Nespútaná

Život ide ďalej

           O pár dní neskôr si Raymond de Poite-de-Sonne vzal v malej kaplnke Amelie Francoise de Provance. Dvaja ľudia stáli pred oltárom bok po boku, no boli si úplne cudzí. Išlo len o spojenie rodov, zlúčenie susediacich území, ktoré bolo výhodné po materiálnej stránke, avšak uskutočnilo sa bez obojstrannej náklonnosti či lásky. 

           Amelie v krásnych blankytne modrých šatách lemovaných striebornými stuhami vložila krehkú rúčku do ruky muža, ktorý sa jej páčil, ale o ktorom vedela, že ju milovať nikdy nebude. Slávnostnú prísahu odriekal chladným monotónnym hlasom, akoby ona niesla všetku vinu za nechcený sobáš. Jej sa Raymond páčil, ba možno bola doňho aj zaľúbená, ale stačil jej jediný pohľad naňho v prítomnosti tej divošky a vedela, že jeho srdce jej patriť nebude. Nevadí, porodí mu synov a tým si získa aspoň jeho úctu. V tej chvíli si tým bola naprosto istá. Bude mať synov, porodí dediča pre provensálsku zem.  Vzhliadla naňho spod sklopených mihalníc. Kňaz ich práve vyzýval k prvému manželskému bozku. Postavila sa na špičky. Raymond sa k nej sklonil a na pery jej vtisol bozk. Chladný ako januárové ráno. V tej chvíli by jej ani nenapadlo, že pravdu bude mať len v tom, že jeho lásku nikdy nezíska. Vo všetkom ostatnom sa kruto mýlila...

***** 

         "Budeš mi chýbať, Rowena," pošepla stiesnene Arya, tuho stískajúc svoju priateľku. "Naozaj s ním budeš šťastná?" spýtala sa pochybovačne a venovala mrzutý pohľad obďaleč stojacemu Arnaudovi. 

          "Budem. Ľúbim ho, Arya. A on ľúbi mňa. A tiež....čo by som tu hľadala? Ty tiež odídeš a vláčiť ma so sebou aj s Tamien, to nie je nič pre teba," upokojovala ju Rowena a na jeden kútik úst sa slabo usmiala. 

           Stáli na drevenom móle. Loď, ktorá ich mala cez La Manche preplaviť do Francúzka, už kotvila v prístave. Muži nakladali posledné debne, ktoré sa chystali odviesť do vlasti. Na sťažni viala zástava s farbami anglického kráľa. Mali vyplávať pod jeho ochranou. 

           "No ukáž, nech sa rozlúčim aj so svojim krsniatkom." Arya natiahla ruky k Tamien a schovala ju v náručí. "Buď vždy dobrá, moja malá víla. A poslúchaj mamu," pobozkala ju na hladké čielko a ešte chvíľu ju knísala na rukách. 

            "Čo bude s tebou, Arya?" spýtala sa Rowena a v hlase jej zaznel jemný náznak nepokoja. "Aspoň mi povedz, kam chceš ísť. Keby niečo, nech viem, kde ťa hľadať."

                Arya odrazu akoby rozkvitla. Modré oči jej zažiarili ako drahokamy a pekne krojené pery sa pohli v zasnenom úsmeve. 

               "Pôjdem do Škótska. Do nejakého malého mesta, kde budem môcť byť sama sebou. Mám mešec, ktorý som si uschovala, nezostal na panstve a je v ňom dosť peňazí na to, aby som si kúpila malý dom. Dám k nemu pristaviť vyhňu a budem vyrábať šperky, zbrane, podkúvať kone. Budem prvá žena-kováčka. No nie je to úžasné, Rowena? Budem robiť niečo, čo ma baví a zároveň budem celkom slobodná." rozohnila sa tak, ako mala vo zvyku. Vôbec nerátala s neúspechom a to bolo na nej výnimočné. Rowena sa usmiala. 

             "Prajem ti to, Arya. Dúfam, že sa ti splní všetko po čom túžiš. A tiež dúfam, že budeš šťastná." 

            "Je čas ísť," oslovil ju Arnaud a pristúpil bližšie. Rowena prikývla a do očí jej vystúpili slzy. Zažmurkala, aby ich zahnala späť. Vzala si Tamien a rozlúčila sa s Aryou. Verila, že lúčenie nie je konečné, že sa ešte niekedy stretnú a budú sa spolu smiať ako kedysi, keď bolo všetko iné. 

            Vstúpili na palubu a loď pomaly vyplávala z prístavu. Stáli vonku a hľadeli na čoraz viac sa vzďalujúcu Aryu. Rowena sa začala triasť a Arnaud jej cez plecia prehodil svoj plášť. Objal ju zozadu okolo pása a vdychoval vôňu jej vlasov. Rowena sa však netriasla zimou. Triasla sa jej duša, pretože opúšťala rodnú zem. Odvrátila zrak od anglických brehov a pozrela na druhú stranu, kde sa zatiaľ črtalo len nekonečné more. Tam niekedy v diaľke sa rozprestieralo Francúzsko. Jej nový domov... 

****

         Arya sa nakoniec usadila v Inverness. Pôvodne chcela zakotviť v menšom meste, ale tu zasiahol osud. Prechádzala tadiaľ akurát, keď pochovávali starého kováča. Domáhala sa toho, že zastúpi jeho miesto takisto dobre, ako hociktorý muž. Ľudia na ňu najskôr hľadeli s nedôverou. Veď kto to kedy videl, aby túto prácu zastávala žena? A najmä taká, ktorá nad sebou nemala manžela. Stačilo im však, aby predviedla svoje umenie a pochopili, že lepšieho kováča v okolí nenájdu. 

          Odkúpila vyhňu aj s domom a malým kúskom zeme. Práve začínala jar, keď vo vyhni prvýkrát vzbĺkol oheň. Arya neúnavne dúchala mechmi a potom kováčskym kladivom ohýbala kusy železa. Zdalo sa, že kov ju poslúcha na slovo, že kvitne pod jej rukami. A ona sa v práci vyžívala. Bavilo ju plniť požiadavky ľudí, ale i pracovať podľa vlastnej fantázie. Bavilo ju jazdiť po okolí a chodiť podkúvať kone. Konečne po dlhých mesiacoch pocítila pokoj v duši. Srdce mala konečne na mieste a bilo celkom bez bolesti. Teda možno malý tŕň v ňom ostal. Taký, ktorý v jej predstavách mal svetlé vlnité vlasy a neodolateľný pohľad. On však nebol ten muž, ktorý stál za jej slobodu. Ona bola oheň, voda, vzduch i zem, spojenie všetkých živlov. Bola žena, ktorá potrebuje divokosť a to, aby ostala nespútaná....

**********

Tadááá a sme na konci :) :) teda takmer....ešte jednu bonusovú časť mám prichystanú...taký malý epilóg :) ale zatiaľ neviem sľúbiť, kedy bude :) dúfam však, že čoskoro, nech môžem byť spokojná, že je príbeh oficiálne ukončený :) ;) teším sa na vaše reakcie a dúfam, že som nikoho až tak veľmi nesklamala tým, že to nemá klasický happyend :) :)