Nespútaná

Stratená

            Bola unavená. Počas doterajšej cesty už niekoľkokrát stihla oľutovať, že sa na tú pochabosť dala. Preklínala vlastnú nerozvážnosť a nedostatok zdravého úsudku. Veď kvôli tomuto utrpeniu opustila Tamien. Zverila ju do Eltherdinej opatery a bezhlavo nasledovala hlások, volajúci po dobrodružstve. Nikdy sa nepovažovala za dobrodružného človeka. Ale ten hlas, ktorý jej vravel, že podobná príležitosť sa zopakovať nemusí, znel príliš naliehavo. Počúvla ho, čím si vyslúžila Aryno nesúhlasné zavrčanie a Arnaudov potešený úsmev. Keby sa mohla znova rozhodnúť, ostala by doma. Od neustáleho natriasania v sedle ju boleli stehná. Vedela, že jej tvrdá jazda zanechá na bielej koži fialkasté podliatiny. Jedinou výhodou bolo, že cestovala v teple. Chrbtom sa opierala o Arnaudovu hruď a jeho pevná ruka bola ovinutá okolo jej drieku. Spočiatku ju spoločnosť a nebezpečná blízkosť toho muža uvádzala do rozpakov, ale každou ďalšou míľou, ktorú minuli, bola rada, že sa nemusí držať v sedle sama. Rowena rozumela iba niekoľkým francúzskym slovám a on vedel iba zopár v jej jazyku. To im však nebránilo v rozhovore. Počas nocí,  kedy sa museli utáboriť, sa zhovárali živo využívajúc gestá rúk a výrazy tváre.

         Po dlhom presviedčaní sa jej podarilo uprosiť Aryu, aby ju začala učiť základy francúzštiny.  Naučila sa niekoľko základných slov a viet a bola šťastná, keď ich použila v rozhovore. Arnaud sa tiež snažil prispôsobiť jej jazyku, zapamätávať si slová. Veľmi skoro zistili, že si rozumejú a Rowena sa niekoľkokrát pristihla, ako ho pozoruje. Dívala sa naňho, keď chystal drevo, vtedy sa mu pod tunikou napínali svaly a zvýrazňovali línie šľachovitej štíhlej postavy.

        Teraz z neho opäť nespúšťala oči.  Stála nad kotlom a z času na čas premiešala mäso, ktoré sa dusilo pod pokrievkou. Nebude to bohvieaká večera, ale nepríjemný hlad zaženie. Ešte raz načrela  naberačkou do kotla, prikryla ho a nesmelo sa priblížila k rytierovi. Sedel chrbtom k nej a rukou v koženej rukavici, niečo kreslil do snehu. Počul vŕzgať sneh pod nohami a mierne k nej otočil tvár. Usmiala sa a on jej úsmev opätoval, letmým zdvihnutím kútikov pier. Obľúbila si tento úsmev. Vtedy pôsobil jemnejšie, až chlapčensky, črty tváre akoby mu znežneli. Hlavou kývol, aby si prisadla.  Tesnejšie sa zabalila do plášťa a posadila sa na nízky peň. Zvedavo mu nazrela ponad plece, avšak drobné postavy načrtnuté v snehu sa len ťažko rozoznávali.
Všimol si jej skúmavý pohľad. Mračila sa a nevedela rozlúštiť jeho krátku umeleckú slabosť.

          "Toto som ja," ukázal na postavičku sediacu blízko ohniska. "A toto si ty, Rowena." Keď zapojila všetku predstavivosť, dokázala v drobnej čmáranici nájsť seba s varechou v ruke. Na tretiu postavu, sediacu obďaleč, sa pýtať nemusela. Arya sa držala v ústraní. Zahalila sa mlčaním a odmeranosťou. Prehovorila len v najnutnejších prípadoch. Ani v tej chvíli nebola v tábore. Znovu sa túlala niekde s Knightom a snažila sa nájsť pokoj a stratenú rovnováhu. Rowena tušila, že je znepokojená pre stretnutie s Rayom.

              "Ako môže tá istá ruka kresliť i zabíjať? " spýtala sa Rowena trhane, pozorujúc kresbu a na okamih vypustila z hlavy Aryu a jej nezvyčajne mĺkve správanie.

              Arnaud zdvihol obočie. Myslela si, že otázke neporozumel, ale keď sa zhlboka nadýchol, pochopila, že len hľadá vhodné slová, aby čo najjednoduchšie odpovedal na otázku.

             "Celý život je boj, chérie, a ak ho chceš prežiť, musíš zabíjať.  Ruka, ktorá pohladí, vie aj zabíjať. A srdce, ktoré  nenávidí, dokáže aj milovať." Pozeral do zeme, ale pri poslednom slove zdvihol pohľad a zabodol ho priamo do veľkých očí, ktoré doteraz viseli na jeho perách, snažiac sa porozumieť každému slovu.

             "Môžme dúfať, že raz sa to zmení? Že láska zvíťazí?" spýtala sa ticho, ani nevedela prečo. Možno, preto, že sa príliš bála dôsledkov vojny, predsa kvôli nej už veľa stratila.

            "Láska zvíťazí, ak jej to dovolíme," povedal, aj keď to nebola odpoveď na jej otázku, ale na jeho vlastné myšlienky. Stiahol si rukavice a naklonil sa k nej. Vzal do dlaní drobnú rúčku. Bola celkom premrznutá. Zadíval sa jej do očí a pery priložil na biele prsty. 

           Rowena sa ani nepohla. Bola ako handrová bábika v rukách muža, ktorého podmanivý hlas ju celkom omámil. Hľadela naňho a dovolila mu, aby jej ruku pozdvihol k perám. Pocítila šteklenie horúceho dychu a vnútri sa rozohrali strunky, o ktorých myslela, že ich už nik na svete nerozozvučí. Keď sa perami obtrel o studenú pokožku, prudko sa nadýchla. Cítila ako sa chveje, avšak viac očakávaním ako zimou. Odrazu sa zahanbila a opatrne vytiahla ruku z Arnaudovej dlane.

        "Prihorí...prihorí mi večera..." vytisla zo seba s červeňou na lícach a rýchlo sa vrátila ku kotlu. Ruky sa jej triasli. Pripadala si ako hlupaňa, ktorá pošpinila pamiatku Jakobeho. Veď sotva mohla usadnúť zem na jeho hrobe, ak vôbec nejaký mal, a ona by sa takmer vrhla do náručia iného muža. 

          Ani sa neobzrela, ako si Arnaud porazenecky povzdychol a zaťal päste, v duchu si nadávajúc do hlupákov. Všetko pokazil. Prelomil to krásne, krehké porozumenie, tiché, nesmelé rozhovory, po ktorých túžilo navonok chladné srdce osamelého rytiera. 

A zase jedna, z ktorej som akosi vytlačila Aryu, ale nemôžem si pomôcť.  :-)Dúfam, že vám to nevadí ;-)