Lucille uvažovala, či by bolo príliš nevychované, keby si na matematike pospala. Chcela sa prihlásiť a opýtať sa, no potom si uvedomila, že ona sa predsa nikdy nehlásila. A neradno s tým teraz začínať.
Zložila sa teda na lavicu a uvažovala ako sa do tejto fázy vlastne dostala.
Lucille mala totiž vo svojom vnútri absolútne vákuum.
Nič.
Čisté nič.
Nič necítila, nevnímala, neprežívala.
Akoby v nej odrazu niečo zhlaslo a ona ostala odpojená od toho, čo ju hnalo ďalej.
Je jasné, že to nemohlo byť odrazu, zo dňa na deň, ale ona nedokázala zistiť kedy.
Prázdnota rozliehajúca sa okolo nej a v nej sa totiž nedala nijakým spôsobom popísať, definovať či akokoľvek znázorniť.
To nič v jej vnútri sa totiž nedalo ukázať.