Nespútaná

Nečakaná prosba

        "Arya Statočná, akým právom si si dovolila zúčastniť sa turnaja? Turnaj je výsada mužov a pravidlá účasť žien nedovoľujú!" Zahrmel Williamov hlas z tribúny. Postavil sa a ruky si založil na prsiach. Čakal obhajobu tej nevyspytateľnej ženskej a taktiež bol zvedavý na Raymondovu reakciu. Pohľadom blysol po mužovi, ktorý sedel obďaleč medzi najvážnejšími dvoranmi a so starosťami stiahnutým obočím sa díval na ženu, ktorá v turnaji porazila najlepších francúzskych rytierov. Samotná účasť ženy ho nerozhodila natoľko ako zjavné znepokojenie, ktoré jej prítomnosť vyvolala v Raymondovi.
         "Arya čo si to urobila?" Spýtal sa Raymond a zlosť z neho pomaly vyprchávala.
         "Čo také strašné som spravila? Len som chcela skúsiť turnaj a pozri, dokázala som, že som lepšia než muži. A to si hovoria rytieri," zakončila posmešne a neubránila sa pritom ironickému úsmevu. 
      "Arya, veľmi si ma sklamala. Pozval som ťa na korunováciu v dobrej viere, bez známky nepriateľstva a ty si úplne bezostyšne zhanobila slávnosť na počesť mojej drahej manželky." Opäť prehovoril William a venoval krátky pohľad svojej žene Matilde, ktorá sa s pohľadom upreným do zeme jemne usmievala.
       "Nemyslím si, že som slávnosť pokazila,pane. Práve naopak, vaša manželka môže byť rada, že aj ženy dokážu robiť mužom česť." Nedala sa Arya a pozrela na budúcu kráľovnú, ktorá ju obdarila sotva badateľným úsmevom.
      "Môj pane, nezdieľam ten názor, že toto dievča turnaj pokazilo. Práve naopak, prekvapilo mňa a som presvedčená, že aj iných hostí. Nechajme ju ísť a nech jej je táto skúsenosť peknou spomienkou a možno i ponaučením," prehovorila Matilda sebaistým hlasom. Bolo zjavné, že sa teší u manžela veľkej priazni a láske a že William jej názory počúva a berie na vedomie. Láskavo ju chytil za ruku a mierne prikývol. Hneď potom sa otočil k Raymondovi:
       "Rytier Raymond, buď taký láskavý a odveď našu priateľku Aryu niekam do tepla. Nech sa zohreje a občerství. Poznáš ju najdlhšie a najlepšie si s ňou poradíš, ak by to bolo nutné. Môžte odísť." Usmial sa spokojný, že sa nepríjemná situácia vyriešila bez väčších problémov. A vďačil za to svojej žene. Inak by musel Aryu potrestať, keby to muži žiadali, ale žiadny si nedovolil spochybniť Matildine slová. 

       A predsa na tribúne sedel niekto, kto vôbec nebol spokojný tým, čo videl. Mladučká Amelie Francoise de Provance, jediná dcéra grófa z Provance a teda zároveň dedička rozsiahleho územia, v sebe sotva stačila uhasiť hnev. Pekne krojené pery mala stisnuté do tenkej čiary. Až napokon, keď sa ukázalo, že to bezočivé dievča zostane bez trestu, nevydržala a naklonila sa k otcovi. 

     "Papá, Raymond tú ženu pozná. Dovolíš, aby len tak odišiel? Prosím, pre všetko čo ti je sväté, požiadaj kráľa, aby to vyhlásil hneď. Nebudem čakať do hostiny, aby som získala toho, kto mi patrí. A sľubujem, že ak splníš moju prosbu, zasypem provensálsku zem  synmi, ktorých vám s matkou Boh odoprel. Provence zostane v našich rukách, krv našej krvi, len už viac nechcem čakať." Amelina reč bola taká naliehavá, že gróf nemal dôvod nevyhovieť jej. Bolo zjavné, že Raymonda viaže k tej odvážnej žene viac než len hnev z porážky. Nepochybne sa poznali a možno až príliš dobre. Jeho Amelie tú intímnosť vycítila a aj keď on sám nemal nič proti tomu, aby si muž vydržiaval milenky, ženy mali na neveru vždy opačný názor. Vstal, ticho prikývol a pobral sa za Williamom

      William práve poslal Raymonda s Aryou preč, keď si jemným poklepaním na rameno a nevýrazným odkašľaním niekto vynútil jeho pozornosť. Otočil sa a za sebou uvidel znepokojenú tvár muža, ktorý bol jedným z najvzácnejších hostí a zároveň jeho verným priateľom. 

      "Čo potrebuješ, drahý priateľ?" spýtal sa William s úsmevom na perách.  

      "Ide o netradičnú prosbu mojej dcéry, William. Sľúbil som jej, že oznámenie sobáša spravíš ty, práve v tejto chvíli," vysúkal zo seba to, o čo ho prosila jeho dcéra, ale bolo mu to viditeľne nepríjemné. 

      "Odkedy sa riadiš tým, čo chcú ženy?" zasmial sa William a pevne veril, že mu to vyhovorí. Nezmení to, čo je dané, len cítil akúsi potrebu ušetriť toho Aryu. Pozrel na kolbisko.  Raymond viedol Aryu pomaly, ale už boli takmer na konci. 

       "William, urobíš to pre mňa prosím, alebo nie?" Bolo verejne známe, že gróf miluje svoju dcéru, ale toto sa mu zdalo príliš. Napriek tomu už nič nenamietal, len si ťažko povzdychol a zakričal: 

         "Raymond, počkaj ešte chvíľu!" 

         Raymond zastavil a prekvapene zastala aj Arya. Obaja pozreli na Willima. 

         "Áno, pane!" 

         "Dovoľ mi, aby som ti vylepšil náladu, keď už ti turnaj nepriniesol zaslúžené víťazstvo," začal a cítil, že v hrdle mu naviera zvláštna hrča. Nechcel im ublížiť. On miloval svoju ženu a vedel pochopiť ako sa človek cíti, keď je zaľúbený. "Gróf de Provence ti chcel nahradiť sklamanie z porážky a prisľúbil, že už viac nemusíš čakať. Predmanželská zmluva bola podpísaná už pred rokmi a o desať dní si môžeš vziať Amelie Francoise de Provance a naplniť tak sľúbený zväzok. Nech Boh požehná váš zväzok." William sklonil tvár hneď ako to dopovedal. Bol síce dobyvateľ a budúci kráľ, ale keď tých dvoch odsúdil na trápenie, pohlo sa v ňom niečo zvláštne, čo však zmeniť nemohol. Nevidel nepochopenie ukryté v Aryných očiach, ani slzy, ktoré sa jej do nich tisli a nik ich nevidel, pretože to by nikomu nedovolila. A nikto nemohol pochopiť ani bolesť, ktorá sa jej rozliala telom a najmocnejšie zaútočila na srdce. To vo chvíli, kedy bolo najviac zradené, zatvrdlo a odmietlo ešte niekedy uveriť pekným slovám. Zradil ju najbolestnejšie ako mohol. Tým, že nikdy nemohol dodržať sľub o ochrane a večnej láske. Predmanželská zmluva bola posvätná vec, podpísal ju pod dohľadom biskupa a teda bol vlastne skoro ženatý. Už chýbalo len posvätenie a naplnenie manželstva na manželskom lôžku. V mysli sa jej vynorili slová, ktoré mu kedysi povedala. V časoch, kedy bol pre ňu záhadou. Takže privítajú ťa len dva studené, prázdne hrady... 

Ach, keby vtedy bola tušila, že ho vo Francúzsku čaká snúbenica....