„Akože tu?" spýtala som sa, keď som chytila dych a začala sa obzerať okolo seba.
„Tu, v meste, pani Hudsonová ju videla," povedala teta a ja som sa zadívala do jej červených očí.
„A čo môj otec? Aj ten je tu?" spýtala som sa s miernym nadšením, ale ich pohľad toto nadšenie hneď zmyl.
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať," povedal strýko a pomalým krokom prešiel do obývačky.
Následovali sme ho a posadali si na pohovku.
„Keď si bola malá... no, keď si ešte bola v maminkinom brušku, tvoji rodičia ťa milovali. Keď mala tvoja mama asi týždeň pred termínom, tvoj otec nečakane dostal infarkt a... zomrel. Tvoju mamu to zlomilo a nevedela, jesť, piť, proste nevedela žiť. Potom si sa narodila a ona nás poprosila, či si ťa aspoň na pár mesiacov nenecháme. Nezvládala to. A ty si bola si už dosť stará na to, aby si bez nej prežila, nemusela ťa už kojiť. Mysleli sme si, že išla do kúpeľov, na dovolenku alebo tak, no... ona sa nevracala. Po dvoch rokoch sme si mysleli, že sa s ňou niečo stalo a," hovoril, no ja som ho prerušila.
„Prečo ste nezavolali políciu?" spýtala som sa.
„Diana, tvoja mama, bola a je dospelá osoba, nemusí sa nám ozývať vôbec, no mali sme teba, jej dieťa a volali sme jej. Vždy to zdvihla a povedala len, že je v poriadku a zrušila. No vtedy sme sa jej už pol roka nevedeli dovolať a tú políciu chceli naozaj zavolať. Zrazu sa však objavila v našich dverách a povedala, že nedokáže vychovávanie dieťaťa. Že ak ťa s ňou necháme, nebudeš mať dobrý život. A tak sme sa dohodli, že si ťa necháme ako našu vlastnú."
Povzdychla som si a povedala im, že si to musím celé trošku uležať v hlave. Pomaly som vyšla hore a potom si to namierila do izby. Gerardovi som všetko vo veľkej rýchlosti a so slzami na krajíčku povedala a následne sa rozplakala.
„Keby som vedel, ako ťa všetci opúšťajú, nikdy by som to nespravil. Pamätaj, že ja ťa už nikdy neopustím, dobre Rosalie?" zašepkal mi do ucha hrejivým hlasom a pobozkal ma na čelo.
„Dobre," pípla som potichu a usmiala sa na neho.
Ľahli sme si a snažili sa zaspať. No celú noc sme sa obaja len prehadzovali a ja som myslela nielen na mamu, ale aj na to, ako to so mnou prežíva on a ako ho to bolí. Videla som mu to na očiach.
Podporoval ma, aj keď nemusel.
A táto myšlienka ma robila nesmierne šťastnou.
Takže zdravím!
Po veeeeľmi dlhom čase som späť a prinášam vám novú časť. :D V tej sa nám odhalila veľmi prekvapujúca správa: vieme o jej rodičoch.
Nezabudnite sa mi vyjadriť v komentíkoch, čo si o tom myslíte.
Dúfam, že sa vám kapča páčila. ♥
Majte sa! ☺