Nechcela sa vzdialiť od Knighta. Odkedy sa s vychádzajúcim slnkom vrátila na panstvo, nevytiahla päty zo stajne. Raymonda nechala spať. Aj tak by len zbytočne rozprúdila vlnu klebiet, keby prišli spolu. Nepotrebovala výčitky svojich ľudí. Nepriala si ich pohŕdanie a nenávisť. Obávala sa však, že každý vedel s kým strávila noc. Vedela, že sa červená. Aj keď sa nič neudialo, vnútorne sa zachvela. Akoby ešte doposiaľ cítila jeho dych v tvári a jemné šteklenie drsných prstov. Dokonca by bola odprisahala, že jej vo vlasoch spočíva niekoľko stebiel slamy, aj keď v odraze potoka skontrolovala každú kučeru, aby v nich neostalo uväznené ani jedno jediné.
Naučenými pohybmi drhla Knightovu srsť. Bol nezvyčajne pokojný. Možno vycítil nepokoj svojej majiteľky. Odpustil jej dokonca aj to, že už ho dlho nevzala na svoje milované potulky.
„Vôbec sa ti nevenujem, však?" prihovorila sa mu smutným hlasom a lícom sa oprela o jeho bok. Nič ju neupokojovalo väčšmi ako pokojné dýchanie jej spoločníka. Trávila s ním všetky ťažké chvíle. Pri ňom bojovala so zmätkom, ktorý sa chcel usadiť v duši. Zdalo sa jej, že on jediný je s ňom odjakživa a neopúšťa ju v zlých časoch. Nezrádza. Jedine zviera je schopné čistej lásky a vďačnosti bez akejkoľvek podlosti či zrady.
Keď ho uvidela po prvýkrát zdal sa jej neskutočne obrovský. Temperamentný, divý žrebec oproti drobnému dievčaťu, takmer ešte dieťaťu. No to posledné čo by cítila, bol strach. Vrhla sa otcovi okolo krku s takou vďačnosťou, že zo seba nebola schopná vytisnúť ani slovko vďaky. Len ho pevne objímala a po lícach jej stekali slzy šťastia. Nikdy nemala vlastného koňa. A veľmi dobre vedela, čo to gesto znamená. Otec ju chcel už vtedy pripraviť na postavenie panej panstva. A ona si prisahala, že ho nesklame. Hodiny trávila s Knightom na lúke, kde z neho chcela vycvičiť dokonalého koňa. Hodného šľachtickej dcéry i skúseného bojovníka. Veru nebola to jednoduchá úloha. Neraz sa stalo, že jej utiekol alebo len zaryto stál a odmietol splniť ďalší príkaz. Napokon akoby pochopil, že nikto ho nebude zbožňovať viac ako ona. Že sa na svete nenájdu láskavejšie ruky ako tie jej. Stali sa nerozlučnými. Keby jej ho niekto vzal, bola by schopná vyhlásiť vojnu, bárs aj zvyšku sveta.
Pohladila ho. Spokojne pokýval hlavou a otočil ju smerom k nej. Pyskom jej šťuchol do vlasov. O kúsok sa odtiahol a zafŕkal.
„Heeej! Knight!" zvýskla, keď jej na tuniku dopadla spŕška slín. Zamračila sa naňho, avšak keď na ňu pozrel tmavými očami, rozosmiala sa. Spokojne kopytom zahrabol o čerstvú slamu. Vedela, že presne to chcel dosiahnuť. Opäť sa mohol pyšne nafukovať, že ju rozosmial.
„Milenca si vymenila za koňa? Asi nebol moc dobrý, čo?" Poskočila, keď za sebou začula hlas prekvitajúci sarkazmom. Zaťala zuby a kefu pevnejšie zovrela v rukách, až sa zdalo, že tvrdé štetiny spôsobia krvavé rany.
„Nič nevravíš? Ako si mám teda vysvetliť tvoje mlčanie?" nevšimla si, kedy k nej pristúpil, len odrazu stál tesne za ňou a tvrdé dlane jej položil na boky. „Bol snáď príliš nežný?" zašepkal a prudko ju strhol k sebe. Chrbtom udrela o jeho hruď a snažila sa nadýchnuť po tvrdom náraze. Na jazyk sa jej tislo tisíce jedovatých slov. Triasla sa hnevom a pobúrením.
„Prečo si sa neoddala radšej mne, Arya? Každý Sas vie, ako dobre pomilovať ženu," zasmial sa. Arya ešte silnejšie zovrela v rukách kefu. S prudkým obratom mu ňou vrazila do tváre. Zostal stáť pevne na zemi. Len z rozrazeného líca sa mu pustila krv. Zaklial a zotrel si ju rukou. Chytil Aryu za zápästie a pritiahol si ju k sebe. Pustila kefu a mykla sa. Nenávidela jeho dotyk. Nemal právo tak sa s ňou zhovárať. Nebolo ho nič do jej súkromia. Nemienila sa k tomu vyjadrovať. Nepotvrdila, že je jej milencom ani to nevyvrátila. Len pohľad jej hrozivo blčal a prepaľoval Harolda. Jej najvernejšieho žoldniera a dávneho priateľa, z ktorého sa nevedno kedy stal protivník.
„Keby si milovala tak vášnivo ako vieš ublížiť," povzdychol, ale hneď pokračoval, „Nie preto som však prišiel, Arya," Stisk prstov povolil. Vyslobodila si ruku a všimla si, že na nej zanechal krvavé otlačky.Nebolo jej ho ani najmenej ľúto.
„Tak čo tu dočerta hľadáš?" sykla zlostne a odstúpila. Chcela utiecť čo najďalej od jeho hrozivo sa týčiacej postavy.
„Na úbočí zazreli normandských jazdcov. Je ich viac než päťdesiat. Len som myslel, že by ťa to mohlo zaujímať."