Nespútaná

Chyba

        Prvá prešla bránou Arya. Raymond cválal kúsok za ňou. On, so šťastným úsmevom na pekne krojených perách a ona, s čelom zvrašteným nespokojnosťou, pretože práve si sama zrúcala všetky doterajšie ideály svojho srdca. Zosadla z koňa a keby jej nebol tak veľmi blízky, prenechala by jeho ustajnenie paholkovi. Avšak srdce ju nepustilo a tak ho starostlivo zaopatrila a chystala sa do konca života zatvoriť vo svojej komnate. Hnala sa rýchlosťou blesku, schody brala po dvoch a prv než stačila zakotviť v bezpečnom prístave spálne, mohutná dlaň jej dopadla na rameno. Zaťala zuby v snahe zmierniť pobúrenie. 
        „Arya, čo som pokazil?", spýtal sa vážne, ale musel pripustiť, že keď sa hnevala bola ešte krajšia. Jej oči nadobudli ešte mrazivejší odtieň, pričom z nich šľahali zlostné plamene. Keby bolo možné spojenie ohňa a ľadu, dalo by sa povedať že boli ohnivo ľadové. Áno, to bol ten správny výraz. 
        „Ty? Vôbec nič. To ja som všetko pokazila.", povedala ostro a zahniezdila sa v snahe striasť z ramena jeho ruku. 
        „Nič si nepokazila.", povedal nežne a palcom chcel pohladiť líniu jej tváre, ale ona vyskočila o schod vyššie, čím mu ušla z dosahu. 
        „Ale áno pokazila. Mala som ostať doma a chystať oslavu pri príležitosti tvojho odchodu.", chrstla mu do tváre a chystala sa pokračovať v ceste po schodoch, ale on ju opäť dobehol a zastavil silným dotykom, ktorú ju nadmieru znepokojoval. To, že cítila jeho blízkosť jej vôbec nepomáhalo v presvedčení, že tu teraz nemal byť. 
        „Nemusím ti pripomínať, že ty si prišla za mnou.", pokúsil sa o chabú námietku, ktorá bola zas zmrazená jej pohľadom. 
        „Nie, nemusíš.", odsekla, „Teraz už viem, že som spravila chybu." 
        „Chybu? Keď som ťa pobozkal, bol som úplne šťastný a...", z očí mu vyletovali žiarivé iskry a v pamäti akoby si vybavoval každučký kúsok jej úst. Zastavila ho ráznym pohybom ruky. 
       „Nemal si právo pobozkať ma.", tvárila sa odmietavo, ale vnútri sa chvela pri spomienke na jeho bozk. 
        „Nabudúce sa ťa spýtam....", povedal a dúfal, že búrka už pominula, ale mýlil sa. 
      „Nemusíš sa obťažovať. Žiadne nabudúce totiž nebude.", bojovne vystrčila bradu dopredu a neľútostne si ho premerala. 
        „Arya ja ťa ľúbim.", snažil sa ju presvedčiť, „Chcem s tebou stráviť každý deň svojho života." 
        „Pššt. Ešte ťa niekto začuje.", zahriakla ho príkro a prst si priložila na roztrasené pery. 
        „Nech ma len každý počuje. Kľudne to vykričím z plných plúc na celé Anglicko. Arya, ľúú...", jeho horúce vyznanie prerušilo dobre mierené silné zaucho. Kým sa stihol spamätať z jej náhleho útoku, ona už bola v bezpečí svojej komnaty o čom svedčilo hlasné zatresnutie a zahasprovanie dverí. Raymond za sebou začul nesmelé kroky. Otočil sa s dlaňou zakrývajúcou červené líce, na ktorom bolo dozaista vidieť odtlačky prstov. Ku schodisku sa blížila tehotná žena a on v nej spoznal Rowenu, Arynu priateľku. Pozrela na neho s otázkou v očiach a on len pokrčil plecami. 
        „Ju to prejde.", pohladila ho upokojujúco, pretože pochopila, že Raymond sa stal obeťou výčinu priateľkinho temperamentu, ktorým bola priam povestná. Rowena prešla popri ňom a čo najrýchlejšie, ako jej stav dovoľoval utekala do Arynej izby. Skúsila ich otvoriť, ale zistila, že sú zahasprované. Jemne na ne zaťukala, ale nedočkala sa žiadnej reakcie. 
        „Arya? To som ja Rowena, pusť ma dnu.", pošepla prosebne, ale odpoveď jej bolo len zaryté ticho. Hodnú chvíľu čakala, že sa dvere otvoria a že upokojí svoju priateľku objatím, tak ako to robila ona, v časoch, kedy Rowenina a Jacobova láska prelievala zúfalé slzy. Nestalo sa tak. Dvere boli stále zavreté a nebyť vedomia, že v izbe niekto je, povedala by, že je prázdna. Ani jediný zvuk neprešiel cez mohutné drevo.
        „Rob ako chceš.", povedala nahlas a ustarostená sa vrátila domov, rozhodnutá, že sa večer vráti a ak jej ani vtedy Arya neotvorí, nariadi niekomu, aby vyvalil dvere. 
Arya sa posadila na postel, ale dlho to nevydržala a začala sa prechádzať po miestnosti. Ako hlúpo sa zachovala. Čo ju to napadlo vydať sa za ním ? Pre krátke pobláznenie zmyslov a žiarivý pohľad jeho očí. Načisto zošalela? Kam sa podel jej zmysel pre zodpovednosť? Nehovoriac o jej pevných zásadách. To väznenie v jej komnate ju načisto pripravilo o zdravý rozum. Teraz sa ho tak ľahko nezbaví.Nevedela, či sa jej podarí vymyslieť spôsob ako ho dostať preč zo svojho panstva. Sľúbila svojim ľuďom, že im poskytne ochranu a teraz ich sama uvrhne pod nadvládu Normana. To si nikdy neodpustí. Kvôli jednej zablúdenej myšlienke, pre jediný pobláznený cit. Nepotrebuje manžela. Dokáže riadiť panstvo sama, bez mužskej pomoci. On jej bude len prekážať. Vnucovať jej svoju vôľu. Ale zároveň sa nebudeš cítiť osamelá. Dá ti toľko lásky, že sa ti z nej zatočí hlava, zákerný hlások v jej hlave ju chcel obrať o akékoľvek presvedčenie. Strhla sa a zastala, keď začula tiché zaklopanie na dvere. Chcela na neho skríknuť, aby jej dal pokoj, ale uvedomila si, že by to k ničomu neviedlo a tak sa rozhodla ostať ticho. No spoza dverí sa neozval mužský hlas, ale jemný, láskavý, ktorý patril Rowene. Pocítila túžbu otoriť dvere a hodiť sa jej do náručia, aby sa s plačom odplavili všetky problémy a pocit, že zlyhala. Nakoniec nechala zvíťaziť vzdor a nehlučne si ľahla na postel, ignorujúc akékoľvek snahy o prekročenie prahu jej útočiska.         Vonku sa zotmelo a ona stále nevytiahla päty z izby. Začínala však byť neznesiteľne hladná a vedela, že skôr či neskôr bude musieť výjsť von. A navyše, nemohla sa hnevať na Raymonda, keby sa za ním tak zúfalo nerozbehla, bol by už dávno na nejakom inom hrade. Ona je všetkému na vine. Postavila sa, uhladila si šaty a otvorila zaistené dvere. Najskôr vystrčila z izby kučeravú hlavu a až keď sa uistila, že na chodbe nie je ten, s ktorým sa bála ostať osamote, vykročila k schodisku. Opatrným krokom zišla do dvorany. Tá bola plná ľudí, čo prišli na večeru. Nikto však nejedol, pretože sa nepatrilo začať počas neprítomnosť panej.         Keď ju zbadali, úctivo sa postavili, načo sa obzrel Raymond, ktorý doteraz sedel otočený chrbtom. Čelo sa mu stiahlo v obave a zároveň vnútri zajasal šťastím, pretože jediné voľné miesto bolo vedľa neho. Na jeho prekvapenie mu však Arya nevenovala ani jediný pohľad a s hrdo vztýčenou hlavou prešla sebaistým krokom k druhému koncu stola. Čo najďalej od miesta, kde sedel on. Knut a Etlerdth jej s radosťou uvoľnili miesto medzi sebou a ona si so slovami vďaky sadla medzi nich. Hostina sa začala a ona sa všemožne premáhala, aby jej pohľad nezablúdil k Raymondovi. Nemohla pripustiť, aby ju znova ovládla pochabosť. Každý nežný cit zamkla do najzapadlejšieho kúta srdca. Za žiadnu cenu nedovolí, aby jej srdce porazilo zdravý rozum. Ona je predsa hrdá saská žena, vznešenej krvi, vážená medzi ľudom a nepripustí, aby čokoľvek stratila pre niečo, v jej živote tak nepodstatné, ako bol muž.