Nespútaná

A čo bude ďalej?

Hudba k tejto časti --> https://www.youtube.com/watch?v=ZQ0JF0pOJKw 

Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ak áno budem rada, ak ju odmeníte nejakým vote alebo komentárom :) prajem pekný večer :) 

Pocítil slabé šklbnutie jej rúk. Vedel, že mu každú chvíľu môže uniknúť, a tak zintenzívnil stisk. Odvrátila pohľad. Prečo? Pýtal sa v duchu. Možno sa bála, že tam uvidí niečo, čo malo ostať skryté.

„Kam chceš ujsť, Arya? Kde sa podela tvoja pýcha a odvaha?" spýtal sa tíško a zbadal ako ňou vnútri trhlo. Cítil, že čaro okamihu mizne. Vedel, že to, čo na malú chvíľu získal, opäť stráca.

„Pusť ma, Raymond! Som unavená." Prehovorila hlasom nezvyčajne tichým a príliš prosebným na to, aby jej nevyhovel. S nevôľou odstúpil a rukou naznačil, nech zostúpi z hradieb prvá. Ďakovne kývla hlavou a prešmykla sa k strmým schodom. Chcela svižne zbehnúť dole, ale náhla bolesť ju oslabila. Nevedela čím ju vyvolala. Rameno predsa nenamáhala. Zaťala zuby, ale proti závratu bola bezmocná. Podlomili sa jej kolená a nebyť Raymondových pohotových paží, zosunula by sa na špinavé drevené schody.

„Ďakujem za záchranu, ale nemusíš..." skôr ako stačila dokončiť začatú vetu, nežne ju zdvihol a schoval vo svojom náručí. Nebyť bolesti, protestovala by. Nevedela však, či by bola schopná dôjsť do komnaty, a tak sa poddala starostlivosti a kučeravú hlavu položila na jeho rameno. Nevedela, že sa jej díva na záhyby dokonalých kučier a jemný profil, na ktorý práve dopadla veľká kvapka. Usmial sa pri pohľade na ňu a zdvihol zrak k oblohe. Sivé mračná sľubovali výdatný dážď. Pridal do kroku, aby vošiel dnu prv než sa rozprší. Za iných okolností by považoval túto situáciu za mimoriadne sľubnú. Veď stáť v daždi so ženou v náručí bol samo o sebe prísľub niečoho krásneho.

„Prečo si zastal?" nebyť tichého zamrmlania, ani by si neuvedomil, že stojí uprostred nádvoria, neďaleko vchodu do pevnosti, zatiaľ čo stále pribúdajúce dažďové kvapky sa im vpíjajú do tuník.

„Prepáč..." zašepkal a sklonil tvár k jej vlasom. Bojoval s túžbou vtisnúť jej na temeno bozk a po ňom ďalšie a ďalšie až kým by nezažal plameň, o ktorom vedel, že v nej drieme, ale uvedomil si, čo je dôvodom toho, že ju drží v náručí, a tak sa váhavo pobral k dverám. Nedbajúc na udivené pohľady, hravo zdolal schody a nohou otvoril dvere jej komnaty.

Arya bola nervózna. Iné bolo, keď stál vedľa nej, ale cítiť jeho dotyk a teplo bolo niečo úplne iné. Uľavilo sa jej, keď ju položil na kožušiny rozložené v jej posteli a zároveň pocítila chlad, hneď ako sa vzdialil. To, že ňou lomcovali protichodné pocity sa už stalo neodmysliteľnou súčasťou jej bytia. Kľakol si na zem, čo ju prekvapilo, pretože nevedela, čo sa chystá urobiť. Raymond jej však len vzal do dlaní nohu a stiahol z nej ťažkú čižmu. Vyzul aj druhú a končekmi prstov prešiel po oblúku útleho chodidla zabaleného v hrubej vlnenej pančuche. Stiahla nohu a rýchlo ju vyložila na posteľ, zaskočená tým nečakaným dotykom. Zreničky sa jej rozšírili a spýtavo sa mu zahľadela do očí. Čo spôsobilo, že odrazu necítila bolesť?

Raymond sa podoprel o rám postele a vyšvihol sa hore, čím sa priblížil k jej prekvapenej tvári. Nadýchla sa a prešla ňou vlna tepla i zimy zároveň. Zamrazilo ju, ale zároveň cítila ako krv začína vrieť. Nedokázala odtrhnúť pohľad z jeho tváre. Bol nebezpečne blízko. Videla každý detail pekne krojených pier, cítila dych, ktorý priam pálil... Chýbal len kúsok. Krátka vzdialenosť, ktorú pomaly prekonávali. On s túžbou znovu objaviť ten pocit opojenia, ktorý mu vtedy dala. A ona snáď len preto, že jej dlhá nečinnosť a zranenie vzali schopnosť rozumne uvažovať. Alebo ju vpred hnala túžba po tom, čo si dlhý čas zakazovala a čoho predstavu sa snažila nemilosrdne vyhnať z mysle?

Dvere sa prudko otvorili. Obaja sa strhli, pohliadnuc na toho, kto narušil nastávajúci okamih. Arya sa začervenala a márne sa snažila získať stratenú istotu. Nevedela či je horšie to, že bola pristihnutá v podľa nej hanebnej situácií, alebo to, že tým kto vošiel bol Harold. Z očí mu vyšľahli blesky. Nedíval sa však na ňu. Objektom jeho hnevu bol Raymond, ktorý sa medzitým postavil a zachoval tak duchaplnosť.

„Deje sa niečo, Harlod?" oslovila ho a hlas sa jej mierne zachvel. Žoldnier len kývol hlavou. Zdalo sa, že si opäť uvedomil, prečo tam vlastne prišiel. Pristúpil k nej a do ucha jej pošepol slová, ktoré mali pred Raymondom ostať utajené.

Arya znepokojene prikyvovala a napokon ho požiadala, aby sa vzdialil. Jemne naklonil hlavu na pozdrav a s hlasným zatvorením dverí opustil miestnosť. Raymond spýtavo nadvihol obočie. Pozoroval ju ako sa zošuchla z postele a prešla k úzkemu obloku. Prsty zaryla do kamenného parapetu a odpovedala na otázku, ktorú nevyslovil:

„Tvoj pán William s armádou v približnom počte desaťtisíc mužov prešli cez La Manche."

„Vedela si, že sa to raz stane." vzdychol a ruky bezmocne rozhodil do priestoru.

„Čo bude teraz s nami?"

Na to jej odpovedať nevedel. Netušil totiž, či myslí anglosaský ľud alebo ich dvoch. Aj keď predpokladal, že pôjde o prvú z možností.

Obrátila sa, aby videla prečo mlčí. Mal chuť odvrátiť tvár. Ak nie preto, že nebol schopný odpovedať na otázku, tak z toho dôvodu, aby nemusel znášať bolesť, neistotu, sklamanie a nepochopenie, ktoré sálalo z jej potemnených modrých očí...