Media: V'alak
Arkadian and Spy
V jeho hlave stále dunelo, keď pomaly otváral oči. Už to však nebolo tak strašné, ako počas bitky, kedy si myslel, že mu hlavu rozpolí vo dvoje. Bitka! Prudko sa nadýchol a na spolovice zavretých viečkach sa mu zjavovali kúsky obrazov toho, čo videl predtým, ako stratil vedomie.
Hunter s mečom namiereným na V'alaka.
V'alak ako Arkadián vyrážajúc proti Heylelovi.
Heylel zastavený Mortalis.
A Amalthea. Všade bola Amalthea.
Aj keď otvoril oči, oblohu nad ním okamžite prekryla jej tvár, ktorá sa nad ním znepokojene nakláňala. Nakláňala sa nad ním aj predtým, keď ho chránila pred vlnou nárazu V'alakovho meča, ktorý si vyčaroval, a pred prítomnosťou Heylela. Ostala pri ňom aj v bezvedomí. Kai jej chcel rýchlo niečo povedať. Nevedel čo, no mal pocit, že musí prehovoriť, aby vedela, že si uvedomoval, ako ho chránila. Lenže slová sa zasekli kdesi na polceste a jediné čo zo seba dostal bolo lapanie po dychu.
„Hej, hej, pokoj," položila mu ruku na hruď. „Všetko je v poriadku, sústreď sa na dýchanie," radila mu. Samozrejme, myslela si, že v duchu je stále v boji. Keď pravidelne a zhlboka dýchal, Amalthea sa pozrela kamsi zaňho. „Prebral sa."
„No už bolo načase," zatiahla otrávene Nisa a hoci ju Kai nevidel, vedel si živo predstaviť, ako pretočila očami. Ešte očakával nejakú poznámku. A dočkal sa jej. „Ten na seba teda necháva ľudí čakať."
„Úprimne vzaté, nie sme považovaní práve za ľudí," pripomenul jej.
„Na niekoho, kto leží na zemi s boľavou hlavičkou si pekne drzý," odvetila mu a zaškerila sa naňho, keď sa do jeho zorného poľa dostala jej tmavá tvár lemovaná dlhými svetlými vlasmi. Aj Kaiovi sa na pery vydral úsmev. Boj s Hunterovými mužmi a náraz mágie V'alakovho meča na nej zanechali modriny a rany, ale inak vyzerala v poriadku. Bola síce viac dobitá než Amalthea, no bola nažive. To sa o mnohých ich druhoch povedať nedalo.
Kai otrasmi zeme cítil, ako k nim niekto pribehol. „Prebral sa? No? Prebral?" dožadoval sa mužský hlas.
Nisa sa pozrela jeho smerom a úškrn jej nemizol z tváre. „Áno, konečne," ďalšie slová adresovala Kaiovi, no pozerala sa na Solomona, ktorý sa pridal do Kaiovho zorného poľa. „Vyzerá to, že si chýbal nášmu šteňaťu."
„Nevolaj ma tak," zahundral Solomon a Kai si ho lepšie prezrel. Bol dobitý podobne ako Nisa, no nevidel žiadne vážnejšie poranenia. Ich nováčik to prežil a Kai pocítil úľavu. Strážením Solomona a plánovaním obrany s ním sa mu akosi dostal po kožu.
„Som rád, že ste všetci v poriadku," povedal a oprel sa dlaňami o zem. Nechcel sa na nich pozerať zo zeme, chcel sa posadiť. Hlava ho síce stále po údere bolela, no netočila sa mu, a preto si dovolil postaviť sa. Konečne stál na ich úrovni, no zároveň poriadne videl na ich zničený tábor.
„Áno, my áno," prikývla Amalthea. „Prišli sme však o väčšinu našich síl. Buď ich odvial v tieňoch Heylel, alebo sú mŕtvi. Nezostalo nás veľa. V týchto počtoch neporazíme Huntera a ostatných. No ak ich predbehneme, stále máme šancu dostať Nikoho a získať Relikviu skôr než oni."
„Uvedomuješ si, že majú na svojej strane Temného Eternála?" pripomenula jej Nisa.
„Kedy ťa šance v náš neprospech odradili od boja?" nadvihla prekvapene obočie.
„Nestiahnem sa z boja ani keby mi šlo priamo o život," precedila pomedzi zuby. „No s Heylelom na ich strane sa zrejme už presunuli do Nythie pomocou tieňov. Ako ich chceš predbehnúť?"
„Eternál!" zvolal Kai odrazu, keď si niečo uvedomil.
„A je to jasné. Náraz mu navždy zničil jeho hlavu," pokrútila nad ním hlavou Nisa a Solomon sa uškrnul.
„Mortalis. Bola tu Mortalis. Pamätám si, ako prišla... no nevzala si nikoho."
„Nie, iba zastavila Heylela, aby narobil ešte väčšie škody. Čudujem sa, že sa nezjavili proroci. Tí najviac neznášajú, keď mocné bytosti zasahujú do diania smrteľníkov."
„Nemám rada Ženu v bielom. Vždy má výraz, akoby bola lepšia než my všetci ostatní," zahundrala Nisa.
„Raz sa zjavila Tobiasovi a mne. Na začiatku našej cesty," zaspomínal Solomon a zalesklo sa mu v očiach. „Keď sme si ešte naivne mysleli, že sa dostaneme na sever, zrušíme kliatbu a vrátime sa k našim starým životom."
„Je mi to ľúto, Solomon, no tvoj starý život už neexistuje. Teraz si Lovcom z Aldevaru," povedal mu pomaly a ticho Kai. Konečne Solomon bojoval po ich boku a plánoval veci s nimi. Nechcel ničím zničiť to, čo si vybudovali.
„Ten život skončil dávno predtým. Keď ma V'alak označil. Keď Civilizovaní donútili nevinných ľudí spolupracovať s nimi. Keď Nikto ukradol Relikviu. A keď..." zvyšné slová sa zasekli vo vzduchu, no traja Lovci pochopili, čo chcel povedať. A keď Lovci z Aldevaru vypálili mesto Asterling, ktoré nazýval domovom, spolu s ľuďmi v ňom. Kai azda po prvýkrát vo V'alakových službách pocítil ľútosť nad vykonaným rozkazom.
„Som rád, že si na našej strane," povedal po chvíli Kai vážne.
„Nie je čas hrať sa na strany. Ak si nebudeme pomáhať, tak zomrieme. A akosi nemám chuť pozerať sa, ako umierate."
„Veď aj ty si nám prirástol k srdcu, šteňa."
„Mohla. By. Si. Ma. Láskavo. Prestať. Volať. Šteňa? Myslím, že som preukázal, že som dosť zdatný na to, aby si s tým prestala. Nezomrel ani jeden Civilizovaní, dobre?" na zdôraznenie svojich slov pichal prstom do vzduchu. „Na to si vždy spomeň, keď to slovo budeš chcieť vysloviť."
„Aké?"
„Ty vieš aké!"
„Myslíš šteňa?"
„A dosť. Solomon má pravdu, preukázal, že je jedným z nás," zastala sa ho Amalthea.
„Tak som to úplne nemyslel," zamrmlal menovaný a Kai si domyslel, že sa stále považuje za človeka, ktorý patrí k svojej ľudskej rodine.
„Čo ti ja viem? Keby nechal zomrieť aspoň niekoho z Ligy, tak by som ho pokojne aj vybozkávala. Ale čo mám z toho, že sú všetci z nich nažive?"
„Už sme prišli o Rothschilda a Sinclairovú," pripomenula jej Amalthea. „V'alak vyzeral spokojne, keď videl, že ostatní sú v poriadku. Sú našim jediným prostriedkom pre spojenectvo s Ligou. A keďže sme nikdy neboli slabší než teraz, tak potrebujeme každého spojenca, aj tých nechcených."
„Fajn, fajn, gratulujem, už viacej nie si šteňa. Odteraz ťa budem volať tvojím obyčajným, nudným menom, nech sa páči."
„Ďakujem, to je od teba nesmierne milé," zatiahol sarkasticky a keď sa otočil ku Kaiovi, jeho hlas neniesol žiadnu stopu výsmechu. „Kým si bol v bezvedomí, zmeškal si pár vecí. Ošetrili sme ranených, pochovali mŕtvych," zažiarilo mu v očiach a Kai si domyslel prečo. Solomon videl, ako magický pohreb bojovníkov a ešte stále sa mu odrážalo svetlo ich duší v očiach. „Zhodnotili sme situáciu a je príšerná. S tebou pri vedomí sme pripravení pokračovať v ceste. Niektorí nie sú stále schopní kráčať sami, no s pomocou pochod zvládnu. V'alak rozhodol, že sa musíme pohnúť ďalej."
Kai prikývol „To znie rozumne." Štvalo ho však, že čakali práve naňho.
„V'alak chce s tebou hovoriť," povedala mu Amalthea a usmievala sa pri tom. Akýkoľvek rozhovor s V'alakom ho čakal, nemal dôvod obávať sa ho. „S nami všetkými, ale čakal, kým sa preberieš."
•••
V noci bojoval vo forme, ktorú už dlho nepovolal, a vyvolal mágiu, ktorú už dávno nepoužil. Vo forme Arkadiána ho z jeho Lovcov videl len Hunter a bolo smutné, že ju musel použiť práve proti nemu. Keď sa mu v žilách rozprúdila moc, ktorá tak dlho spala, mal pocit, akoby mohol znova slobodne dýchať. Cítil sa živý. Nie... cítil sa mladší. Presne tak. Cítil sa tak ako kedysi pred stáročiami, kedy bol so svojou silou spojený neustále.
Kedysi, keď bol pravým Arkadiánom a hrdo nosil meč Caelum po svojom boku.
Pred Pádom.
Kedysi, keď bol v Gilthe, Ríši Dobra, súčasťou Divízie trinástich.
Niekedy, keď tkvel na hranici medzi spánkom a vedomým, videl na svojich viečkach svet, ktorý býval jeho domovom. A niekedy sa k nemu vracal za bdelého stavu dobrovoľne. Gilth bol jedným zo siedmych známych svetov. A vo V'alakových očiach bol vždy nádherný. A presne tak si ho aj pamätal. S bázňou si spomínal na strieborné lístky, ktoré nikdy nepadali zo stromov v Archentskom lese. Hodiny a hodiny trénoval medzi kmeňmi obrastenými strieborným machom a na jeho obľúbenom mieste bola tráva tak udupaná, že ani nerástla. No zato neďaleké lúky sa každé ráno leskli kryštálovou rosou – pamätal si, ako to dokázalo vyčariť úsmev na tvári aj večne zamračenej K'aleen. Bolo to miesto, kde spolu chodievali, keď potrebovali niečo prebrať a nechceli byť nikým rušení. Naopak, L'inn, hľadal pokoj pri diamantovom povrchu Garského jazera, ktoré bolo tak hlboké, ako bol vysoký najvyšší vrch Lecandských hôr na severe. Spomienka na jazero mu vyčarovala úsmev na tvári, pretože sa mu vybavil jeho najlepší priateľ D'arioon a ich preteky, kto dopláva hlbšie. V ušiach mu zaznel A'mirin smiech a zazrel K'aleenino pretočenie očami, keď sa dohadovali o víťazovi v Kryštálovom meste, ktoré si svoje meno právom zaslúžilo.
Koľkokrát stál v Heliorne, trónnej sieni v samom srdci hradu Itayam, medzi F'reyom a O'dette? Koľkokrát počúval od J'ediaha, vodcu Divízie, hlásenie o tom, že kým sú ich nepriatelia pod vedením kráľovnej Sage, tak im nič nehrozí? Koľkokrát sa na hraniciach stretol s Temnými rytiermi – členmi Rádu Chaosu z Cranu?
Nepamätal si. Jeho pamäť mu ukazovala, čím bol jeho život kedysi plný. No farby, ktoré videl v spomienkach boli matné a vyblednuté. Budovy strácali tvary. Tváre sa postupne rozmazávali. Nespomínal si, aký tón mal A'mirin smiech. Nevedel si vybaviť odtieň hnedej K'aleeniných očí. Vedel, že F'rey mal obľúbený štít, o ktorý sa neustále hádal s O'dette, no ani za živého boha si nevedel spomenúť, ako vyzeral. Aké boli posledné slová L'inna, predtým než tiahli do boja proti Cranu?
Iste, Cran – Ríša Zla, nebola nebezpečná, kým jej vládla Sage. V tom mal J'ediah pravdu. No vláda Sage nebola nekonečná a v momente, ako Zhyus vycítil šancu, chopil sa jej. Ukradol Jadro, ktoré Sage získala od samotnej ríše a ktoré znásobovalo jej silu. Zvolal deväť Temných rytierov a predostrel im svoj plán ako sa stať kráľom Cranu. Päť z nich nasledovalo svojho veliteľa, zvyšných troch zabili.
To bolo ono? L'innove posledné slová? Naozaj mu ako posledné povedal hlásenie o politickej situácii v Crane a o tom, že Zhyus neváhal ani chvíľu a povolal všetkých Temných rytierov a Medoxov, tieňových obyvateľov Cranu, aby tiahli proti Gilthu? Nie, nie, neveril tomu, že by to bolo ono.
J'ediah im oznámil, že sa spolu so Sage postaví Zhyusovi. Rozlúčil sa s ním so želaním šťastia a dobrého zásahu. D'arioon ho objal, predtým ako sa vybral veliť armáde Pharosov – obyvateľom Gilthu, ktorí nadobúdali rôznu podobu a velili rôznym druhom mágie. Arkadiáni boli tiež Pharosmi, no boli vycvičení na to, aby boli elitnými bojovníkmi proti temnote. V'alak nespočetnekrát pozdvihol Caelum proti Medoxom, ktorí sa opovážili preliať krv Pharosov na území Gilthu. Ak by ho držal aj proti Heylelovi, mal by aspoň malú šancu postaviť sa mu. Ak by mal stále Caelum, mohol by nielen vyhľadať Zhyusa v Azyle, ale mohol by ho poraziť.
J'ediah sa mal Zhyusovi postaviť, no neprijal V'alakov meč, keď mu ho ponúkal. Ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby ho bol poslúchol. V'alak ani len netušil, či boje J'ediah s D'arioonom prežili. Vlastne, nemal poňatia, či to hocikto z jeho priateľov prežil.
Posledné, čo si z Gilthu pamätal, bolo mesto Aldevar. Kým J'ediah po boku Sage bojoval proti Zhyusovi, oni sa postavili zvyšku Rádu Chaosu. Postavili sa im šiesti Arkadiáni z trinástich – L'inn, O'dette, K'aleen, A'mira, F'rey a V'alak. Ak by sa pri Aldevare proti Temným rytierom tasili dva legendárne meče, mali by omnoho väčšiu šancu na výhru. V'alak síce vlastnil Caelum, no ak by sa k nim pridala Sage s Adae, možno by do pekla poslali celý Rád Chaosu. Adae bol meč z hmotných tieňov, rovnako ostrý ako Caelum – ale iba v prípade, že ho držala správna osoba. Caelum ožil iba v rukách Arkadiána a Adae sa nezjavilo v rukách nikoho iného než právoplatného panovníka Cranu.
Keď sa na to pozeral spätne, možno by nestačila ani prítomnosť Adae.
V istom bode všetci rytieri strnuli. V'alak si ten moment pamätal jasne. Prázdne temné tváre s jamami namiesto očí sa zdvihli a pozreli kamsi za Arkadiánov. Tí sa nehýbali, pretože za svojimi chrbtami cítili obrovský príval mágie. V'alak tušil, že to bola K'aleen, ktorá sa otočila ako prvá a zbadala biely kruh enormnej mágie, visiaci za nimi. Mágia sa v ňom ako dym prelievala a v špirálach sa točila smerom do stredu. V'alak vedel, koho to je dielo. J'ediah dokázal otvárať portáli, vždy ich používal, keď smeroval na mierové zasadanie do Cranu za Sage. No tento nesmeroval do Cranu, V'alak necítil žiadnu stopu temnej mágie jeho obyvateľov.
Bol to nový svet.
Ah, už si spomínal si na posledné L'innove slová. Niekde neďaleko nich vybuchla mágia. Vyzerala ako J'ediahova, no nikdy si to nepotvrdil. Odhodilo ich to preč. Temných rytierov do tieňa už zničených budov a ich šiestich do portálu do nového sveta bež možnosti vrátiť sa späť.
„Držte sa spolu!" zakričal L'inn tesne predtým ako ich pohltilo biele svetlo a prepadli sa úzkym, priúzkym tunelom kamsi do neznáma.
Spolu. Smiešne. Bol to posledný moment, kedy svojich druhov videl.
Vpadol do Azylu. Sám. Bez svojich spolubojovníkov. Bez svojho meča. Maska, ktorú nosil na sebe ako Arkadián a ktorá ho odlišovala od ostatných Pharosov, sa zlomila na štyri časti. Padol. Zlomil sa.
Blúdil Azylom a hľadal ich. Kričal ich mená. Pýtal sa miestnych či o nich nezačuli v šepotaní, ktoré sa šírilo tmavými uličkami. Nazýval sa V'alakom z Aldevaru, pretože zistil, že ľudia sú prívetivejší k osobám, ktoré majú meno, s ktorým si ho vedia spojiť. Ľudia sa ho však štítili a útočili naňho. Bránil sa a keďže bol silnejší než obyvatelia Azylu i pri ľahkej obrane zomierali. A tak sa z mesta do mesta začal šíriť iný šepot. Začali vznikať príbehy o V'alakovi, strašnom bojovníkovi, ktorí zničí každého, kto ho neposlúchne.
V'alak za roky putovania nenašiel ani jedného z Divízie trinástich, ani nezačul nič o svojom meči. A keďže bol Pharosom a starol podľa Gilthu, roky trvali storočia a stále bol na tele mladý. Duša – to už bola otázka úplne iné. Toľko času strávenom v exile, osamote a nenávidený, sa na ňom podpísalo. A strach z jeho osoby sa mal ešte prehĺbiť.
Pamätal si na deň, keď konečne vzdal pátranie po ostatných. V ten deň sa dozvedel, že po Azyle sa pohybe bytosť menom Zhyus. Dopočul sa, že v Azyle hľadá niekoho a niečo. Vraj hľadá Jadro, ktoré ukradol Sage a neskôr oň prišiel, a tiež dediča Cranského trónu, aby ho zabil a vládol tak plnou silou. Z rečí prorokov a z toho, čo sa šepkalo z proroctva, sa dedič ešte nenarodil. To vedel teraz. Vtedy, v ten deň, na tom nezáležalo. Od hnevu, agónie a žiaľu nielenže zabil posla, ktorí mu tie informácie predal, no vypálil celé mesto, v ktorom sa skrýval. Bolo to prvé mesto, ktoré padlo v mene Aldevaru. Nepamätal si, čo to bolo za mesto. V pamäti mu ostal zarezaný iba krik jeho obyvateľov.
Tak vznikol mýtus, že V'alak a jeho lovci prichádzajú s tmou a ohňom. Hlúposť! Vtedy pracoval sám, no ľudská predstavivosť mu priradila pomocníkov. A bola to práve táto ľudská predstavivosť, ktorá ho viedla k rozhodnutiu vytvoriť lovcov, ktorí by s ním prenasledovali temnotu v tomto svete. Pretože ak Zhyus prešiel do Azylu, musel si podmaniť Gilth, keď sa odvážil odísť. A ak bol Zhyus v tejto ríši, mohol ju napadnúť a zničiť.
V'alak začal tvoriť Lovcov z Aldevaru, počnúc Hunterom. Vytvoril z mýtu pravdu a zaprisahal sa, že hoci sa nemôže vrátiť domov, bude ničiť temnotu v každom svete, do ktorého sa so svojimi bojovníkmi dostane. A ak sa mu skrížia cesty so Zhyusom, tak ho zničí. Hoci sa to stalo, a nie raz, ich stretnutia boli krátke a Zhyus sa V'alakovi každý a jeden raz vysmial.
No tentoraz to bude inak. Zlodej menom Nikto má nielen Relikviu, ale aj jeho meč. Ak sa mu do rúk dostane Caelum, bude môcť bojovať silou, ktorú už dlho nepocítil. So silou Caelumu sa bude môcť postaviť dokonca aj Heylelovi.
Len ho musí získať.
Prebral sa z myšlienok o svojom páde, keď zaregistroval, že sa k nemu blíži štvorica Lovcov.
V'alak sedel ďalej od tábora, pozostávajúceho z Lovcov, ktorí ostali po jeho boku a prežili. Po povstaní prešiel celým táborom a zaujímal sa o stav a osud každého a jedného z preživších a neskonale ho tešilo, že žiaden z nich nebol zranený tak zle, aby podľahol zraneniam. Niežeby to nejakým spôsobom vyvažovalo počet Lovcov, o ktorých prišiel. Spolu s tými, ktorí zostali najviac pri sile, pochoval mŕtvych. Sám sa vložil do kopania a nepoľavil ani keď sa urputne ozývali zranenia z boja s Hunterom a Heylelom. Nezaslúžil si odpočinok. Neochránil ich, a teraz sa musí postarať o to, aby ich duše neostali zaseknuté na tomto bezbožnom svete. Zaslúžili si poriadny odchod, nielen plytké, neoznačené hroby neďaleko cesty.
V'alak trval na magickom pohrebe. A presne ten dostali. V ten deň sa v duchu modlil aj k samotnému Vitarovi, aby jeho sestra prišla pre duše jeho padlých bojovníkov. V tej chvíli mu bolo dokonca jedno, či si výmenou za prechod ich duší vezme tú jeho. Nevedel, či prišla Mortalis alebo len jej smrtky, nikoho nevidel. No niekto z nich previedol duše na druhý breh, pretože videl ako sa svetielkujúce vznášajú.
„Kai," hlesol a postavil sa z balvana, na ktorom doteraz sedel. Pred očami sa mu mihol iný výjav. Kai s horiacim mečom stojaci proti Hunterovi. Prebudil svoju silu a aj keď tušil, že ani to nebude stačiť, ani na sekundu nezaváhal. No nielen on, ale všetci štyria v noci preukázali neuveriteľnú odvahu.
„Slovami nedokážem vyjadriť, aký som rád, že ste všetci v poriadku," prehovoril, keď pri ňom zastavili. „Vidím, že z najhoršieho si už vonku," povedal Kaiovi.
„Nebolo to nič, z čoho by som sa nedostal," odvetil Kai.
„Želal som si s vami hovoriť z dvoch dôvodov. Dlžím vám ospravedlnenie," všetci sa na neho prekvapene pozreli. Amalthea sa spamätala ako prvá, no nedovolil jej prehovoriť. Pokračoval ďalej. „Mal som vášmu varovaniu veriť," pri týchto slovách sa pozrel priamo do Solomonových očí. Bol to práve on, kto pozbieral všetky informácie. V'alak vedel o jeho dvojitej lojalite, no mal veriť tej časti v Solomonovi, ktorá bola Lovcom – jeho Lovcom. „Keby som tak urobil, tak by sa v noci nepreliala žiadna iná krv než Hunterova. Ak by som vám veril, zachránil by som tým nespočetné množstvo životov. Nisa, je mi ľúto, že si sa počas boja dostala do zásahu môjho útoku," povedal vážne a žiadne vysvetlenie nebolo dostatočné na to, aby ospravedlnilo útok na niekoho, kto bol odhodlaný položiť zaňho život. Ona však len mykla plecom, akoby sa nič nedialo. „Zároveň vám chcem poďakovať za to, že ste boli takí tvrdohlaví a nenechali sa mojím odmietnutím odradiť. Nebyť vás štyroch, vášho odhodlania a odvahy, nikto z nás by neprežil."
„Urobili sme to, čo sme považovali za správne," povedala Amalthea.
„Na konci boja som na vašich tvárach videl otázky. Rád vám na nich teraz odpoviem," ponúkol im. Pre Lovcov bolo veľkou cťou, ak ich zapojil do rozhovoru, v ktorom mohli klásť ľubovoľné otázky a nielen tie, ktoré sa týkali aktuálneho problému. Dovoľoval to iba svojim najbližším, ktorým dôveroval najviac.
A oni to až na Solomona vedeli. Vedeli, čo to znamená – aké postavenie im týmto dáva.
„Boli ste vo forme Arkadiána?!" vyhŕkla okamžite Nisa. Kai ju pre jej nedočkavosť prebodol pohľadom a Amalthea pretočila očami. Iba Solomonovi to prišlo vtipné.
„Správaš sa ako nadšené šteňa, Nisa," poznamenal Solomon a role sa veľmi rýchlo obrátili. Tentoraz sa uškŕňali Amalthea s Kaiom a mračila sa Nisa.
„Áno, je to tak," museli počuť, čo za slová si vymenil s Hunterom počas boja.
„Bolo to... neskutočné!" zvolala jeho bielovlasá Lovkyňa a horlivo prikyvovala, pozerajúc sa na Solomona, akoby mu chcela pohľadom vnútiť, aby pochopil, aké skvelé to bolo. „Vytvorili ste si vlastné zbrane! Dokážu to všetci Arkadiáni?"
V'alak posmutnej na duši, keď si spomenul na svojich druhov v boji a pripomenul si, že stále netuší, aký osud ich postihol. Muselo sa mu to odraziť aj v jeho svetlých očiach, pretože Nisino nadšenie opadlo a Amalthea sklopila zrak, akoby si nedovoľovala vidieť v jeho očiach niečo iné než silu. „O Arkadiánoch je toho v týchto svetoch známe málo. Nešíril som o nás informácie, pretože som to považoval za dobrý a bezpečný postup. Pochádzame z Ríše Dobra – Gilthu. Patríme k Pharosom – národu, ktorý nadobúda rôzne fyzické formy a vládne rôznym druhom mágie. Tou mojou je tvorba zbraní. Prišlo to vhod, keď som trénoval, aby som sa stal Arkadiánom, elitným bojovníkom. A ani s týmto druhom mágie som nepatril k najsilnejším z Divízie trinástich," zasmial sa, keď si spomenul, ako sa s D'arioonom snažili vyzývať J'ediaha, L'inna či O'dette, ktorí boli na úplne iných úrovniach.
Jeho Lovci na neho prekvapene pozreli, neveriac tomu, čo povedal.
„Prečo..." odkašľal si Kai, „prečo sme nikdy necestovali do Gilthu. Áno, je to Ríša Dobra, a teda tam nemáme čo loviť, no... nikdy ste sa nechceli vrátiť domov?"
„Celý ten čas, ktorý som po Páde strávil mimo Gilthu, sa tam chcem vrátiť. Neexistuje cesta naspäť. Jediné, čo rovnako ako ja pochádza z Gilhtu, je môj meč Caelum," nedovolil si spomenúť zvyšných piatich, ktorí padli spolu s ním, pretože už stratil nádej, že sú nažive.
„Preto ste sa pýtali na Caelum a na Nikoho," skonštatoval Solomon.
„Caelum umocňuje moju silu. Som silný, áno, ale obávam sa, že bez Caelumu a v polovičnej sile sa nebudem môcť postaviť Hunterovi a už vôbec nie Heylelovi ako rovnocenný súper."
„Huntera ste predsa stvorili vy. Ako je možné, že by ste ho neporazili?" nechápala Nisa.
„Pretože teraz čerpá silu od Temného Eternála."
„Bude mať teda Adae? Alebo ten patrí Zhyusovi?" spýtal sa Solomon, ktorý si rozpamätal ich posledný rozhovor, ktorý viedli práve o týchto legendárnych mečoch.
V'alak pokrútil hlavou. „Nie. Adae môže privolať iba skutočný vládca Cranu," stratená Sage alebo nenarodený dedič, o ktorom sa pomaly a potichu šepká v kútoch svetov. „Zhyus je uzurpátor trónu a Hunter Heylelova bábka. Hovorím vám to preto, aby ste vedeli, že hoci nie som taký silný, aby som sa Heylelovi postavil sám, som dostatočne silný, aby som vás naďalej viedol. A tiež preto, aby som vám pridelil úlohu.
V Nythii sa pokúsim získať nielen Relikviu, ale aj Caelum. Dospel som k záveru, že momentálne je dôležitejšie získanie Caelumu, aby sme mali šancu zničiť Relikviu. Ak by som sa nedokázal dostať k Caelumu, chcem, aby ste túto úlohu prevzali vy štyria."
Amalthea postúpila dopredu a vážne prikývla.
„Hrobárovi neunikne," povedala Nisa, narážajúc na Amalthein talent dolapiť kohokoľvek, a v hlase jej zaznela trpkosť.
„To, že ti Nikto unikol raz, Titania, neznamená, že sa to stane znova."
„Titania!" Nisine oči sa rozžiarili.
„Bojovala si statočne a v živote som nevidel niekoho za jeden boj vystriedať toľko mečov. Zaslúžiš si to meno."
„Samotný V'alak mi dal prezývku!" zvolala smerom k ostatným a Solomon pretočil očami.
„O tomto budeme počúvať, kým nezomrieme, je to tak?" zatiahol otrávene, ale V'alakovi neušlo, že sa mu nadvihol jeden kútik úst.
„Pamätám si ho," ozval sa odrazu Kai, zachmúrený v tvári. „Zhyusa. Vtedy, keď sme pribehli zachrániť Ligu Civilizovaných. A pamätám si aj na všetky tiene, ktoré mávnutím ruky vytvoril. Všetci bývali ľuďmi. Máme sa obávať aj jeho príchodu na bojisko?"
„To nedokážem predpokladať," pokrútil hlavou a dúfal, že Zhyus bude počas bitky zaneprázdnený hľadaním Jadra a dediča. „Nie si jediný, kto si naňho pamätá. Aelis Marin nesie jazvy po stretnutí s Temným rytierom."
„On videl Zhyusa?" Nisa otvorila ústa dokorán.
„On prežil Zhyusa," opravil ju. „Nikto z mladej generácie Ligy nezažil nefalšované zlo na vlastnej koži ako Aelis. Preto bol prvou voľbou Predstavenstva na túto misiu. Pretože Henry Sinclair vedel, že Aelis Marin za žiadnych okolností necúvne pred temnotou. Postaví sa jej a pomstí sa za všetko, čo mu spôsobila. A to je ďalšia vec, o ktorú sa chcem oprieť – o snahu Ligy zničiť všetko mocné a magické. Ak ich prijmeme, že v tejto veci nie sme ich nepriatelia, získame nechcených, no silných spojencov. Možno niektorí z nich uvážia, že v nás nemusia vidieť divochov, ktorých je nutné zabiť."
„Liga už nie je to, čo bývala kedysi," varovala ho Amalthea. „Pozostáva zo starcov a detí."
„Deti už vyrástli," pripomenul jej. „A kričia po boji."
•••
„Elias, upokoj sa," povedal mu znudeným hlasom jeho starší brat Aelis. Opieral sa chrbtom o strom, pravú ruku zvieral v päsť a ľavú mal priloženú k spánku, akoby ho bolela hlava. Sám mu nepripadal pokojný, tak odkiaľ bral drzosť odporúčať mu to!?
„Ako sa mám upokojiť, keď sme takmer zomreli!?" rozhodil rukami a prechádzal sa pred starším bratom.
„Ale nezomreli sme," pripomenul mu, ani na neho nepozrel. Elias zastavil a pozrel sa na brata. Ryšavé vlasy mal úhľadne začesané dozadu a bledú tvár hladkú, bez vrások z hnevu či obáv. Elias by od neho chcel, aby bol naštvaný rovnako ako on! Chcel, aby nadával a zvraštil od zúrivosti tvár tak, až by mu to pokrivilo jazvy. Jazvy, ktoré mal od tvora, o ktorom nikdy nehovoril. Ani len Eliasovi. No v tú noc, keď bola jeho tvár znetvorená, sa s jeho tvárou stalo ešte niečo. Neprejavovala emócie. Elias si nepamätal, kedy sa jeho bratovi na tvári zračilo niečo iné než chladný pokoj – bez ohľadu na to, ako veľmi sa ho snažil vyprovokovať.
„A ty tu čo sedíš ako kopa blonďavého nešťastia!?" pre zmenu sa oboril na Abela. Ten sa bokom opieral o balvan a priťahoval si kolená k tvári. Vyzeral akoby najradšej splynul s kameňom. Úbohé! Abelom trhlo, keď naňho Elias skríkol, no nezareagoval nijako inak. Ešte stále bol vydesený ako takmer umrel nebyť zásahu toho nového Lovca, ktorého k sebe zobrala Horda cestou.
„Mohol by si s tým prestať?" spýtal sa ho ráznejším tónom Aelis. Zložil si ruku z čela a pozrel sa naňho ľadovo modrými očami. „Načo je tvoj výstup dobrý?"
„Poviem ti. Ja ti veľmi rád poviem načo!" precedil pomedzi zuby. „Rupert uzavrel dohodu s Heylelom, aby zachránil Ligu, no to je prd platné, keď je mŕtvy! Vivian zacítila dobrodružstvo a myslela si, že je kurva skvelý nápad ujsť z bezpečia sídla a slúžok, ktoré ju obliekali. Pravdepodobne zomrela päť minút po tom, čo nás opustila."
„Tak o nej nehovor," povedal ticho Abel a urobil by lepšie, ak by mlčal. Určite by vyzeral menej zúfalo a úboho než po vyslovení tých slov.
„Lebo čo? Pofŕkaš ma slzami?" pokrútil nad ním hlavou. Otočil sa k Aelisovi, ktorý celý čas ani brvou nepohol a stále rovnako ho prebodával pohľadom. „A aby toho nebolo málo, tak sme sa ocitli priamo uprostred nejakého povstania a skoro sme zomreli i my. Teraz, viac než inokedy predtým, je jasné, že tí divosi nemajú v hlave nič než piliny. Povstanie uprostred výpravy? Kto rieši takéto sprostosti počas honby za najsilnejším predmetom? A čo tu vôbec ešte robíme? Horda sa rozdelila a my sme ako idioti ostali so slabšou polovicou!"
Aelis sa postavil ladne ako mačka a tichými krokmi si stal priamo pred neho. Elias zmĺkol a neskutočne ho štvalo, ako len týmto pohybom dovolil bratovi, aby ho umlčal. Nechcel ho nechať vyhrať, a tak sa už nadychoval, aby vo svojom monológu pokračoval. Aelis mu to nedovolil.
„Nemôžeme si byť istí, že bol Rupert naozaj mŕtvy, pretože si nebol schopný mu ani len poriadne skontrolovať tep, kým si zutekal preč. Nehovoriac o tom, že sa v tom lese vyskytol len a len kvôli tebe, pretože si sa nedržal skupiny. Heylelova dohoda možno platí, možno nie, to sa už asi nedozvieme. Čo ale vieme naisto je fakt, že Vivian, ktorú považuješ len za peknú bábiku, má rozumu než si ty preukázal za celú túto výpravu dokopy. A očividne aj viac odvahy, ktorú ukázala, keď šla za Rupertom."
„Ak to bolo také odvážne, ako to, že ty si tu ostal s nami?" zdvihol bradu a pohľadom sa ho snažil vyprovokovať k nejakej reakcii. Akejkoľvek. Nakoniec však čelil neúspechu.
„Pretože Rupert mal byť chytrejší a neutekať za tebou do lesa. Rozhodol sa riskovať a ja som sa rozhodol držať sa plánu. Ale uvedom si, že sme stratili dvoch ľudí najmä kvôli tvojmu rozhodnutiu zabaviť sa pohľadom na bitku zblízka.
A čo sa tvojich sťažností týka: Povstanie viselo vo vzduchu už niekoľko dní a bolo jasné, že V'alakovo rozhodnutie nezaútočiť na démonov neostane bez odozvy. Keby si sa ráčil viac si všímať Lovcov a naučiť sa, ako zmýšľajú a fungujú, uvedomil by si si, k čomu to všetko vedie. Lovci sa rozhodli vybrať si iného vodcu, pretože odmietali nasledovať počas dôležitej výpravy za najsilnejším magickým predmetom nasledovať V'alaka. A my sme ostali so slabšou skupinou z dvoch dôvodov. Keďže by si na to neprišiel sám, prezradím ti ich. Po prvé, Heylel nás so sebou nezobral, ak si si to nevšimol. Po druhé, kým sa v Nythii budú všetky pohľady upierať na väčšiu a nebezpečnejšiu skupinu, je možné, že nikto ani zrakom nezavadí o skupinku, ktorá popri boji bude chcieť prejsť k Relikvii. Pochopil si to, či ti to mám vysvetliť ako malému dieťaťu, na ktoré sa tu hráš?"
Elias ostal stáť ako obarený. Celý čas si myslel, že Aelis iba apaticky sedí na koni a v hlave má iba svoj cieľ, ktorý mu určil Predstaviteľ Henry Sinclair. Lenže to vôbec nebola pravda. Aelis celý čas pozorne sledoval ich nepriateľov, hľadal ich silné a slabé stránky, pozoroval ich vzorce správania a snažil sa prísť na to, akými pravidlami hrajú svoju hru. To všetko si dal dokopy a bol schopný predpokladať, že ich čaká povstanie a pripraviť sa naň. Preto nekričal od strachu ako Abel, ani nenadával na celú situáciu ako Elias.
Čo Eliasa štvalo najviac nebol ani fakt, že mu starší brat zobral vietor z plachiet. Nie. Štvalo ho, že si tieto veci nevšímal sám a dostal sa tak na oslabenú pozíciu v ich skupine. A on nenávidel, keď si myslel, že je slabší než niekto iný; že je hlúpejší; že je menej odvážny. V tej chvíli mal chuť Aelisa udrieť len za to, že mal pravdu.
„Rozumieš?" spýtal sa ho ešte raz a dal jasne najavo, že od neho očakáva odozvu.
Elias pomaly, nevoľky prikývol. Ruky zatínal do pästí a všetkou silou vôle sa nútil, aby sa od zlosti netriasol. Aelis ho týmto absolútne zosmiešnil. Síce len pred Abelom, no aj tak!
„Myslíš si, aký si neuveriteľne chytrý, čo?" precedil pomedzi zuby. „Ako si lepší než my všetci ostatní. Máš pocit, že keď sa z teba ide Predstavenstvo posrať, tak sa môžeš vyvyšovať nad nás ostatných? Netuším, odkiaľ si prišiel k tým jazvám, ale úprimne ma to nikdy nezaujímalo menej," priblížil sa o krok bližšie. „Či ťa napadol pes alebo si len padol na hrable," nechutne sa uškrnul a prvýkrát videl v bratových očiach strach. Nie z Eliasa, nie, nie. Strach z tej veci, ktorá ho do konca života poznačila. Mladšiemu bratovi to však bolo úplne jedno. Dostal sa mu pod kožu a to bolo predsa jeho cieľom. „Tie jazvy ti nedávajú žiadne právo myslieť si, že si lepší než my ostatní."
Aelisa tým však neochromil nadlho. Opätoval mu nepríjemný úškrn rovnako ľahko, akoby ho používal dennodenne ako Elias. „Lenže ja si nemyslím, že som lepší než ostatní, Elias. Verím tomu, že ak by bol Rupert stále s nami, tak by si všetko toto všimol i on. Zrejme i Vivian. Myslím si však, že som lepší než ty. A myslia si to aj všetci ostatní. Právom. Len sa zamysli, čo si počas tejto výpravy dokázal. Potom sa spýtaj sám seba, či práve toto tvoje správanie nie je dôvodom, že sa ti Predstavenstvo nezdôverilo s detailmi našej misie tak ako mne."
„Aké detaily?" zamračil sa Elias a aj Abel pri tejto zmienke zdvihol pohľad.
„Dozvieš sa ich, až príde vhodná doba," povedal mu chladne.
„Čo by na to povedalo Predstavenstvo, keby sa dozvedelo, že nám zatajuješ veci?" oboril sa naňho a Aelis s krivým úsmevom otvoril dlaň. Ležala mu v nej malá priesvitná guľôčka veľkosti väčšej perly. Abel sa postavil, aby sa pozrel, na čo Elias vyvaľuje oči.
„Komunikátor," hlesol jeho blonďavý spoločník.
„Medzi veriacimi sa nazýva Perla správ," prezradil im Aelis. Elias vedel, že niekoľkí členovia Predstavenstva pri sebe nosili tieto perly, no vždy si myslel, že je to len hlúpa ozdoba, ktorá znamenala, že vedia niečo, čo iný nie. Na rozdiel od Abela nikdy nevidel komunikátor naživo. To ako sa pred chvíľou držal za čelo a Perlu držal pevne v ruke... nahrával do nej cez svoje myšlienky správu. A nielen tak hocijakú. Hlásenie.
„Si v kontakte s Predstavenstvom."