S mamou sme na seba najprv veľmi nezvyčajne pozerali. Ako keby sme obidve zisťovali, či sme naozaj rodina. No aspoň ja určite.
Nejako sa to celé vyvinulo až k tomuto momentu, kedy sedíme oproti sebe v nejakej kaviarni a zaryto mlčíme. To ticho ma hrozne ubíja. Povedali sme si už asi všetko a teraz, keď sa nám minuli témy, mám chuť umrieť.
Ona si stále poklepkáva dlhými nechtami po stole a ja si v hlave spievam pesničky. Pomaličky sa pritom húpem, pohmkávam si práve pomalú monotónnu skladbu. Dosť deprimujúce vzhľadom k tejto situáci.
„A chystáš sa aj na vysokú?" opýtala sa znenazdajky, keď konečne prišla na nejakú tému.
„Popravde som o tom ani nerozmýšľala. V poslednej dobe mám toho v hlave dosť veľa," šepla som a začala si veľmi potichu znova pohmkávať melódiu.
„A čo také? Nebodaj máš priateľa?" zaškerila sa tým spôsobom, akým sa škerím aj ja. To je ešte viac deprimujúce.
„Noooo... povedzme, že hej. Zatiaľ len krátko, ale poznáme sa už dlhšiu dobu," snažila som sa nejako nadviazať na tému, ale nevedela som, čo rozprávať ďalej. „Idem na toaletu," povedala som a postavila sa. Na moje nešťastie som narazila do čašníka s táckou plnou horúcich káv a čajov. „Au!" vykríkla som, keď ma tá horúca tekutina obliala.
„Oh, prepáč... Parkerová?" povedal čašník a ja som hneď vedela, že to neveští nič dobré.
„Nico?! No super," zamrmlala som si a sadla si späť. Pofúkala som si popálené miesto na ruke a Nico zatiaľ niekde odbehol.
Pozrela som sa na mamu a ona asi trikrát zodvihla obočie.
„On nie je môj priateľ, len kamarát," vysvetlila som a ona sa len zasmiala.
Ona sa však len potmehúcky smiala sama pre seba.
Za pár sekúnd ku mne pribehol Nico aj s ľadom v sáčku a položil mi ho na ruku. „Lepšie?" spýtal sa, ale ja som mu odpovedala len úľavným povzdychom.
„Dobrý, ja som Nicholas," usmial sa na mamu a podal jej ruku, ktorou so smiechom potriasla.
„Diana, teší ma," vyhŕkla nadšene s istým presvedčením, že je to môj priateľ.
„Mami, on vážne nie je môj priateľ, len kamarát. Chodím s niekym iným," presviedčala som ju.
„Mami?!" povedal Nico prekvapene.
„Že nie je?!" neverila mi mama.
Nico zostal zaskočený, tak isto ako aj moja mama. Vedel, že mamu aj otca nepoznám. A mama si asi myslela, že je moc múdra alebo čo. Nevie pochopiť, že to proste nie je môj priateľ?
„No nič, ja musím makať," povedal Nico a odišiel s pohľadom: vysvetlíš mi to neskôr.
„Tak s ktorým teda chodíš? Ako... nie, že by som vedela s kým sa stýkavaš alebo kamarátiš. Nezisťovala som si to. Prisahám," hovorila a tento raz som sa smiala ja.
„Niee... vôbec si si to nezisťovala," vybuchla som smiechom, ktorý po chvíli utíšila bolesť ruky. „Sss-to bolí," zasyčala som.
„Doma nemáte nejakú mastičku alebo niečo?" spýtala sa ma a z hlavy vyhodila celú záležitosť s mojím frajerom.
„A bola by si taká ochotná ísť k nám domov? Bude tam Clarise a aj Hank," povedala som a ona pritakala.
„Psychologička mi pomohla uvedomiť si, že deti by mali byť na prvom mieste," usmiala sa a aj napriek tomu, že som nemala ranenú ani jednu nohu, mi pomohla vstať.
„Som rada, že si späť," zašepkala som a rozmýšlala o tom, ako na ňu zareagujú strýko a teta. Vážne ma to zaujímalo.
...
„Ja viem! Je to hrozné!" počula som z dola Clarisin smiech.
Stačili len tri hodiny, dvadsať osem minút a pár sekúnd, aby si všetko povedali a udobrili sa.
Už ubehol jeden večer, ktorý som celý strávila iba s ňou, filmami a miskou plnou pukancov. Ráno sme tiež boli spolu a na obed sme si všetci zašli do reštaurácie. Večer sa otvorilo víno a ja, ako múdry človek, som ich tam radšej nechala samých. Keby ste poznali moju tetu a strýka, pochopili by ste. Naoko sú normálni, no keď do seba dostanú alkohol... ach. A myslím, že mama od nich nebude mať ďaleko.
Teraz sa už asi pol hodinu smejú na somarinách a ja to musím počúvať. Nie som síce s nimi dole, no aj tak to počujem až do izby.
„Hej! Parkerová!" začula som spolu s ťukaním na okno a keď som sa tam pozrela, zbadala som Gerarda.
„Gerardino Way! Zľakla som sa!" povedala som a prišla k polo otvorenému oknu.
„Nechceš vypadnúť? Vyzeráš, že by si najradšej umrela."
A mal pravdu. Lebo keď sa teta rozblázni a začne rozprávať svoje príbehy, ktoré každý minimálne osemkrát počul, je to horšie ako keď si ráno náhodou zabudnem umyť zuby. A to je teda velikánska katastrofa!
„No dobre," šepla som a tým súhlasila asi s najlešpím návrhom na svete. „Ale prečo si prišiel cez okno?"
„Ak by si nevedela, zvonil som aj klopal, no odozvou mi bol iba hluk zdola," povzdychol si a ja som sa uchechtla.
Za pár minút som sa už viezla v aute s tým červenovláskom. Pozerala som sa z okna, ale vďaka prichádzajúcej noci, som toho moc nevidela. Nočné lampy to iba zhoršovali. Svojím svetlom zatieňovali všetko ostatné za nimi.
„Čo že si tak potichu, zlatino?" spýtal sa a ja som sa mykla. Tak veľmi som sa sústredila na môj svet, že som zabudla na ten reálny.
„Nič, len rozmýšľam nad hovadinami. Hovor niečo," začala som a pozrela sa na neho. Vyzeral tak sexy. Mal pootvorené okienko, a vlasy mu strapatil nočný vzduch. Rozbúchalo sa mi srdce a mala som chuť na neho skočiť a vyobjímať ho. No nielen to. Aj vybozkávať každý jeden centimetej jeho tela a potom to ešte raz celé zopakovať.
„Neviem čo, povedz niečo ty. Hm... Nad akými hovadinami rozmýšľaš?" spýtal sa a ja som sa ihneď nadýchla, že namietnem, no vdýchla som sliny a začala sa dusiť. „Žeby nejaké nemravné myšlienky?" smial sa a zišiel z cesty. „Ach Parkerka, proste... ach," smial sa a ja som ho karhavo buchla po hlave.
„Imbecil," zamrmlala som a znova sa pozrela z okna.
„Ale tvoj," povedal a chytil ma za ruku. „Tak nad čím si tak rozmýšľala?" povedal a zastal uprostred tmavého lesa.
„Nad... nad, nad tebou. A áno, boli to nemravné myšlienky," vzdala som sa s povzdychom a do líc mi vošla červeň.
„A aké?" spýtal sa a odopol mi pás. Ten svoj si ani nezapol. Samozrejme, ako správny bad ass si nič také nemôže dovoliť. On sa proste nezaprie.
Priblížil sa ku mne a dal mi letmú pusu.
„Gary, sme uprostred lesa a ty sa chceš bozkávať? Vážne?! Ja sa asi pototo od strachu a ty myslíš na také veci?!" karhala som ho naoko nahnevane, no vo vnútri som sa smiala.
„To ty si začala Parkerka, no ako chceš," šepol mi do tváre a vystúpil von.
„Čo to robíš? Ja nejdem von! Nerob!" kričala som na neho, no on sa iba vzďaľoval a vzďaľoval. „Gary," pípla som a pomaly otvorila dvere. Rýchlo som ich za sebou zabuchla a rozbehla sa k nemu so slzami na krajíčku.
„Zabijem ťa ty jeden idiot!" kričala som a tentokrát začal utekať aj on.
Ale nie pred imaginárnym bubákom ako ja, ale predo mnou a mojimi rozzúrenými päsťami.
Čauko!
Dnes mám pre vás takú dlhšiu časť. Pomaly sa blížime ku koncu príbehu a ja som z toho neskutočne happy. Teším sa na ten koniec. :3 A taký malý spoiler: nebude to sad end! :D
Dúfam, že sa táto kapča páčila a ďakujem za 1,7K+ pozretí, všetky voty a komentíky. ♥
Goodbye! ☺