Nespútaná

Prípravy

„Tak bojuj! Nešetri ma!" skríkla, ale z hlasu bolo počuť únavu. Už dlho nedržala v rukách meč, ale aj keď ju rameno vedelo občas potrápiť, nedbala. Nemienila sa prizerať ako dobyvatelia ničia jej krajinu a ona voči tomu bude cítiť len bezmocnosť.

Počúvol ju a pritvrdil. Zahnal ju do kúta cvičiska, ale ona sa aj tak nevzdávala a nechcela byť porazená. Zaútočila, ale vykryl jej útok. Skúsila to opäť, ale uhol sa a ona zasiahla jedine chladný jesenný vzduch. Neudržala rovnováhu a padla na kolená. Nadýchla sa v snahe získať čas a trochu rýchlo ubúdajúcej sily. Natiahol k nej ruku, aby mohla vstať, ale ona tvrdohlavo odmietla. Zabodla meč do zeme a opierajúc sa oň sa zdvihla na nohy. Postavila sa do strehu, pripravená na ďalší súboj.

„Na dnes stačilo, Arya." oznámil jej Harold a meč zastrčil do pošvy.

„Nestačilo. Musím trénovať. Chcem brániť svoj ľud!" namietala a priblížila sa tesne k nemu. Pery mala pevne stisnuté a v očiach vpísané tvrdé odhodlanie.

„Povedal som, že pre dnešok je koniec," zopakoval tvrdohlavo a pobral sa preč z cvičiska. Arya ho predbehla. Z ruky si strhla rukavicu a hodila mu ju k nohám. Harold ju prekročil, ale drobná dlaň na jeho hrudi ho prinútila venovať jej pozornosť.

„Nemôžeš odmietnuť výzvu." vmietla mu do tváre. Dúfala, že ho presvedčí aspoň takýmto spôsobom. Bol bojovník a rukavica znamenala výzvu na súboj. Prijať ju, to bolo pre muža vecou cti. Zaváhal. Nakoniec sa však rozhodol nezdvihnúť ju.

„Mala by si sa ísť pozrieť ako pokračuje oprava hradieb. Iste ocenia, ak sa tam ukážeš." slabo sa usmial. Hoci by splnil všetko, čo jej videl v očiach, ďalší tréning odmietol pre jej dobro. Vedel ako veľmi chce bojovať, avšak nebol si istý, či to zvládne. Nechcel ju preťažiť a cvičiť dlhšie než bolo potrebné. Všetko má svoj čas. Tréning a taktiež budovanie cesty k jej srdcu. Nemohol dovoliť, aby ju získal Norman. On bol predsa slobodný muž, ktorý jej mohol ponúknuť svoje meno a zabezpečiť, aby ich synom kolovala v žilách zdravá saská krv. Nepochyboval, že by mu porodila mnoho detí. Už len temperamentnosť v jej slovách v ňom rozdúchavala pálivú žiaru.

Arya ráznym krokom vykročila z cvičiska. Harold stál za ňou, a tak nemohla vidieť jeho triumfálny a žiadostivý pohľad. Meč zasunula do pošvy a sukňu, ktorú mala zastrčenú za opaskom spustila na kožené nohavice. Vejárovito sa jej zvlnila okolo nôh. Cestou k hradbám si siahla do vlasov a povolila tenkú šnúrku. Kučery sa jej okamžite rozutekali po chrbte a pôvabne olemovali zamračenú tvár, akoby ju aspoň týmto spôsobom chceli zjemniť.

Dvor sa hemžil ľuďmi. Bol plný vravy a smiechu, ktorý maskoval strach driemajúci v dušiach. Vo vzduchu sa rozliehali monotónne údery kladív a zborové pokyny mužov dvíhajúcich ťažké hranoly na posilnenie hradieb. Už niekoľko dní pracovali od skorého rána až do súmraku, aby vytvorili pevnosť schopnú brániť sa nájazdníkom. Prví ju zazreli muži pracujúci hore na hradbách. Sklonili hlavy na pozdrav a hneď sa vrátili späť k robote. Zachmúrené čelo sa jej konečne vyjasnilo a uznanlivo kývala hlavou nad dobre odvedenou prácou obyvateľov. Pôvodné hradby vytiahli do výšky. V drevených konštrukciách boli drobné strielne pre lukostrelcov.

„Snáď máme nejakú nádej," privravela sa jej Rowena. Arya sa obrátila a na tvári vykúzlila žiarivý úsmev. Oči jej znežneli pri pohľade na Tamien, spiacu v matkinom náručí.

„Všetci spravia, čo je v ich silách, aby ochránili svoje rodiny," prehodila Arya. Tiež dúfala v saské víťazstvo, pretože nerada pripúšťala prehry, ale zároveň vedela, že francúzska armáda je príliš veľká. Hnevala sa na nespravodlivosť sveta, najradšej by kričala a hrozila nebesiam, ako to bohovia mohli dopustiť. Chcel ich úbohý ľud tak veľa? Len kús zeme, na ktorej by mohli žiť a vychovávať deti s úctou k svojim predkom.

„Nechcem, aby odišiel..." hlas mala smutný, keď pozrela na hradby, kde Jakobeho po ramene práve potľapkal starší muž. Vycítil pohľady a otočil sa, s úsmevom im zamávajúc. Vyzeral unavene, ale napriek tomu žiaril šťastím, keď vystúpili hore a on mohol pobozkať svoju ženu a dcéru. Arya im dopriala chvíľku vzájomnej radosti a podišla k stieľni. Zahľadela sa von, kde sa za hradbami zdvíhal druhý rad palisád. Medzi oboma opevneniami muži i ženy hĺbili priekopu a verili, že nebo čoskoro zošle dážď, ktorý ju naplní. Všetci pracovali a ju bodol tŕň ľutosti, že im nepomohla. Celý čas myslela iba na to, ako sa dostať do formy a opäť svižne narábať s mečom.

Z myšlienok sa strhla na akýsi zvuk. Doteraz ho nepostrehla, ale zazdalo sa jej, že cez buchot a údery nástrojov počuje rinčanie zbraní. Keď odchádzala z cvičiska nikto tam nebol. Okrem Harolda. Pohľadom preletela po pracujúcich mužoch. Nikde nezazrela slnkom poblednuté vlasy. Odnikiaľ k nej nedoliehal jeho hlas. Neváhala a rozbehla sa naprieč celým dvorom k cvičisku. V duchu kliala. Nemala ho nechávať bez dozoru. Mala mu prideliť čo najťažšiu robotu. Harold nebol muž, ktorý odstupoval od súboja. A nebol ani slaboch. O hlavu prevyšoval Raymonda a takisto jeho telesná konštrukcia bola mohutnejšia. Modlila sa, aby ho nezabil. Nesmelo dôjsť k najhoršiemu. Aj keby ho mala zachrániť len preto, aby si s ním účty neskôr vybavila sama.

Nech sa vám nová časť páči :) Ďakujem za každého čitateľa :) Chcela by som sa vás spýtať, aký máte názor na Harolda ? Je vám sympatický alebo nie ?