Nespútaná

Nesprávny smer

Arya ešte hodnú chvíľu sedela pod gaštanom, pod ktorým túžila nájsť oázu strateného pokoja. Namiesto neho si ju však našli ešte väčšie pochybnosti a neistota. V mysli si neustále premietala Arnaudove slová. Skutočne ľúbi Raymonda? Ak to po takom krátkom čase postrehol on, prečo na to doteraz neprišla sama? Nie, musel sa mýliť. Nepozná ju. Nebol tam celé tie mesiace, keď s ním bojovala. Aj keď musela pripustiť, že občas sa na povrch drali city, ktoré sa snažila starostlivo ukrývať. Lenže cítiť slabé chvenie a upokojovať túlavé myšlienky, neznamenalo, že je zamilovaná.

Nadýchla sa a nahlas vydýchla. Až potom sa pomaly postavila, pridŕžajúc sa kôry stromu. Nebyť zimy, ktorá sa jej začala zakrádať pod plášť, nevykročila by smerom k táboru. Ale chlad, ktorý začal zhrýzať pokožku na lícach ju prinútil k pokore. Nevedela sa dočkať ohňa, ktorý Normani rozložili v tábore. Jeho svetlo matne prenikalo cez krovie a stromy. Zrýchlila krok. Nevedela sa dočkať tepla. Ani si neuvedomila, kedy noci nadobudli tak mrazivý chlad. Nepríjemný natoľko, až bola schopná usadnúť po boku nepriateľov.

Nestihla ani vojsť do lesíka, keď kútikom oka zahliadla siluetu vynárajúcu sa z temnoty. Vyľakalo ju silné zovretie prstov na lakti, ale prv než stihla protestovať, na perách pocítila jemný dotyk nežnej dlane. Hneď vedela s kým má tú česť. Spoznala ho podľa vône a podľa nehy, ktorou vyvážil prvotný surový dotyk.

"Hľadal som ťa..." zašepkal až príliš blízko jej tváre. Mala by protestovať. Vyšmyknúť sa z náručia, v ktorom bola každým ďalším nádychom viac uväznená. Ale nohy akoby ju odmietli poslúchnuť. Dokonca aj štipľavé slová, ktorých vždy mala v zásobe nadostač, teraz nechceli ísť von. Chcel ju pobozkať, ale odvrátila tvár, a tak sa dotkol iba spánku, na ktorom sa jej vlnili drobné kučierky.

"Nechcela som, aby si ma našiel," povedala a hlas mala tlmený, akoby jednotlivé slová vyslovila cez rastúcu hrču v hrdle. Odtiahla sa od neho. Ešte vždy ju držal za lakeť, aj keď silný stisk povolil. Pokúsila sa mu vyšmyknúť, ale zadržal ju. V ušiach jej zazvonil smiech drobného víťazstva.

"Už mi neujdeš, Arya. Viac nie." Pristúpil k nej a dlaňami jej pohladil boky. Prudkým pohybom ju stiahol k sebe, ale ona sa šikovne vykrútila a rozbehla sa smerom k zurčiacemu potoku. Počula jeho kroky šuchotajúce vo vysokej tráve. Vedela, že ju dobieha. Podkasala si sukňu a dúfala, že o nič nezakopne. Keby spadla, už by mu neušla. Svižne ako šíp letiaci vzduchom vyskočila ponad potok a ladne doskočila na druhom brehu. Obhliadla sa ponad rameno. Kožená šnúrka, ktorá jej zväzovala vlasy sa uvoľnila a kučery, ktoré sa leskli v mesačnom svite sa jej rozsypali okolo tváre. Po krátkom zaváhaní sa opäť rozbehla. Vedela, že Raymond sa tak ľahko nevzdá. Darilo sa mu rýchlo zmenšovať vzdialenosť medzi nimi. Sily sa jej rýchlo míňali. Už ledva lapala dych. Utekala pred ním alebo sama pred sebou? Prečo odrazu zastavila a obrátila sa tvárou k nemu?

Dobehol ju rýchlo. Takmer okamžite. Zarazil ho jej čin. Prisahal by, že radšej umrie ako sa nechá chytiť do jeho pasce. Ale mýlil sa. Očarene hľadel ako mu vyšla v ústrety. S bradou stále vztýčenou avšak s očami plnými otázok, či to čo koná, je dobré. Mesiac jej ožaroval tvár a farbil belostnú pleť do striebrista. Zastala až tesne pred ním a keď k nej natiahol ruky, podvolila sa jeho objatiu. Nevedela či to bol neskutočne nežný a milujúci pohľad jeho očí alebo Arnaudove slová, ktoré ju prinútili k tomu zvratu, ale vedela, že už nie je cesty späť. Zdvihla hlavu a vyčkala, kým si jej pery podmaní bozkom. Vybrala sa nesprávnym smerom. V kútiku duše to vedela, ale zároveň by v sebe nenašla toľkú silu, aby od neho odišla. Bola to láska, ktorá spôsobovala to sladké chvenie, keď jej nástojčivým bozkom dobýval pery? Alebo podľahla len obyčajnej túžbe? Sladkej, no prchavej.

Keby ťa nemiloval, už dávno by si bola mŕtva a keby si nemilovala ty jeho, už dávno by bol mŕtvy on. v mysli jej zvonili Arnaudove slová. Miluje? Ak nie, prečo zastala? Načo tie zbytočné kroky? Dlaňami mu prešla po hrudi a zavrela oči. Prekvapene ich otvorila, keď ju Raymond nečakane zdvihol do náručia. Zatočil sa s ňou uprostred v mesačnom svite topiacej sa lúke. Zaklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. Keď si kľakol a položil ju do trávy, nebránila sa. Len mu hľadela do očí a márne v nich hľadala stopu po nečistých úmysloch. Sálalo z nich teplo a pokoj a ona si ani nestačila uvedomiť, kedy sa prestala chvieť zimou.