Už som milovala nesprávnych ľudí. Nenávidela som tých správnych.
Ale on vo mne vyvolával otázniky. Viac ako som ich v sebe vyvolávala ja sama. Mal vlastný rozum, ktorý poháňala chuť umrieť. Mal otca, ktorý na neho tlačil a chcel mať z neho mladšiu kópiu samého seba.
,,Prečo si sem vlastne prišiel," opýtala som sa a odsunula sa od jeho pier, ktoré sa ma pred malou chvíľou dotýkali. ,,Prekračuješ hranicu a ohrozuješ mier," nadvihla som obočie.
Jemu to mohlo byť jedno, bol nesmrteľný a syn Alfy. Mohol si robiť, čo chcel.
Odtrhnutý z reťaze sa zahrával s pravidlami, pretože mu nemohol nikto ublížiť. Nikto by ho nezabil. Ani ak by chcel. A jeho otec to musel riešiť.
,,Nemôže sa mi nič stať," potvrdil moje úvahy. ,,Rád sa hrám s ohňom," dodal a pozrel sa na mňa.
Ja som ten oheň, to ja ho ovládam. Ja som tá, ktorej aj po smrti prúdi teplo telom. Zahrával sa so mnou. Bavilo ho to.
Mal tak nevinnú tvár, ktorej by ste odpustili aj keby vás zabije. Nechali by ste ho. Dovolili by ste mu do vás streliť drevený náboj kľudne aj trikrát.
,,Už pôjdem," povedala som potichu, ,,môj priateľ na mňa čaká," spomenula som prítomnosť môjho dôvodu, že žijem. Pretože som mala dojem, že Lucas si to neuvedomoval. Akoby pre neho neexistoval nikoho iného život, iba jeho. Všetko mu bolo jedno.
Takto skončí človek, ktorý je odkázaný večnosti?
,,Grandfrod," povedal jedovato. ,,Aj ty si mu podľahla?" opýtal sa a nadvihol obočie.
,,On podľahol mne," opravila som ho okamžite, ,,previnili sme sa obaja," dodala som a vyparila sa.
Neviem ako reagoval, ale jeho chovanie vo mne nezanechávalo nič dobré. Nič jasné, ako keby som mala myšlienky po opici. Akoby sa na mňa lepila tá depresia, ktorú so sebou neustále niesol.
Smútok zmiešaný s troma kockami ľadu na dne pohára s whiskey. Tak mi páchol.
,,Kde si bola?" opýtala sa ma matka pár sekúnd potom ako prešla cez prah dverí. Usmiala som sa. ,,Musíme sa porozprávať."
,,Bola som sa prejsť," ukázala som jej značku na hrudi. Mala rovnakú len trochu vyššie ako ja. ,,Mám ju tiež."
Obe sme sa usmiali ale videla som na matke, že ju niečo trápi. Prešli sme do kuchyne a obe si sadli za stôl. Boli sme tu samé.
,,Musím odísť," začala pomaly, ,,Alex hovorí, že tu nie som v bezpečí."
Prikývla som. O tomto som sa s Alexom rozprávala v noci. Usúdili sme, že bude lepšie ak matka nebude na mieste, o ktorom každý vie. Vlkolaci a dokonca aj Tamara. Vedela kde sme, bolo otázkou čase kedy sa tu objaví aj ona. Uznali sme s Alexom, že bude na mieste, o ktorom budeme vedieť iba my. Niekde, kde ju nikto nespozná. A hlavne niekde, kde jej neublížim ani ja.
Bolo to najlepšie riešenie na všetko. Vystavovala som ju nebezpečenstvu a pokým žila Tamara, museli sme predstierať, že matka umrela. Plánovali sme s Alexom, že by sme si nechali vymazať pamäť a Mon by nám ju vrátila keď bude po všetkom. Ani my by sme nevedeli kde je.
,,Navrhla som to ja," priznala som sa a pokúsila sa o úsmev, ,,so mnou nie si v bezpečí, nezaslúžiš si takýto život. Ty musíš žiť," povedala som potichu a ostávala silná.
Vedela som, že nebude súhlasiť, ale tiež som vedela, že je múdrejšia ako svoje ego. Vnútri vedela, že je to tak správne. Nebolo to navždy, iba na malý moment kým sa všetko nedá do poriadku. Nesmiem ju ohroziť.
,,Monica ti so všetkým pomôže, nájde ti dom aj dobrú prácu," usmiala som sa cez slzy.
,,Už našla, dnes odchádzam," dodala potichu a ja som sa rozplakala. Musela som sa vzdať človeka preto, aby som ho zachránila. Našla som ju a teraz ju musím opäť nechať ísť. Nebolelo to tak, ako keď som sa po premene zobudila sama, bolelo to skôr ako strhnutie leukoplastu. Bolo to rýchle a nutné.
,,Pani Moore, je čas ísť," pribehla Monica a v ruke držala mapu. Všimla si, že tu sedíme ako kôpky nešťastia, ,,nelúčite sa navždy," dodala.
Typická Monica. Nerobila si z ničoho tak veľkú hlavu. Všetko brala tak, ako bolo. Jej hlava vylúčila všetky možné dôvody, prečo by sa mali veci pokaziť a išla priamou cestou.
,,Musím ísť pozrieť Alexa," povedala som a naposledy sa rozlúčila s matkou. Spomínala som, ako nenávidím rozlúčky?
,,Niekoho tam má," povedala Mon a prekrútila očami. Chvíľku potom ako odišli som ostala ešte chvíľku v kuchyni pred tým ako som sa rozhodla ísť za Alexom a vyrozprávať mu, čo sa stalo pri jazere.
Otvorila som chladničku a vybrala vrecko s tekutinou, ktorá ma držala pri živote. Naliala som sebe a aj Alexovi. Chladničku som zavrela a poháre zobrala do rúk.
,,Alex, matka už," zastavila som sa v polovici vety a moje oči zachytili niečo, čo mi v rovnakej sekunde do srdca vrazilo drevený kolík.
Mal spoločnosť, ženskú, mŕtvu spoločnosť. Spoločnosť na opätkoch, v krátkej sukni, ktorá sa o neho upierala. Ich pery bojovali o to, kto je dominantnejší. Celý náš vzťah sa mi premietol pred očami.
V rovnakej sekunde ako som otvorila dvere sa od seba odtrhli a venovali mi pohľad. Alex sa bál a ona bola prekvapená. Ale nie vystrašená. Bola upírka, pretože ak by bola človek, srdce by jej od hanby prasklo. A možno aj od strachu.
Pozrela som sa na Alexa, na ňu a zavrela oči, ktoré sa snažili preukázať im službu a vypustiť bielu kvapalinu. Zaštípali ma spánky a rýchlo som treskla dverami. Všetky hlasy zrazu utíchli. Všetko bolo tak jasné.
Pustila som poháre na zem a tie sa rozbili. Červené tekutina z nich zašpinila koberec, ktorý bol pred jeho izbou. Rozutekala som sa po schodoch a jediné, čo som chcela bolo odtrhnúť niekomu hlavu.
Potom všetkom mu ani moja láska nepomohla. Po všetkom, čo sme spolu zažili som nebola tá, ktorá ho zmenila.
Pripúšťala som si všetky tieto pocity a možné scenáre. Moje nohy ma zaviedli až do garáže, kde bolo zaparkované jeho auto. Nikoho iného, iba jeho. Čierne, lesklé a pýtajúce si moje vodičské schopnosti.
Nasadla som do auta a otvorila garáž. Cez slzy som poriadne nevidela, tak som si ich každých pár minút utierala do trička.
Nič nedávalo zmysel. Dokonca sa ani nesnažil za mnou ísť. Bolo mu to jedno. Mal možnosť rozbehnúť sa za mnou, alebo niečo povedať. Naznačiť, že to čo som videla bol omyl. Presvedčiť ma, že som videla zle a celé je to inak. Ale on, aj navzdory tomu koľko času mal, sa nepokúsil o nič.
Ukradol mi srdce, ja mu ukradnem auto.
Už to bol nejaký čas, čo som šoférovala. Autu som dala zabrať, ale po pár kilometroch, ktoré som prešla som si na ten pocit zvykla. Šoférovať ako upír bolo pre mňa tak prirodzené. Nebála som sa. Volant som ovládala akoby to bol joystick. Bola som v hre, ktorá nemala destináciu.
Nevedela som kam idem ani kde som. Pamätala som si iba cestu, ktorou som išla domov a potom späť sem. A to bola cesta, ktorou som sa nedala. Na prvej križovatke som zabočila na opačnú stranu.
Unášala som sa. Bola som slobodná, tak ako dlho nie. Ako keď som prvý krát utiekla od Alexa a dostala dar Ohňa.
Nepočítala som mestá, ktoré som prešla ani zákazy, ktoré som porušila tým, že som išla rýchlejšia akoby som mala. Vzrušovalo ma to. Necítila som strach ani bolesť.
,,Dám si gin," objednala som si v prvom bare, ktorý sa mi pozdával. Pravdou bolo, že ma už nebavilo brázdiť cesty. Potrebovala som aby moja myseľ vytriezvela. A na to bol alkohol najlepší. Spláchol strach, hnev aj smútok, ktorý sa vo mne hromadil.
Možno sa naozaj nikdy nezmení, a ani ja to nedokážem.
Ani sa ma nepýtal, či mám vek na to, aby mi naliali a rovno predo mňa postavil pohár s čírou tekutinou.
,,Smútok sa najlepšie utápa v alkohole," oznámil mi muž, ktorý sedel o jednu barovú stoličku ďalej odo mňa. Bol možno trochu starší ako ja a pil niečo tmavé. Cítila som, ako mu bije srdce a tým sa uistila, že nie je na mojej vlne.
,,Čo v ňom topíš ty dnes?" opýtala som sa zvedavo a pritiahla pri seba drink.
,,Pokazil som skúšku," odpovedal a ja som sa zasmiala.
Ako dôležité to pre neho bolo a ako moc sa tým trápil. Užieralo ho, že nemá excelentné výsledky. Trápil sa, že sklame rodičov alebo svoje budúce ja. Myslel si, že jedna skúška predurčí jeho život. Kvôli tomu si nenájde prácu, bude robiť podradnú prácu, ktorú bude nenávidieť. Bude sa vracať každý deň domov k žene, ktorá ho nebude ľúbiť a k nevďačným deťom, ktoré si urobil, pretože to od neho spoločnosť vyžadovala.
Ale miloval by ich a miloval by aj svoju ženu. Občas by sa pohádali a hneď potom by sa udobrili. Tak to fungovalo, tak to ľudia robili.
,,Chápem ťa," povedala som chápavo, ale v hlave som sa skôr smiala. Bolo to pre neho dôležité, ale jeho problémy bolo niečo, po čom moje srdce túžilo. Chcela som sa utápať v alkohole kvôli tomu. Prosila som, aby som mohla niečo také zažiť aspoň na pár sekúnd.
Prosila by som profesora o náhradný termín, prisahala rodičom, že mi to nepokazí priemer. Hovorila kamarátkam, že dnes nepijem a večer by sme aj tak skončili v bare.
,,Čo trápi teba? Vyhodili ťa z internátu?" opýtal sa a ja som do seba hodila gin.
,,Áno, niečo také," pritakala som a zasmiala sa. Bola to pekné metafora, pretože ja som sa tak v podstate cítila.
V jeho dome som bola ako väzeň a keď som si na to konečne zvykla, vyhodil ma jeho úletmi.
Josh, tak sa volal, mi oznámil, že pohorel z prírodných vied. Jeho snom bolo mať vlastnú záhradu, kde by pestoval vlastnú bio zeleninu a ovocie aby jeho deti nejedli to svinstvo zo supermarketov. Chcel chvíľku cestovať po Európe a ochutnávať vína. Rozmýšľal, že by sa tam presťahoval, ale bál sa, že sa nenaučí druhý cudzí jazyk, lebo jeho francúzština bola príšerná. A nech sa snažil akokoľvek, učilo sa mu ťažko.
Tiež povedal, že do pár rokov tu vypukne vojna a prežijú iba tí, ktorí si na konci záhrady vykopú protiatómový kryt. Vraj sa dosť zaujímal o politiku. A bol gay, ktorého rodičia prijali, aby som nezabudla.
,,Myslíš, že sa ľudia menia?" opýtala som sa ho, keď už bol mierne pripitý. Ja som pila zároveň s ním, ale nebolo to na mne poznať, ani keby mi dá niekto fúkať. Alkoholu som dovolila ma ohriať, nie opantať.
,,Verím, že sa ľudia adaptujú," povedal a napil sa vody, ,,nikto sa nemení preto, že by sám chcel, menia sa iba okolnosti. A tie potom, človeka zmenia."
,,Ak by si pohorel na prírodných vedách Josh," dopila som pohár, ,,skús filozofiu," odporučila som mu a on sa len usmial.
,,Odchádzaš?" opýtal sa ma, keď som si na seba začala obliekať kabát, ktorý som mala prehodený cez operadlo barovej stoličky.
,,Idem sa adaptovať," oznámila som mu.
Vyšla som z baru a cítila som sa ako keby ma zaberala kamera. Všetko bolo spomalené, lebo to sa v zlomových bodoch vo filme robí. Dodáva to všetkému dramatickosť.
Toto bol zlomový bod. Pretože som sa rozhodla adaptovať. Zahodila som city, a dovolila temnote naposledy zmocniť sa môjho tela a mojej podstaty.