Bola to druhá najdlhšia noc v Lucinom živote, no omnoho príjemnejšia ako tá prvá.
Pochopiteľne, pretože tentoraz nikto nezomrel.
"Vďaka." povedala Lucy, keď zaparkoval pred ich domom. Nechcela sa rozlúčiť.
"Aj nabudúce." Colin to myslel vážne. Jazdiť prázdnymi ulicami mesta s Lucy, dvojitou porciou hranoliek, jahodovými koktejlmi a rádiom poriadne nahlas, bolo omnoho príjemnejšie ako by predpokladal.
Ak by to bolo rande, bolo by jedno z jeho najlepších.
Lucy by si to rada zopakovala.
Ak by to bolo rande, bolo by jedno z jej prvých.
Lenže ak by to bolo rande, Colin by ju asi najskôr pobozkal.
"Uvidíme sa zajtra?" opýtal sa.
"Uvidíme sa o pár hodín!" zasmiala sa. Za ten smiech by sa malo platiť zlatom. Smutní ľudia sa smejú najkrajšie na svete.
"A nezabudni, že poobede chystáme ten ples!" pripomenula mu dôrazne.
Lucy otvorila ústa a chcela dodať ešte niečo, aby predĺžila tú chvílu, no Colin ju umlčal svojimi perami.
Nebolo to, ako keď ju prvý raz oslovil. Vtedy nemal čo stratiť.
Teraz mohol stratiť všetko.
No napriek tomu sa to rozhodol risknúť.
Nikdy totiž nemôže vedieť, čo sa môže stať.
Keď sa odtiahol, bál sa na ňu pozrieť. No nemusel, pretože mu odpovedala na všetky nevypovedané otázky už len tým, že si ho za mikinu pritiahla bližšie a opäť spojila ich pery.
Tieto bozky boli oveľa náruživejšie ako ten prvý váhavý. Bol v nich strach, únava, radosť, hnev...bolo v nich všetko čo sa hromadilo v ich vnútri odkedy spolu prvý raz prehovorili.
Colin sa odtiahol ako prvý, ale to len preto, lebo sa hore rozsvietilo a on sa zľakol. Nechcel ďalší karambol s jej rodičmi.
Pozreli na seba, akoby obaja nesúhlasili so svojim vlastným konaním.
Obaja chceli čosi povedať, no vedeli, že nemôžu.
Pretože boli tri hodiny ráno a vtedy človek jednoducho tára.