Nespútaná

Srdce a meč

Zlomený vyšiel zo stajne. Nevedel, čo urobí, netušil ako to zvládne. Obával sa, že na tom mieste nie je už nič, čo si želal dobýjať. Padol by mu vhod korbeľ medoviny, ale tušil, že ani keby jej vypil celý sud, neutopí v nej žiaľ, ktorý sa mu v tele rozlieval.

Kráčal so sklonenou hlavou. Kam vlastne? Sám nevedel a pravdupovediac bolo mu to jedno. Nevšímal si ľudí a ich pohľady, keby však zdvihol tvár, zistil by, že nič nie je tak ako sa zdá.

„Prečo za ňou nejdeš?" hlas ho prikoval na mieste. Na okamih stuhol, nebol schopný otočiť sa. Vedel, že ho nenávidia, ale myslel si, že už mu neprajú smrť. Asi sa mýlil. S povzdychom sa otočil, aby sa pozrel na muža nevysokej postavy. Bol to Jakobe a výraz v jeho tvári sa zdal nepreniknuteľný. Ruky zvieral v päste, márne sa snažil skryť nesympatie voči Normanovi.

„Tak ma za ňou pošli! Poslúž si! Všetci, ktorí ma nenávidíte si poslúžte! Preukážete mi tým len službu, aj tak už nemám prečo žiť!" zvolal a ruky rozhodil v bezmocnom geste. Výraz jeho tváre bol poznačený bolesťou, ktorú mohol cítiť jedine milujúci človek. Jakobe nechápavo nadvihol obočie. Hnedé oči sa zvláštne zadívali na Raymonda.

„Ty nevieš kde je?" spýtal sa so zvláštnou intonáciou, ktorá napovedala, že vie viac ako nešťastný rytier.

„Musíš ešte viac sypať soľ do rán? Máš pravdu, ak ma pošleš do pekla, tam ju nenájdem. Ona bola dokonalá a ja som len normanský sviniar." zvolal a strhol na seba pozornosť všetkých, ktorí pracovali na teplom slnku. O krok sa priblížil k Jakobemu a takmer mu jednu vrazil, keď videl ako žoldnierovimi kútikmi mierne šklblo.

„Máš pravdu, nenašiel by si ju tam, pretože je to inak ako si myslíš." odvetil pokojne a neustúpil pri pohľade na päsť, ktorá priam volala po údere. Raymond sa zarazil. Ničomu nerozumel. Jeho myseľ bola otupená žiaľom a Jakobeho slová sa mu zdali nezmyselné, akoby vravel v hádankách.

„Čo to nechápeš? Ona žije!" vyletelo z neho napokon a Raymond odrazu ožil. Srdce mu začalo prudko tĺcť a z hrdla nemohol dostať ani jediné slovo.

„Je vo svojej komnate." Povedal Jakobe, keď videl, že Raymond nie je schopný slov. Rytier sa rozbehol presvedčiť o pravdivosti toho, čo práve počul. Nepočkal, aby mu Jakobe čokoľvek vysvetlil. Inak by bol pripravený na to, že Arya blúzni v horúčke a okrem mena svojho otca a prísahy, ktorú mu zložila pri posteli v hodine smrti, držiac ho za ruku, kričala aj jeho meno.

***

Dvere boli pootvorené a on predsa zaváhal. Obával sa toho, čo uvidí. Veď v akom je stave, keď si dobyvatelia mysleli, že je mŕtva? Spravil drobný krok a trstina rozhodená na dlážke zašuchotala. Počkal a začul zvuk prichádzajúcich krokov.

„Čo tu chceš?" vyštekol Harold. Bol to ten posledný koho by tam bol Raymond čakal.

„Chcel by som vidieť Aryu..." povedal a bol rozhodnutý neustúpiť i napriek nesúhlasu v Sasovej tvári.

„Nemáš toľko hanby, aby si zmizol kade ľahšie? Taký ako ty ju takmer zabil." Zavrčal pobúrene.

„Ja by som jej nikdy neublížil. Rozumieš?" Raymond v hneve zaťal čeľuste a prsty zovrel okolo rukoväte meča.

„Chceš sa biť, Norman? Len poď, keď ťa zabijem všetkým sa bude dýchať ľahšie." Odpľul si na zem Harold a svoju mocnú dlaň tiež položil na meč, ktorý mu v hrozivej výstrahe visel pri boku.

Raymond tasil a cúvol do chodby. Nebola príliš široká, ale ako bojisko pre dvoch rivalov postačí. Harold po ňom švihol temnými očami, bažiacimi po krvi. Vytasil svoj meč a oceľ sa zablysla v červenom svetle faklí. Takmer sa vo vzduchu pretli, keby ich neprerušil ženský krik.

„Zbláznili ste sa?" Rowena sa postavila do stredu medzi bojujúcich mužov a k obom vystrela ruky. „Bolo snáď preliatej málo krvi? Čo by povedala Arya, keby zistila, že ste sa navzájom pozabíjali?"

„Poďakovala by mi." povedal odmerane Harold a nespustil oči zo svojho súpera. „Odstúp, nech to ukončíme raz a navždy." Chcel ju odstrčiť, ale ona sa nedala.

„Dotkni sa ma a budeš mať čo vysvetľovať Jakobemu." Povedala a oči sa jej zastreli zlosťou. Mala príšerný strach o Aryu a nemohla dopustiť, aby sa zvýšil počet ranených.

Harold zložil meč a hneď po ňom aj Raymond. Dívali sa na Rowenu a potom na seba. Prvý sa odvrátil Harold. Pretlačil sa okolo nich a tesne pred schodmi zastal.

„Naše meče sa ešte skrížia, Norman! A už nepríde nikto, kto súboj zastaví." Obzrel sa ponad plece a ukazovák s prostredníkom zdvihol k svojmu krku. Gesto, ktoré ukázal nebolo treba vysvetľovať. Zasunul meč do pošvy a zmizol.

„Poď ju pozrieť." Rowenina ruka pristála na pleci zhlboka dýchajúcemu Raymondovi. Z výšky na ňu pozrel a jemne prikývol. Keď vstúpil do miestnosti a uvidel ju bledú na obrovskej posteli, takmer sa zbláznil od strachu. Pristúpil bližšie. Videl pot na jej bielom čele a zlepené kučery rozhodené okolo jej tváre v teplých kožušinách. Na krku mala viditeľné stopy po dlhých prstoch a od ramena cez kľúčnu kosť sa jej tiahla rezná rana. Prsty sa mu triasli, keď sa dotkol jej tváre, prešiel po línií brady a obkreslil okraje zapáleného zranenia. Počul ako bolestivo sykla, pery sa jej pohli a on zúfalo padol na kolená, akoby mohol cítiť bolesť, ktorú prežívala.

„Raymond..." zastonala.