vôkol seba, zachrípnutým hrdelným hlasom sa spýtal: ,,Kde začneme?"
Firra naň upriamila svoje rôznofarebné oči. Pod ich pohľadom by sa najradšej stratil. Mal pocit, že mu vidí do duše. Akoby jej darom nebola ilúzia, ale príliš silná empatia. V tejto chvíli nepotreboval súcit ani ľútosť. Odtrhol zrak a radšej ho upriamil na mĺkve steny poznačené časom a plesňami.
,,Prejdeme najprv prízemie," navrhla. Hnedovlasý muž prikývol.
Naprázdno prehltol. Odrazu mal pocit, že ho to ticho a dusivé spomienky na detstvo zabijú. V myšlienkach však počul, ako sa útrobami domu niesol detský smiech. Jeho smiech.
Z pošvy vylovil jednoduchú dýku a podal ju obdarenej dievčine. Nevedel síce prečo, keďže dom vyzeral byť prázdny a dlhé roky neobývaný, no domnieval sa, že by jej jeho vlastné spomienky mohli nejako ublížiť. Toto gesto preukázal, aby malo jeho srdce ako-taký pokoj.
Vykročili hlbšie do útrob. Každý krok sa ozýval prázdnymi miestnosťami. Parkety vzdorovito vŕzgali a praskali. Ak aj v dome niekto bol, určite už o nich vedel. Letmé lúče ranného slnka vrhali v tmavých chodbách čudesné tiene. Najmä steny niesli tmavé fľaky sťa upomienky na kedysi visiace obrazy. Adanar netušil, čo sa stalo s nábytkom. Pravdepodobne ho predali alebo ukradli. Sem-tam sa ozvalo pískanie meluzíny.
Po prvý raz sa zamyslel nad svojou rodinou. Netušil, kde boli jeho ostatní súrodenci. Celé tie roky sa o nich nestaral. Bolo mu to jedno. A náhle mal potrebu zistiť, či vôbec žijú. Toľko sa snažil zabudnúť, až keď sa náhle ocitol na tomto svete celkom sám, pochopil, aký sebecký život doteraz viedol.
Míňali hlavný vchod. V jeho spomienkach uvidel útleho chlapca v bielej, avšak krvou ušpinenej košeli. Nechápavo a užialene hľadel do očí akéhosi bojovníka, no nebol to gardista. Ten k nemu trpezlivo vystieral ruku v snahe upokojiť ho. No bolo to márne. Chlapec si spojil isté súvislosti a aj navzdory tomu, že mu v hlave panovalo podivné prázdno, akosi tušil, že bol svedkom niečoho väčšieho.
Adanar potriasol hlavou. Spomienka sa pretrhla a on bol opäť v krutej realite. Miesto, kam sa teraz díval, bolo prázdne. Veľmi dobre vedel, čo sa s chlapcom stalo ďalej. Ten muž, ktorý mu ponúkal pomocnú ruku, bol Basset. V tom čase šiel náhodou okolo, a keďže sa poznal s jedným strážcom, ktorý bol vtedy poverený prípadom v Adanrovom dome, snažil sa pomôcť, ako sa len dalo. A našiel zmätené dieťa i vskutku zvláštny výjav podivnej rodinky. Ľudia a obdarení. Kto to kedy videl?
Ak by sa Basset neprihovoril za chlapca, ktorý sa behom jedného večera stal sirotou, nikdy by nebol súčasťou Saxskej gardy. Bol by vyvrheľ a nechcenec. Bassetovi vďačil za celý svoj doterajší život. Čo by dal teraz za to, ak by mu to mohol povedať.
Ucítil na svojom rameni jemný dotyk. Upriamil svoju tvár na dievča po jeho boku. Výraz v jej tvári ho odpútal od žiaľu.
,,Musíme ísť ďalej," odvrkol. Pohol sa vpred, no zreteľne počul jej skľúčený povzdych. Vedel, že mu chce pomôcť. Odľahčiť to bremeno ťažoby a trýznivej viny. No on to odmietal. Bol to trest za jeho skutky. Zaslúžil si trpieť.
Ďalej kráčali tichým domom, lenže po denníkoch Vrahonosov nebolo nikde ani stopy. Veď v celom prízemí nebolo jediného nábytku. Prečo by ich Basset posielal priamo sem? Určite vedel, že je dom opustený. Možno mal na mysli iný dom alebo obyvateľov, ktorí boli poverení strážením tak nebezpečného a kráľom nepretržite hľadaného "dedičstva".
Nevzdávali sa. Hľadali všade. Prstami prechádzali po stuchnutých stenách. Parkety vytrhávali z podlahy v snahe nájsť tajné miesto, kde by mohli byť denníky uložené. No nikde nič nenašli. Nech sa akokoľvek snažili, to, kvôli čomu sem prišli, tu jednoducho nebolo.
No objavili niečo iné. Niečo, čo v Adanarovi spôsobilo, že mal chuť utekať kade ľahšie. Po starom a nestabilnom schodisku schádzalo dieťa. To isté, aké videl vo vstupnej hale. Bol to on sám.
Adanar ustrnul a uprene sa díval na starú spomienku. Chcel odvrátiť zrak, no niečo ho nútilo dívať sa. Možno to bola zvedavosť a možno akési kúzla. Nevedel. Jednoducho bol tou vidinou natoľko pohltený, že prestal vnímať realitu.
Firra, stojaca vedľa neho, zmizla. Zaprášené fľakaté steny opäť dostali svoj vznešený vzhľad. Schody zase stabilitu a lesk drahého dreva. Pod jeho nohami sa rozprestreli ručne tkané koberce a ťažký mahagónový nábytok zaplnil dovtedy prázdne chodby. Obrazy boli opäť na svojom mieste, a tak mohol aspoň na drobnú chvíľu obdivovať ich krásu, ktorú ako dieťa nevnímal.
Upútal ho pohyb opatrného chlapca. Biela čistá košeľa sa mu motala pod nohy a kučeravé vlásky mu padali do zelených očí. Tie zvedavo upieral do chodby, kde mal prísny zákaz ísť, no podivné zvuky ho lákali okúsiť niečo nové. I teraz ich však Adanar zreteľne počul. Neboli to stony, ale tichý plač a tlmený hlas.
Jeho srdce stisol strach. Díval sa na chlapca, ktorý zvedavo pristupoval k odchýleným dverám, z ktorých vykĺzol kužeľ zlatého svetla. Chcel ho zastaviť, no jeho ruka prešla skrz telo dieťaťa. Nebolo to skutočné, no nieslo to pravdu. Anadar pochopil Bassetovu úmyslu, len si nebol istý, či tomu zvládne čeliť.
Svojim spomienkam, ktoré sa práve chystali vynoriť z jeho mysle a objasniť mu to, čomu nerozumel.
So slzami v očiach, no s istým napätím, díval sa, ako sa dvere náhle otvorili a chlapca zalialo svetlo. Lenže tentoraz ho neoslepilo.
Bolo to mäkké svetlo mnohých sviečok v miestnosti, kde teraz výhľad zakrývala mladá žena stojaca pred chlapcom. Jeho adoptívna matka.
,,Adanar, srdiečko, poď ďalej," zpriadla, no chlapec poslúchol. Matka ho ako jediného z detí mala najradšej, no netušil prečo.
Keď však vkročil dnu - a dospelý Adanar spolu s ním - razom mal chuť otočiť sa a utiecť čo najďalej. Ležne dvere matka zavrela a zamkla, a tak museli obaja čeliť krutému výjavu pred nimi.
Tynna, Adanarova najobľúbenejšia sestra, ležala na akomsi kamennom stole, pričom mala ruky i nohy pevne zviazané v putách. Nemohla sa ani pohnúť. Keď uvidela, že ten, koho sa snažila chrániť, stojí priamo pred ňou, zmietala sa v márnej snahe bojovať. Slzy sa jej kotúľali po peknej tvári a v ústach kus látky tlmil jej vzlyky hrôzy.
Malý Adanar nechápal, čo sa to deje, no ten starší to tušil. Drobný hlások mu vravel: ,,Len sa dívaj..." A on poslúchol.
Sledoval, ako jeho matka zobrala drobnú nádobku s ostrou ihlou a jeden nôž so zahnutou čepeľou. Chlapcovi pred ním odrazu začínalo dochádzať, že je svedkom niečoho temného. Začal cúvať.
Žena, ktorú pokladal za láskyplnú osobu, sa naň žiarivo a fanaticky uškrnula. Odrazu, bez mihnutia oka, vrazila nôž do Tynninho stehna, až sa ozvalo prasknutie kosti a drásajúci bolestný výkrik. Celé telo dievčiny sa naplo v mučivej agónii, keď ním potiahla a rozrezala tak svalstvo i šľachy. Krv sa valila z rany. Matka nečakala na nič. Vrazila hrot ihly do odhalenej kosti.
Nádobku, vedúcu k ihle, začala naplňovať tmavočervená hmota. Adanar nebol schopný pohybu. Po lícach sa mu kotúľali slzy. Nemohol tomu zabrániť.
,,Nikdy som nechápala, ako je možné, že si na nič spomínaš," prihovorila sa chlapcovi matka. Z jej hlasu šiel chlad. Dívala sa do vystrašených zelených očí, keď ďalej so smiechom pokračovala: ,,A po čase sa ukáže, že tvoja drahá sestrička mi zatajila, aká silná v skutočnosti je."
Krásna, jemnými vráskami posiata tvár matky, sa naklonila k plačúcej dievčine.
,,Môžeš sa jej poďakovať," šepla sarkasticky, ,,pretože nebyť jej pochabého činu, už dávno by si mal svoje schopnosti späť."
,,S-schopnosti?" zopakoval chlapec ustrašene. Matka s úsmevom prikývla. Zopár hnedých vlasov jej spadlo do šialených očí. Očí, ktoré však neboli Adanarove. Boli jasne čierne.
,,Si výnimočný, Adanar. Vždy si bol..." pohladila Tynnu po spotenom čele. Trpela. Krv z rany tiekla prúdom. ,,...No nebyť mňa, bol by si ako ostatní ľudia."
Chlapec sa od strachu celý triasol. Bol tak blízko skrehnutého Adanara, že mal pocit, akoby boli náhle jeden. Dve rozdelene polovice konečne našli svoje miesto.
,,Nerozumiem tomu," prehovorili obaja naraz. Roztrasene a zničene z pravdy, čo im bola odhalená.
,,Vraj obdarení," s polovičným úsmevom, ktorý sa však neodrážal v ženiných očiach, upriamila svoju pozornosť na Tynnu. Len tak-tak sa držala pri vedomí. ,,Nevedia, že to, čomu celý život veria, sú len klamstvá. Nikdy neboli najmocnejšou a najstaršou rasou. Boli to práve ľudia, ktorí nebyť temnej doby, nepočali by ich. Netvorov. Nechutné omyly, ktoré nikdy nemali prísť na tento svet."
Z Tynny vyšiel vzlyk. Matka prikývla a tvár priložila tak blízko, až mohla cítiť jej prerývaný dych.
,,Áno... Presne to si. Nikdy si nebola obdarená. Tvoje schopnosti pochádzajú od ľudských predkov. No naše schopnosti prešli do vás, kvôli temným netvorom a ich krvi, ktorí nás neustále prenasledovali. Znásilňovali a lákali nás svojimi darmi. Vy ste len jedna veľká chyba. Mali ste z tohto sveta zmiznúť rovnako, ako oni, keď sa brány svetov opäť uzavreli. No musím uznať, že i keď ste nám našu moc zobrali, stále je spôsob, ako sa dá získať naspäť." Matkine oči priam žiarili, keď zdvihla nádobku s tmavočervenou hmotou. Hrot ihly sa ešte stále leskol Tynninou krvou.
Náhle svoju zvrátenú pozornosť upriamila na Adanara. Odtiahla sa od jeho umierajúcej sestry a pomalými krokmi sa k nemu začala blížiť. Ihla v jej ruke priam žiarila.
,,Je jeden jednoduchý spôsob. Neboj sa, srdiečko. O chvíľu budeš ty sám môcť meniť myseľ a spomienky. Tynna bola taká láskavá, že ti túto schopnosť ochotne vrátila. Síce sa spočiatku zdráhala, no napokon súhlasila. Budeš silný. Budeš bojovník za pravdu, ktorú oni tak nehanebne pozmenili a urobili zo seba nechutné obete. Konečne dostaneš to, čo ti právom patrí a tvoja moc bude neporaziteľná. Jediný pravý obdarený so vznešenými schopnosťami. Človek, ktorí očistí našu rasu od dusivej pliagy."
Adanarovi bilo srdce hrôzou. Matka sa nad ním týčila. V ruke zvierala ihlu. Nemohol sa ani pohnúť. Slzy mu tiekli a celé telo zachvátila triaška. Nariekal a prosíkal, len aby ho matka nechala ísť. No bolo to márne. Jej kostnatá ruka ušpinená od Tynninej krvi pevne obopla jeho zápästie a tá druhá nekompromisne priložila hrot dýky k Adanarovej koži.
,,Nie!" skríkol odrazu a vzopäl sa matke. Konečne sa odhodlal pohnúť a postaviť sa na odpor, lenže bolo neskoro. Tmavočervená hmota sa vytratila v jeho tele, keď sa ihla zaryla do jeho zápästia. Vtom momente ho zachvátila bolesť. Kosti mu horeli a žili zvieral neviditeľný jed. No ako rýchlo prišla, tak i odišla a on teraz namáhavo dýchal. Snažil sa porozumieť, prečo to matka urobila. Avšak vo svojom srdci objavil niečo nové.
Boli to podivné svetlá, ktoré žiarili v miestnosti. Sviece to však neboli. Mali rozličnú farbu a intenzitu svetla. Jedno bolo tmavé a chladné. Pochopil, že sa jedná o matku. A to druhé svetlé, no postupne pohasínalo. Tynna, jeho umierajúca sestra.
Žena odložila ihlu s nádobkou bokom. Nebrala ohľad na zranené dievča. Všetku svoju pozornosť upriamovala na Adanara.
,,Ako sa cítiš?" spýtala sa so záujmom. Nebol jej synom, ale pokusným králikom. Odrazu videl iné spomienky. Miesto Tynny tu ležali jeho ďalší súrodenci a celý tento hrôzostrašný dej sa opakoval.
Plač, strach, krv, ihla a následné vstreknutie tmavočervenej hmoty do jeho tela. No to, čo nasledovalo potom sa teraz už opakovať nemohlo. Vždy, keď celý roztrasený a zhrozený vyšiel z tejto prekliatej izby, Tynna ho odviedla bokom a tíško ho upokojovala, až sa spomienky na hrozné výjavy vyparili a schopnosti jeho nevlastných súrodencov boli pevne uzamknuté v neprístupnej hmle.
Adanar zrýchlene dýchal. S novými slzami sa nenávistne zadíval matke do očí.
,,Spomínam si! Ty si im ubližovala!" obvinil ju. Nezdalo sa však, žeby to matku nejako zarazilo. Naopak. Na jej tvári sa objavil radostný výraz. Prehovorila, no Adanar to nevnímal. Upútalo ho biele svetlo, ktoré vychádzalo z Tynninej hrude. Zhasínalo až zmizlo úplne. Posledný výdych zaplnil miestnosť tieňom smrti.
Chlapca i dospelého muža sa zmocnila zúrivosť. Boli jedno telo, jeden duch.
V nenávisti k matke a k svojmu životu, nevedomky uchopil jej svetlo do pomyselných rúk. Žena zalapala po dychu. Adanar si z celej svojej duše želal, aby sa udusila v žiali, ktorý on pociťoval. V nevýslovnej bolesti jeho srdca. Po prvý raz sa jej po tvári rozliali slzy. Ústa otvárala ako ryba na suchu. Rukami gniavila svoj hrudník a Adanar si bol istý, že konečne pochopila, čo urobila. Neurobila z neho hrdinu. Stal sa z neho netvor, ktorý jej práve nedopatrením rozdrvil myseľ na márne kúsky.
,,Adanar," šepol ktosi. Kričal od agónie. Zdráhal sa rukám, ktoré mu zvierali ramená. Odmietal sa pustiť pohlcujúcej spomienky. Sám sa topil v záplave novoobjavenej schopnosti.
Niekto opäť zopakoval jeho meno. Tentoraz sa mu zdalo, že ten hlas je iný. Poznal ho a bol jeho súčasťou. Alebo sa mýlil?
Jeho matka mu spadla mŕtva k nohám. Z nosa jej tiekol pramienok krvi a jej tvár zvierala žalostná grimasa. Umrela presne tak, ako si to želal.
Náhle na svojich perách ucítil teplý dotyk. Bolo to také nečakané, že spomienka sa v okamžiku pretrhla a Adanar bol znovu v skutočnej realite. Možno krajšej, než si dokázal pripustiť. Na jeho perách spočívali Firrine ústa v naliehavom bozku. Držala jeho tvár oboma dlaňami a palcami zotierala mokrosť líc od sĺz. Bola skutočná. Nepatrila k spomienkam. Pomohla mu vymaniť sa z ich lepkavého zovretia.
Opatrne sa odtiahla, no zostala v jeho tesnej blízkosti. Všimol si, ako sa aj jej tvár leskne. Tiež plakala. Očami blúdil po jej pehatej tvári. Po červených lícach, zlato-modrých očiach a plných perách. Zmohol sa len na plač. Znovu i keď už nemal slzy. Bol jej za všetko vďačný, len nevedel, ako jej to inak povedať.
Firra bola posledná a zároveň nová rodina, ktorú mal.
,,Matka," prehovoril, no hlas ho zradil. Firra prikývla. ,,Patrila k Vrahonosom, viem." Udivene sa na ňu pozrel s nevyslovenou otázkou. Ona mu však porozumela. Ukázala na jedinú policu, plnú uschnutých kvetín. Jediná pripomienka toho, že to nebol sen. On tu skutočne žil a prežil.
,,Tie kvety využívali k spútaniu schopností, aby sa obete nevedeli brániť."
A on mal teraz schopnosť, ktorá vedela niečo podobné. Možno sa v ňom ukrývali i ďalšie, len musel zistiť aké. Na teraz však nechcel Firre nič hovoriť. Nie, dokým si to on sám všetko neutriedi v hlave. Dovtedy bol odhodlaný mlčať.
Objal ju. Silne a so všetkou vďakou, starosťami i novoobjavenou pravdou. Ona mu objatie oplatila.
,,Našla si tie denníky?" spýtal sa po chvíli. ODtiahla sa, ale iba tak, aby mu videla do opuchnutých, červených očí. Záporne pokrútila hlavou: ,,No našla som toto." Vytiahla z vrecka pokrčený starý papier. Konce boli potrhané a list zažltnutý, no text znel jasne. A pri jeho čítaní sa Adanarovi po chrbte prehnali zimomriavky.
Skôr, než sa však stihol Firry spýtať, či to znamená to, čo si myslel, celým Saxom zaznelo dunivé hlásanie zvonov, ktoré sa využívali iba zriedka. Adanar cítil, ako zbledol.
Firra sa otočila smerom k zatarasenému oknu na druhej strane chodby a na jej tvári sa zračilo nechápanie. Červené obočie krčila do všemožných uhlov, keď sa postavil a prešiel k drobnej škáročke medzi doskami. Jeho spoločníčka mu bola hneď v pätách.
Z okna mali výborný výhľad na týčiaci sa Saxský hrad a jeho okolie.
,,Čo sa deje?" spýtala sa poháňaná zlým tušením. Hradné zvony ohlušujúco bili, čím vytiahli zvedavých obyvateľov zo svojich príbytkov.
,,Lord je mŕtvy... Bol zvolený nový hradný pán..." Ako to dopovedal, nad hradom z ničoho-nič potemnela obloha. Čierne mračná sa hrozitánsky formovali do čierneho oka víru. Mestom prešiel akýsi mrazivý vietor v podobe prívalovej vlny. Prenikol skrz oblečenie a doterne hladil Adanarovu pokožku. Ani hustý kožuch ho pred chladom neubránil, pretože toto nebol len taký obyčajný mráz...
Bol to ľad útočiacej Temnoty.
,,Adanar, vidíš to?" Firra odrazu vyhŕkla. No nemala na mysli čiernu oblohu, ale Temné tvory vychádzajúce z kanálov pod hradom. Nebolo ich málo. Boli to celé stovky čiernych bytostí, rozličných veľkostí a tvarov. No nelíšili sa v ľadovo-modrých žiarivých očiach. Boli to oči samotnej smrti, ktorá si prišla pre nevinných obyvateľov Saxu.
Adanar pozrel na list, ktorý mu podala Firra. Text bol písaný ozdobným písmom, no jeho obsah tvoril jednu zo zabudnutých Obdarených piesní. Obaja na ňu hľadeli a s hrôzou si uvedomili, že jej slová celú túto udalosť predpovedali...
3053 slov. Som Vám nesmierne vďačná, za všetku podporu, ktorú ste tomuto príbehu preukázali! Nasleduje epilóg a ja už mám teraz skľúčený pocit, že táto prvá časť Firry končí. Vďaka, že ste so mnou tak dlho vydržali. Príbeh prejde ešte estetickými úpravami, aby som bola ja, aj budúci čitatelia spokojní, no vy sa už môžete tešiť na pokračovanie tohto pekelne zamotaného príbehu. Na niektoré otázky som odpovedala, no tie zvyšných odpovedí sa dočkáte až v ďalšom Firrinom príbehu. Ešte raz Vám ďakujem :)