Media: Francis Tate
In and Out
Hugo Williams si ani za nič nedokázal spomenúť, kedy naposledy sa cítil takto veľmi šťastný. Možno to bolo tým, že sa momentálne nachádzal na vrchole svojho šťastia, ktoré dokázal porovnať iba s dňom, kedy stretol Saylah. Toto šťastie sa znova raz týkalo Saylah, pretože nielenže prvýkrát súhlasila, že sa s ním vydá na cesty, dokonca za ním sama prišla, že sa chce zúčastniť nejakej výpravy. Najprv si myslel, že si z neho uťahuje, ale ako vyšlo najavo, myslela to úplne vážne.
Od tej chvíle premýšľal, aké dobrodružstvo by bolo najvhodnejšie. Muselo to byť niečo pútavé, napínavé a vzrušujúce. Muselo to byť niečo, čo mu umožní Saylah ukázať, čo všetko kúty svetov ponúkajú a že dobrodružstiev nikdy nie je dosť. Toto bola jeho príležitosť ponúknuť jej čosi, čo Samuel Winston rozhodne nedokázal! Na druhú stranu ju však nesmel vyľakať. Musel teda vybrať niečo, na čo Saylah nikdy nezabudne, no nevydesí ju to k smrti a bude bažiť po ďalších takýchto chvíľach s ním.
Nehovoriac o tom, že čas v tomto prípade hral priveľkú rolu. Nad destináciou nesmel premýšľať pridlho. Nemohol riskovať, že by stihla zmeniť názor a nakoniec s ním nikam nešla. Hugo mal teda celkom dve možnosti, ako postupovať. Buď ju vezme na overené cesty, ktorými sa vedel pohybovať a eliminovať tak nebezpečie, na ktoré by mohli natrafiť; alebo sa spolu vydajú na nové dobrodružstvo, počas ktorého ani jeden z nich nebude tušiť, čo presne čakať. Znamenalo by to však vyššiu mieru nepredpokladaného rizika.
Saylah videla, v akej dileme sa nachádza a vysmiala ho. Musel uznať, že to zmiernilo napätie, ktoré cítil, keď premýšľal nad svojím rozhodnutím. Našťastie mu s tým pomohla, keď mu odporučila, aby ho zobrala tam, kam chcel ísť on. Nedbala dokonca ani na nebezpečenstvo, do ktorého sa mohli dostať, pretože vedela, že ich z toho dostane.
A tým pádom bolo rozhodnuté!
Hugo plánoval cestu do Nythie odkedy sa dopočul o jej existencii. Chýbali mu však prostriedky k tomu, aby túto cestu prešiel úspešne. Nepočul o nikom, koho by si mohol najať ako svojho sprievodcu – samozrejme, ak nerátal Ženu v bielom, Kráľovnú priestoru. Keďže sprievodca neprichádzal do úvahy, musel nájsť mapu, ktorá by ukazovala cestu do Ríše klamov. Netrvalo dlho, kým zistil, kde by takú mohol nájsť. Zato trvalo dlho, kým na nej spočinuli jeho prsty. Trvalo mu tri návštevy väzenia Zberateľov tajomstiev, aby ich oklamal a úspešne odtiaľ odišiel s nejedným magickým predmetom, vrátane Mapy túžob.
Nikdy neveril na magické znamenia a, úprimne, ani na osud. No vo chvíli, keď za ním prišla Saylah so žiadosťou o dobrodružstvo, si na malú chvíľu pomyslel, že by predsa len mohol existovať. V tej chvíli boli totižto všetky prípravy na cestu takmer vo finálnom štádiu a nič mu nebránilo v tom, aby sa tam vydal. A nič mu nebránilo v tom, aby ju vzal so sebou.
A tak už tri mesiace putovali na sever, za hranicu všetkých máp. Ak mapa fungovala správne, tak im ukazovala najbezpečnejšiu trasu, vďaka ktorej by sa mali poľahky vyhnúť Pekelnému kruhu. Isteže bola aj najdlhšia, aby spolu strávili čo najviac času. Podľa Hugovho odhadu si tým predĺžili cestu o niečo vyše mesiaca.
Počas cesty sa Saylah pýtala na jeho mnohé cesty, na miesta, osoby a bytosti, ktoré stretol. A on jej všetko s radosťou porozprával. Zachádzal do detailov, ktoré neprezradil nikomu inému len jej. Čím bližšie boli k Nythii, tým bola Saylah obozretnejšia. Veľmi neverila mape, ktorá ich cieľ ukazovala ako sivú, nepoznanú plochu. Znepokojovalo ju to, kým on bol nadšený z prekročenia hranice medzi svetom poznaným a svetom novým.
„Vieš, čo nás tam čaká?" spýtala sa opatrne Saylah, kráčajúc lesnou cestou. „Čo o tejto Nythii vôbec vieme?"
„Nazýva sa aj Ríša klamov."
„To neznie dobre," pokrútila hlavou a zrazu nevyzerala, že by s ním chcela ísť aj do iného sveta. Vyzerala, akoby si to celé rozmyslela.
Prudko zastal a po pár krokoch bola donútená zastaviť i ona, keď si uvedomila, že kráča sama. Spýtavo sa na neho pozrela a pokrčila obočie, ako to robievala vždy, keď sa jej niečo nezdalo – jedno bolo vyššie než to druhé.
„Chceš sa vrátiť," povedal. Nebola to otázka.
„Čože? Ako si k takému niečomu došiel?" dlhými, rýchlymi krokmi k nemu podišla a zastavila tesne pri ňom. „Prečo by som sa vracala? Naše dobrodružstvo predsa ešte ani nezačalo," usmiala sa na neho, ale bol to smutný úsmev.
„Ale áno. Začalo v momente, keď sme vyšli z Asterlingu a ty si uvidela aj svet mimo neho. Každý krok, ktorý urobiť do neznáma, každé slovo, ktoré prehovoríš s cudzincom, každé nové jedlo, ktoré okúsiš, každá vec, ktorú skúsiš je dobrodružstvo. Nie cieľ. Cesta, Saylah, samotná cesta je dobrodružstvo. Celý čas som odolával položiť ti túto otázku, ale mám pocit, že teraz už musím: prečo si so mnou chcela ísť?"
„Pretože o tom neustále rozprávaš a... a potrebovala som to skúsiť na vlastnej koži. Potrebovala som zistiť, aké to je odísť z domova a života, ktorý vyzeral, že je nalinkovaný tak, ako by som si priala. Potrebovala som niečo nové a iné, aby som si bola istá či niečo strácam, alebo nie."
„A k čomu si dospela?"
„Necháme rozhodnúť Nythiu, čo povieš?" zasmiala sa. „Ako sa mám rozhodnúť, keď som túto ríšu ešte ani nevidela?
„Tak to sa tvoje rozhodnutie dozviem čoskoro," uškrnul sa, no ani v jeho očiach sa úsmev neodrazil. „Ešte pár metrov a sme tam."
Neklamal. Lesná cesta im odhalila aleju stromov, ktoré sa nad nimi nakláňali ako klenba a vytvárali tak strechu, ktorá ich oddeľovala poludňajšej oblohy. Na jej konci stála dvojica stromov prepletenými konármi, vytvárajúcimi bránu. Saylah šeptom povedala, že má celkom slušný odhad, kde sa vchod do Nythie nachádza a Hugo nemohol nesúhlasiť.
„Nemôžem uveriť, že s tebou idem na miesto, ktoré doteraz bolo i pre teba iba príbehom."
„Neviem si predstaviť lepšiu spoločnosť," natiahol k nej ruku, naznačujúc, že by tam mali vkročiť naraz. Vložila svoju malú ruku do jeho mozoľnatej a vykročili vpred.
„Táto časť sa nazýva Principium," prezradil jej. „Povráva sa, že sa za vstup platí, no nikdy mi nedokázal odpovedať, čo je platidlom. Dozvedel som sa iba to, že sa nejedná o nič hmotné, takže predpokladám, že to bude nejaká vedomosť, ktorú nesieme vo svojich mysliach. Nič iné mi nenapadá."
„Mohol si to zmieniť skôr."
„Komu by pomohlo, ak by sme sa tým trápili celú cestu obaja?" pokrčil plecami. „Čo nás čaká zistíme aj tak až teraz."
Spolu prešli cez bránu a na tele pocítili závan, akoby prešli cez závoj. Pred nimi sa odrazu rozprestrela divoká príroda, ktorá hrala omnoho pestrejšími farbami než les, ktorý nechali za sebou. A tie farby! Sýtejšie než čokoľvek kedy videli! Stáli na útese, pod ktorým sa rozprestieral široký – a dosť možno i hlboký – pás rozbúrenej a rozpenenej vody, ktorá viedla k súši. Na nej sa ťahala planina, ktorá prechádzala do lesa, obkolesujúceho obrovský, strieborný hrad Argusisse, ktorý sa týčil nad všetkým ostatným. Pokiaľ boli Hugove vedomosti správne, za Arguisse sa nachádzali hory, ktoré predstavovali Re'firem, Kraj reality. Za ním bola už len ríša Mortalis, kam by sa teda veľmi nerád dostal.
Bol by sa rád spolu so Saylah kochal nad krásami Nythie, no nebolo im to dopriate. Začal cítiť tlak na hrudi, ktorý ho zvieral a chcel z neho čosi vyžmýkať. Doľahla na neho úzkosť, s ktorou nemohol bojovať a v jeho hrdle sa usadil pocit, akoby sa nemohol nadýchnuť. Podľa výrazu Saylah vedel, že prežívala to isté. Chcel niečo povedať, upokojiť ju a sľúbiť jej, že to vyrieši, hoci ešte sám nevedel ako. Nevyšlo však z neho ani jedno z tých slov. Na jazyk sa mu však drali iné, omnoho nebezpečnejšie slová, ktoré sa Saylah nikdy neodvážil povedať. V tej chvíli, hoci boli očividne v nebezpečenstve, nedokázal myslieť na nič iné a hocičo, čo chcel povedať, sa zmenilo na slová, ktoré mu rezonovali v mysli.
A vtedy na to prišiel. Ríša klamov chcela za vstup zaplatiť pravdou. A nie tak hocijakou, ale tou, ktorú skrývali hlboko v sebe.
„Ľúbim ťa, Saylah! Zamiloval som sa do teba v momente, keď si mi prezradila svoje meno," vyhŕkol odrazu. Už to v sebe nedokázal udržať. V tom momente, kedy to bolo vonku, pocítil absolútne zdesenie a zároveň aj úľavu, ktorú už neniesol na svojich pleciach. „Platidlom je pravda," povedal jej vydesene. „Vošli sme dnu a musíme zaplatiť, nemáme na výber. Je mi to ľúto. Je mi to tak veľmi ľúto," krútil hlavou. Sám nevedel, za čo sa ospravedlňuje – za to, že ju tomuto vystavil, alebo za to, ako sa dozvedela o jeho pocitoch.
„Navštívil ma Muž v čiernom!" vyhŕkla. „Chce, aby som bola jeho Nasledovníčkou."
„Čože?" Hugo v tej chvíli zabudol na to, čo povedal a dokázal myslieť len na to, že ak sa Saylah stane Nasledovníčkou Času, tak navždy odíde z jeho života. Bolo to horšie než keby mu ju ukradol Samuel Winston!
„Prišiel za mnou noc predtým ako som ťa požiadala o túto cestu," do očí sa jej nahnali slzy a keď sa k nej chcel priblížiť, natiahla pred seba ruku, aby ho zastavila. „Tvrdil mi, že som dokonalá kandidátka, pretože som mladá a silná. Skutočné prednosti sú však moje vedomosti o mágii a viera, že naozaj existuje. Moje poznatky sú vraj neuveriteľne dostačujúce na to, aby som dokázala pochopiť podstatu svetov a správne sa rozhodovať."
„Prijala si to?" spýtal sa so strachom v hlase.
„Nie," po tejto odpovedi si Hugo vydýchol a až vtedy tlak z jeho hrude naozaj zmizol.
„Vďakabohu, vďakabohu," šepkal úprimne. Väčšinou ďakoval jednému z Eternálov, no tentoraz sa k nim nemohol obrátiť. Nie po tom, čo sa jeden z nich pokúsil ukradnúť Saylah.
„Nebola som k tebe úprimná, Hugo, za čo sa veľmi ospravedlňujem. Pravdou je, že som na túto cestu potrebovala ísť, aby som si ujasnila, či by takýto život pre mňa vôbec bol. Aby som zistila, či som schopná opustiť svoj domov a nevrátiť sa. Potrebovala som prísť na iné myšlienky a ujasniť si isté veci."
Hugo bol zmätený, nedávalo to zmysel. „Povedala si nie. Prečo sa správaš, akoby si mala stále na výber?"
„Pretože mám. Muž v čiernom moje rozhodnutie prijal, no navštívi ma zas. V iný čas, no s rovnakou otázkou. A ja som si chcela byť istá, že mu budem odpovedať rozhodne a nie iba zo strachu."
„K čomu si teda dospela?" spýtal sa, hoci tušil, že akákoľvek odpoveď mu zlomí srdce. Buď si zamilovala cestovanie a odíde s Mužom v čiernom, alebo sa usadí v Asterlingu a bude viesť život, v ktorom on nebude môcť byť, pretože on sa nedokázal usadiť.
„Bolo skvelé s tebou cestovať, Hugo. Ukázal si mi niečo, čo som v živote nedúfala, že uvidím a za to som vďačná. Ale celý čas som myslela na domov a ako sa teším, až sa tam vrátim. Moje miesto je v Asterlingu a nie na cestách s tebou ani po boku Muža v čiernom. To je moje rozhodnutie. Rada by som ti ponúkla odpoveď, ktorú chceš počuť, no nebola by som úprimná a to by ti ublížilo ešte viac."
„Vrátila by si sa do Asterlingu so mnou?"
„Hugo," hlesla a po líci jej stiekla slza. „Vždy budeš patriť medzi ľudí, ktorí nikdy neprestanú patriť do môjho života a budeš mať špeciálne miesto v mojom srdci. Necítim však to isté, čo ty. A v živote by som si neodpustila, keby som donútila Huga Williamsa, Hodinára, zapustiť korene. Potrebuješ slobodu, Hugo. Potrebuješ toto!" ukázala okolo seba na Nythiu, ktorá ho už v tej chvíli vôbec nezaujímala. „Aj keby som ti mohla povedať to isté, čo ty mne, nesúhlasila by som s tým, aby sme sa spolu usadili v Asterlingu. Pretože viem, že by si trpel a to nedopustím."
„Samuel Winston?" trpko vyslovil meno muža, ktorému Saylah už dávno padla do oka.
„Samuel Winston je dobrý človek, ktorý má rovnaký plán usadiť sa, ako ja. Ponúkol mi manželstvo. Neprijala som to. Povedala som mu, že potrebujem premýšľať a že túto cestu potrebujem podniknúť s tebou."
Dojalo ho, že si vybrala jeho, aby našla odpoveď na otázku, ktorá ju trápila. Ale nebolo to dosť. Nestačilo mu to. Chcel Saylah a chcel ju celú. No nemohol ju prinútiť byť jeho a cestovať s ním, tak ako ona by ho nedokázala držať len v Asterlingu. Zamiloval sa do osoby, ktorá nikdy nemohla byť jeho. Celý čas to nejakým spôsobom tušil, no až keď to vyslovila a on si to plne uvedomil, tak to bolelo viac, než sa obával, že bude.
„Poď," natiahol k nej ruku, „zavediem ťa domov. Bezpečne ťa odprevadím k Samuelovi."
Hugo sa z tohto sna budil pomaly, na rozdiel od predošlých dvoch nočných môr. Hoci to bola jedna z jeho najbolestivejších spomienok, nechcel, aby skončila. Nechcel, aby Saylah odišla. No sen skončil a Saylah bola preč. Bolelo ho to viac než v deň, keď ju odprevadil do Asterlingu a rozlúčil sa s ňou. Vtedy nevedel to, čo vie teraz: ani po rokoch sa mu nepodarilo presvedčiť ju, aby ostala s ním.
Najprv si zvolila Samuela Winstona. Potom odišla po boku Muža v čiernom. Hugo vedel, že robila to najlepšie pre svoju rodinu, no i tak sebecky dúfal, že jedného dňa zatúži po ňom. Ten deň nikdy neprišiel a už strácal nádej, že by niekedy prísť mohol.
Teraz sa vracal na miesto, kde sa dozvedel krutú pravdu, ktorou musela zaplatiť vstup do Nythie. Za celý ten čas mu prechod cez Principium nespôsoboval psychickú bolesť, no táto spomienka mu ju prinavrátila, a to ešte neboli aj v blízkosti vstupu do Nythie.
Neďaleko neho započul, ako Nikto ticho opakuje tri mená: Alissa, William, pán Williams. Hoci jedno z mien bolo jeho, nikdy ho nezaujímalo menej, čo sa niekomu inému víri hlavou. Mal vlastné útrapy, ktorým musel v tej chvíli čeliť.
Otočil sa Nikomu chrbtom a zvyšok noci preležal s pohľadom upreným do diaľky, mysliac na Saylah a na to, kde sa asi tak mohla nachádzať.
•••
Sviečka pri dverách mala ešte nejaký čas do zhasnutia, keď sa Francis rozhodol zakročiť a zistiť od blázna viac. Síce s ním za celý čas neprehovoril ani jednu súvislú vetu, Francis si však pamätal, ako blázon spozornel pri spomenutí Posledných hľadačov mágie. Ktovie ako zareaguje, keď mu pripomenie, kým je on sám.
„Hej," povedal tichým hlasom smerom k Civilizovanému, ktorý zasa raz kreslil do zeme symbol Ligy. Nereagoval. „Hej," povedal o niečo hlasnejšie, no ani to nemalo želaný efekt. Francis si povzdychol, mierne sa nadvihol a v sede sa posunul smerom k Civilizovanému. Stále to však nebolo dosť na prilákanie jeho pozornosti. Prisúval sa teda ešte bližšie, až do momentu, kedy vedel, že ho blázon vníma. Prestal pohybovať prstom po zemi a strnul v pohybe. Nezdvihol pohľad, no napätie v jeho tele naznačovalo, že si je vedomí každého Francisovho pohybu. Skúsil sa posunúť ešte o niečo bližšie, no Civilizovaný sa na neho pozrel a naklonil sa dozadu, aby zväčšil vzdialenosť medzi nimi.
Francis sa posunul späť a zdvihol ruky nahor, aby mu dal najavo, že mu nechce ublížiť. Civilizovaný sa vrátil do pôvodnej polohy, no nesklopil zrak ani nezačal kresliť. Pozoroval Francisa. Ten sa, stále so zdvihnutými rukami, naklonil bližšie k nemu, ale nie natoľko, aby narušil jeho osobný priestor. Keď sa blázon ani nepohol, zložil ruky a znova raz sa mu pokúsil prihovoriť:
„Hej, nemusíš sa ma báť. Neublížim ti," hovoril pomaly a zrozumiteľne. Položil si ruku na hruď a predstavil sa. „Ja som Francis," blázna to očividne nezaujímalo a jeho pozornosť od Francisa začala upadať. „Som Posledný hľadač mágie," dodal a blázon mal znova oči na ňom.
„Mágia," vyslovil chrapľavo s očividným odporom nielen v hlase, ale aj v očiach. Ak si predtým Francis nebol istý, že je v jednej cele s Civilizovaným, teraz nemal pochýb.
„Ty," ukázal na neho, „si z Ligy Civilizovaných," povedal mu a blázon sa prudko nadýchol a vyvalil na neho oči. Potom sa pozrel dole na zem. Francis však ostával pokojný, pretože v ňom nevidel zámer znova si začať kresliť. „Civilizovaný," zopakoval a blázon jemne prešiel po jednom obrázku bruškami prstov, aby ho nezničil. Dával si dokopy súvislosti, prichádzal na to, kým je.
„Civilizovaný," hlesol.
„Áno," prikývol Francis a muž sa na neho zamračene pozrel, akoby ho obviňoval, že si dovolil prehovoriť naňho v takejto dôležitej chvíli. Francis na to nedbal. „Ja som Francis Tate," znova pri priložil ruku na hruď a potom ukázal na neho. „A ty? Ako sa voláš?"
Muž ukázal zmätene na seba, akoby neveril, že ho na niečo také vôbec pýta. Francis prikývol. „Áno, chcel by som vedieť tvoje meno."
Muž sa zapozeral na stenu oproti a prižmuroval oči, akoby svoje meno čítal zo starého, zaprášeného kameňa. „Meno," hlesol a zmätene sa pozeral pred seba. Nehľadal odpoveď na stene. Neupieral pohľad na nič. Vybral si iba istý bod a vracal sa do svojej mysle, hľadajúc odpoveď na otázku.
„Marin," dostal horko-ťažko zo seba. Francis do toho nevstupoval, pretože Marin sa mračil, sústredil a premýšľal tak veľmi, až sa mu začalo čelo perliť od potu. „Marin," zopakoval takmer neveriacky. „Aeon... Aeon Marin!" dostal zo seba a dookola hovoril svoje meno a búšil sa po hrudi. „Aeon Marin!" napĺňalo celu a odrážalo sa od jej stien. Aeon Marin vedel svoje meno a vyzeral ako najšťastnejší človek na svete.
„Prečo si tu, Aeon?" spýtal sa ho a širokým gestom ukázal na celu. „Prečo?"
„Aeon Marin!" ukazoval na seba, ale po Francisovej otázke už neznel tak veselo. Sviečka začala blikať a k ich cele sa začali blížiť kroky pána Lockwooda, no Francis zúfalo túžil poznať odpoveď na otázku. Čo majú spoločné Zberatelia tajomstiev s Ligou Civilizovaných? Prečo jedného z nich držia vo svojej cele, kým ho celý svet považuje za mŕtveho. „Prečo si tu, Aeon Marin?" spýtal sa v tej istej chvíli, keď sa začali otvárať dvere.
Aeon sa zháčil a zaliezol do kúta, kde ostal skrčený, akoby chcel splynúť s tieňmi.
„Jeho odpoveď je správna, pán Tate," povedal mu pán Lockwood po tom, čo vymenil sviečku, vyzliekol si sako a otočil sa k nemu. Neprišiel za ním niekoľko dní, sviečky menili stáže pred dverami, a Francis sa obával, čo taká dlhá pauza mohla znamenať. „Je tu preto, lebo je Aeonom Marinom."
„Čo máte proti Lige Civilizovaných? Ničia ľudí, ktorí majú záujem o magické predmety a zabíjajú ich užívateľov. To by vám malo hrať do karát, nie je tak, pán Lockwood?"
„Je pravda, že vrtochy Ligy Civilizovaných sme pre tieto výhody dlho tolerovali. Jednak, že to nikomu z nás neubližovalo, ale i preto, že sme priveľmi nechceli vyjsť z úkrytu."
„Nechajte ma hádať – pán Marin vás našiel a vy ste sa museli ubezpečiť, že nikomu nič nepovie? A teraz si ho tu nechávate len preto, aby nikto nevedel, že existuje posledný člen strednej generácie Civilizovaných?"
„Otázky tu kladiem ja, chlapče," odvetil mu ľadovo. „Poslední hľadači sa od Civilizovaných zasa až tak nelíšia," poznamenal, načo Francisovi zovrela krv v žilách. Ako sa opovažuje prirovnávať ich k tým bastardom?! „Nepáči sa vám toto prirovnanie, pán Tate? Ale no tak!" prisunul si stoličku k nemu a sadol si, stále naňho pozerajúc zvrchu. „Vy hľadači urobíte čokoľvek, aby ste sa dostali k magickým predmetom – bojujete, kradnete a niekedy i zabíjate. Samozrejme, iba vtedy keď ste zahnaní do kúta," dodal posmešne. „Do ktorého by ste sa nedostali, keby ste viedli slušný život. Nie, nie ako Civilizovaní. To je iný extrém. Tí sú ochotní ignorovať všetky zásady morálky len preto, aby vyhubili niečo, čoho sa boja. Pán Marin ti nepovie, prečo presne tu je, pretože sme jeho tajomstvami prešli toľkokrát, až z toho zošalel, ako môžete vidieť."
„To sa stane aj mne."
„Máte silnejšiu myseľ, pravda, no žiadna myseľ nevydrží toľko zásahov sily zvonka. Jedného dňa skončíte ako pán Marin – ako blázon, ktorý si sotva spomenie na svoje meno. Ale nie tak skoro. Ešte z vás musíme vytiahnuť pár tajomstiev."
„Nikdy vám neprezradím, kde je Prázdna krčma!"
„To sú silné slová, pán Tate. A slovo nikdy až prisilné, nemyslíte. Pozrite, my tiež presne nevieme, čo presne sa stalo generácii Aeona Marina. Vieme len toľko, že sa spojili s nebezpečnou bytosťou, aby vyhladili všetku mágiu v Azyle. A to by neviedlo k ničomu dobrému, nie je tak, pán Tate? Pána Marina sme zatkli a vypočúvali, aby sme vedeli, s čím máme dočinenia. Nikdy sme neprišli na totožnosť tejto bytosti, pretože ju čosi chránilo pred našimi schopnosťami. A medzitým V'alak povraždil zvyšok ľudí, ktorí vedeli identitu tajomnej bytosti, takže sme neprišli na to, kto alebo čo to bolo. Viete, kam tým mierim?"
„Nie ste až takí dobrí v zbieraní tajomstiev?" skúsil Francis, hoci vedel, že to môže pána Lockwooda naštvať a neskôr na to doplatí. Na jeho prekvapenie sa Lockwood zasmial.
„Znamená to, že nech Prázdnu krčmu a Theodora chránite akokoľvek veľmi chcete, nezachránite ich. Vy zhnijete v tejto cele s roztrieštenou mysľou, ktorá sa nikdy nedá dokopy. A Poslední hľadači mágie spolu s Theodorom medzitým padnú. To neovplyvníte, tak ako pán Marin neovplyvnil pád celej generácie Civilizovaných."
„To, že vám prezradím polohu Prázdnej krčmy, ich nezachráni."
„Nie, ich nezachráni nič. Ale vy sa môžete vyhnúť bolesti."
Francis sa pozrel na Aeona Marina, ktorý krútil hlavou. Netušil, čo tým muž myslí. Chce, aby mlčal? Alebo mu odporúča nebrániť sa? Na tom nezáležalo. Pánovi Lockwoodovi doteraz nič nevyzradil a nemiernil to meniť. Možno Prázdna krčma jedného dňa padne, ale rozhodne nie jeho vinou. A ak má prísť o rozum, ale zachrániť pri tom Maylis, tak nech sa páči!
„Dúfam, že si užijete pátranie po odpovediach, na ktoré nikdy nesiahnete, pán Lockwood," odvetil mu s trpkým úsmevom, pretože veľmi dobre vedel, čo ho čaká.
Lockwood prudko vstal a odsotil stoličku. Čupol si pred Francisa a prudko, až ho to zabolelo, mu priložil ruky na spánky. Prebodol ho pohľadom hnedých očí, ktoré mu sľubovali, že si vychutná utrpenie, ktoré ho čaká.
Bolesť prišla krátko nato.
A tesne predtým, než odpadol, niekto vyrazil dvere a štyri postavy vleteli do cely. Pre upadnutím do temnoty započul krik, ktorý sa niesol v znamení jeho mena.
Francis sa prudko zobudil s pocitom, že mu v hlave rezonuje posledná extrakcia jeho tajomstiev. Bolo to tak živé, až mal naozaj pocit, že sa mu pán Lockwood znova raz hrabal v hlave. No to už dávno nebolo jeho prítomnosťou. Toho dňa ho zachránila Maylis so Sonyou a dvojčatami a on bol slobodný. Vďačil im nielen za svoj život, ale aj za zachovanie zdravého rozumu. Čo by sa stalo, ak by prišli neskôr? O pár dní, týždeň? Bol by stále tým istým Francisom, ktorý zachránil Maylis pred Zberateľmi tajomstiev?
Zaujímalo ho, či mal pán Lockwood pravdu – naozaj boli Poslední hľadači mágie odsúdení k záhube kvôli práci, ktorú vykonávali? Nie, určite nie. Zberateľ sa mu iba snažil dostať pod kožu, nič viac. Nemohol také niečo vedieť. Chcel ho iba presvedčiť, aby začal rozprávať, to je celé. Musí tomu prestať prikladať väčší význam.
Možno by sa mal skôr zamerať na Aeona Marina. Uzavrel dohodu s nebezpečnou bytosťou, ktorá ho stála priveľa. Rovnako sa zachovali i Whiteovci ktorý kvôli tomu prišli o svoj starý život.
Jednalo sa o tú istú bytosť? Francis sa rozhodol, že až budú všetci pokope, tak sa dvojčiat spýta, s kým uzatvárali dohodu a čo všetko so sebou prináša. Bola by táto bytosť schopná odsúdiť celú generáciu Ligy Civilizovaných? A ak nie, koľko takto nebezpečných tvorov sa pohybovalo po Azyle?
A touto kapitolou sa končí manipulácia zo strany Lady Ayslin. Naše postavy čaká už len realita, ale ktovie či bude priaznivejšia než ich sny