Lucina mama bola na mieste o necelých dvadsať minút, okolo pol jednej.
Šla bez zaváhania.
Zdalo sa, že je to pre ne posledná šanca.
Celá skupina mala práve pauzu. Sedeli naskladaní pomedzi nedokončenú výzdobu, bavili sa, spoznávali navzájom a jedli horúcu voňavú pizzu, ktorú priviezol Austin.
Mal zamestnaneckú zľavu, lebo v tom podniku pracuje.
Možno nebol inteligentný ako jeho rodičia a fajčil ako šesťdesiatnik, ale nepochybne bol pre tento svet prospešný.
Ľudia občas nepotrebujú rady, ale spoločnosť, cigarety a pizzu.
Lucy mamu nevolala kvôli tomu, že potrebuje pomoc, ale....jednoducho jej chcela ukázať, čím žije.
Chcela jej ukázať, že má nejakých priateľov, ktorí nie sú dokonalí, ale sú verní.
Že sa cez to všetko snaží posunúť ďalej a nestratiť samú seba.
Že nie je ako Dinah.
A že ňou nikdy nebola a nebude.
A bola noc, takže si to nerozvážne konanie ospravedlňovala únavou a všeobecným ošialom.
Lucy kývla mame, aby si sadli na voľné miesto k slečne Fitzpatrickovej a Gabovi, ktorý jej zanietene rozprával čosi o baseballe.
Žena horlivo prikyvovala a pomaly prežúvala, ale bolo vidieť, že mu absolútne nerozumie.
"Možno by ste si mohli niekedy prísť zahrať. Lepšie to pochopíte!" vzdychol si, keď videl, že to nikam nevedie.
"Určite!" zapochybovala o tom, čo vlastne hovorí.
Bola opantaná situáciou.
Na svätom Krystofovi to má naozaj zmysel a sú tu ľudia, ktorí majú šancu.
Hoci by to o nich nikto nepovedal.
Ale teraz bola Alison Fitzaptricková súčasťou toho všetkého. Cítila atmosféru a videla, že v legínach, teniskách a veľkej mikine svojho priateľa, bola tejto mládeži bližšie ako kedykoľvek predtým.
A že im nikdy -radami, prednáškami a konzultáciami- nepomohla tak veľmi ako teraz, keď sa bez zbytočných otázok postavila na ich stranu.
Lucina mama to celé s údivom sledovala.
V jednom momente jej malá blondínka podala krabicu s pizzou, aby sa ponúkla a to bez toho, aby jej venovala jediný pohľad.
"To je Issa." zašepkala Lucy.
"A Polly. Je trochu diktátorka. A Austin je najlepší nadhadzovač akého poznám a po tom požiari vymyslel úplne novú tému...lebo...a ešte potrebujeme rozvešať závesy a nemám hotové plagáty, ale...Michael povedal, že..." Lucy začala potichu a pomaly, akoby sa bála maminej reakcie, no v jednom momente sa z nej slová začali sypať nekontroľovateľnou rýchlosťou. Akoby sa snažila povedať všetko naraz a čo najskôr, inak už nebude môcť.
Nemusela nič vysvetľovať.
Nikoho predstavovať.
Nemusela sa ospravedlňovať.
Ani jedna z nich.
Lucina mama pochopila, že ju jej mladšia dcéra práve pustila do svojho sveta.
Nie úplne, ale stačilo to.
To Dinah nikdy neurobila.
Do jej sveta sa mama nikdy nedostala, hoci sa vždy veľmi snažila.