Media: William Winston
Hell Breaks Loose and A Friend is Lost
Pred jeho očami sa striedala čierna farba s červenou.
Všade vôkol boli desivé tvory, ktoré sprvu ani nedokázal popísať. Pohybovali sa tak rýchlo a jeho zrak behal všetkými smermi, že pôsobili ako čierne šmuhy na červenom pozadí. Keď sa mu prispôsobil zrak, dal by všetko za to, aby tento výjav zmazal spred očí. Bol by omnoho radšej, keby tvory pred ním vyzerali ako zvery či neforemné tvary. Najhoršie bolo to, že vyzerali ako ľudia, ale neboli nimi ani zďaleka.
Ich nahé telá boli pokryté čiernou sadzou, dechtom, popolom a zaschnutou krvou. Končatiny im z tela vyrastali v divných uhloch a v rôznom počte. Tým lietajúcim z chrbta trčali pokrútené blanité krídla, ktoré ich dokázali vyniesť do vzduchu. Na tvári buď nemali oči, alebo ich mali až priveľa. V ústach s popraskanými perami mali rady ostrých zubov, ktorými cvakali v šialenej melódii, vyvolávajúcej strach a zúfalstvo.
„Č...čo to je?" vyjachtal zo seba Tobias.
S Jessamine a Solomonom vyšli len na kraj lesa a jeho nohy automaticky začali cúvať do pomyselného bezpečia. Jessamine! Solomon! Prudký strach o svojich blízkych ho donútil odvrátiť pohľad od príšer. Obzrel sa napravo a naskytol sa mu pohľad na rovnako vystrašenú dvojicu. Obaja vypliešťali oči pred seba. Jessamine bola tak bledá, až mal pocit, že vyvráti všetko, čo jej žalúdok obsahuje. Celá sa triasla a rukou zvierala tú Solomonovu v takom pevnom zovretí, až jej z toho beleli hánky. Solomonov pohľad bol značne odlišný. Bol divoký a patril lovcovi, ktorý sa v ňom zrodil v tú noc, čo ho označil V'alak.
Videl zlo a mágia v ňom mu kázala zasiahnuť.
„Je to samovražda!" zvolal Tobias, keď si uvedomil, čo sa musí Solomonovi preháňať hlavou. Nemôže...! Veď proti nim všetkým nemá najmenšiu šancu! Neboli to ani len ľudské bytosti. Ich pôvod nemohol byť v ich svete!
„Akoby som bol schopný ovládať to," precedil pomedzi zuby a jeho druhá ruka sa pomaly presúvala k meču po jeho boku. „Nechápem však, prečo neútočia," zamračeným pohľadom si prezeral tvory, ktoré im zahaľovali pohľad na krvavú oblohu, no nijak inak k nim nepristúpili. Tobiasa to ale nijako neupokojilo. Ak sa nemajú k činom, toto divadlo je len tichom pred búrkou. To najhoršie ich ešte len môže postihnúť.
„Dole!" skríkla Mailys, ktorá si všimla ich príchod a divo mávala rukou, aby klesli k zemi, kde nebudú až taký viditeľný a ľahký cieľ. Pozerala na nich ako na bláznov, prinajlepšom. Tobiasovi bolo však úplne jedno, čo si Tateová myslí. V tom momente mu došlo, že musí zhodnotiť, ako sú na tom ostatní.
William sa krčil pri Mailys a s kombináciou strachu a zvedavosti si prezeral temné bytosti. O niečo ďalej ležali Sonya s Alexandrom. Xander ležal na zemi s rukou v divnom uhle, pod ktorou sa vytvorila kaluž krvi. Sonya ležala krížom cez neho, chrániac ho vlastným telom. Tvár mala červenú od hnevu a vlhkú od sĺz. Tobias si dokázal domyslieť, že to bol jej krik, čo počuli.
Všetci však boli nažive, a to bolo v danej chvíli najdôležitejšie. Ako dlho – to už bola vec druhá.
„Hlavne nech tvoj kamarát neurobí niečo neuvážené. Útočia len vtedy, keď tak urobíme my," preniesla pohľad zo Xandra a varovne ukázala na Solomona. Mailys vyzerala, že ak niekto z nich urobí nejakú hlúposť, osobne ho znesie z povrchu všetkých svetov.
„Nedokáže to ovládať," naštvane jej pripomenula Jessamine. „A čo tie beštie od nás vôbec chcú?!"
„Tak nech si dá záležať na tom, aby v sebe pudy lovca udržal čo najdlhšie," odporučila jej Mailys, no už i Tobias cítil, ako sa Solomon vedľa neho trasie od úsilia ostať na mieste a nerozbehnúť sa proti armáde monštier. V Plnej krčme sa neovládal tak veľmi, no keďže sa do očí Smrti tak skoro odmietal pozrieť, mal teraz riadnu dávku motivácie.
„Hľadačka mágie by mohla vedieť, čo to vôbec je?!" dožadovala sa odpovede Jessamine.
„Nie som beštiár!"
„Démoni," hlesol William a Tobias tomu slovu porozumel len preto, lebo mu ho prečítal z pier. Nemal šancu počuť ho. Vôkol nich sa totižto zdvihol škrekot beštií, nápadne sa ponášajúc na škrekot netopierov.
Monštrá vytvorili formáciu. Lietajúce sa zoradili do radu a naklonili sa vpred, pripravené na útok. Pozemná pechota sa prikrčila a triasla sa od nedočkavosti, akoby čakala na signál zaútočiť. Tobiasovi sa tak odhalil pohľad na to, čo svojimi telami doposiaľ zakrývali.
„O môj bože," hlesla Jessamine a priložila si roztrasenú ruku na ústa.
Jazero vyschlo a nahradil ho plytký kráter prasknutý uprostred. Z trhliny, ťahajúcej sa z jedného konca na druhý – čo podľa Tobiasových odhadov mohlo by pokojne aj pol druha kilometra –, šľahali plamene a čiernymi jazykmi olizovali krvavé nebo. Beštie, ktoré William nazval démonmi, prichádzali a niektoré odchádzali do trhliny.
Ak beštie boli ozaj démonmi, tak pred nimi sa rozliehal vstup do pekla, ktorý tam pred pätnástimi minútami rozhodne nebol. A to si Tobias naivne namýšľal, že zničenie Asterlingu je to najdesivejšie, čo sa mu mohlo kedy prihodiť.
Ako sa mohol tak desivo mýliť?!
„Okamžite prestaň, Abernathy!" zvreskla Mailys, ktorá nemala zrak nalepený na pekle, ale prebodávala ním Solomona. Tobias cez to všetko akosi dokázal začuť šepot trenia kovu o pošvu meča. Solomon sa pripravoval na boj... či skôr smrť.
„Odlož to!" skríkol vydesene William.
„Všetkých nás zabiješ! Úplne si osprostel?!" kričala, ale očami už behala zo Solomona na démonov, ktorí sa v radoch začali nepokojne pohybovať a škrekot sa menil na netrpezlivé syčanie. Nemohli sa dočkať, kedy dostanú dôvod zaútočiť.
„Nemôžem..." s námahou prehovoril Solomon a vytiahol meč o ďalší centimeter. Jeho hlas bol zafarbený snahou ovládnuť sa. Tobias by bol rád veril, že to jeho priateľ zvládne a vyhrá nad nutkaním zaútočiť. Hoci s ľútosťou, ale predsa len si bol istý, že starodávna mágia vyhrá nad ľudskou vôľou.
„Zneškodni ho! Urob to!" kričala Mailys a začala sa opatrne hýbať ich smerom. Za každým malým krôčikom sa obzrela, obávajúc sa, že i takýto pohyb by mohol démonov vyprovokovať k útoku.
Tobias sa vydesene pozrel na Solomona, ktorého za ruku držala Jessamine s výrazom v tvári, že Mailys zneškodní sama, ak sa pokúsi dotknúť Solomona. Mala však Mailys pravdu? Zachránia sa omráčením Solomona tak, ako zachránili Johna v Plnej krčme? Alebo démoni zaútočia tak či onak a oni prídu o jedného z ich bojovníkov? Čo ak neprehovorí Mailys, aby nerobila hlúposti? Bude ju musieť omráčiť a bude mať na to vôbec?
Nakoniec sa za neho rozhodol Solomon, ktorý si všimol Mailysino konanie a prudko vytiahol meč z pošvy. Aj napriek tomu, že vôkol nich zúril zvuk vydávaní démonmi, pre Tobiasove uši to znelo ako výkrik v tme. Na okamih od desu stuhol a aj napriek horúčave sálajúcej z trhliny cítil v žilách tečúci chlad.
Mailys nahlas zanadávala. Jeho priateľ práve vyhlásil vojnu démonom.
Tí vydali zvuk ponášajúci sa na paródiu nadšenia. Čakali, že jeden z nich sa pohne ako prvý. Dúfali v to. Nech už mali rozkazy akékoľvek a od kohokoľvek, nemali im ublížiť, kým sami nevykonajú akt útoku. Mailys mala pravdu.
A toto bol ich koniec.
Neexistovala šanca, že by dokázali premôcť armádu, ktorá ani len nebola ľudská a ktovie, či ju bolo možné vôbec zničiť. Solomon uchopil meč do oboch rúk a jeho špičkou namieril na démonov. Ruka sa mu vôbec netriasla, ako by Tobias očakával od človeka, ktorý vidí démonov po prvý raz.
Avšak Solomon Abernathy v tej chvíli nebol človekom. Bol poslom. Bol niekým, kto sa mal stať Lovcom z Aldevaru. Zdôrazňoval to čierny lesk v jeho inak modrých očiach a bojový postoj naznačujúci, že radšej zomrie v boji než by sa nepostavil zlu. Takéhoto ho Tobias nikdy nevidel a úprimne ho to vydesilo.
„Nerob to," požiadal ho v jedinom zúfalom pokuse. Solomon sa na neho pozrel, ani pri tom neotočil hlavou. Odpoveď videl najprv jeho očiach a až potom ju počul.
„Nemôžem. Vezmi so sebou Jessamine a utekajte. Zachráňte sa. Zdržím ich, koľko len budem môcť."
Fosterovci chceli namietať, no predbehol ich chladný Mailysin smiech. „Aké šľachetné! To si naozaj myslíš, že ich zvládneš sám? Koľko času si myslíš, že nám kúpiš?!"
„Môžeš si to odmerať na časomerači," odvetil jej rovnakým tónom. Jeho posledné slová patrili Tobiasovi a Jessamine: „Som rád, že ste ma na tejto ceste sprevádzali práve vy."
A potom sa rozbehol do pekla – obrazne i doslovne. Démoni sa dovtedy triasli od nedočkavosti. No pri prvom kroku sa mu vydali v ústrety. Ich krik a sykot sa vystupňoval nad úroveň znesiteľnosti a Sonya, ktorá k nim bola s bezvedomím Alexandrom najbližšie, si musela zakrývať uši. Tobiasovi tiež v hlave dunel ten nepríjemný zvuk, no ruky mal zaneprázdnené zachytávaním Jessamine, ktorá sa bezmyšlienkovite vrhla za Solomonom. Schmatol ju za pás a tentoraz mu neunikla ako pred pár minútami v lese. Pevne ju zovrel, pritlačil si jej chrbát k svojej hrudi a ruky chytil tak pevne, aby sa nemohla vyslobodiť. Trhalo mu srdce, že príde o Solomona a nemôže tomu zabrániť bez toho, aby neohrozil ostatných. Odmietal však prísť aj o Jessamine.
So strachom a smútkom, čo mu zvierali hruď, sledoval ako sa Solomon blíži k stretu s démonmi. Jeho členky a neskôr aj stehná začala pohlcovať hmla, ktorá za odrazu plazila po zemi. Solomon pred nimi pomaly mizol. Jedna Tobiasova časť – tá väčšia – chcela, aby k tomu nikdy nedošlo. Tá druhá – malá a sebecká – už to chcela mať za sebou, lebo nedokázala zniesť to pomalé trhanie srdca v hrudi. K nárazu pazúrov a tesákov o meč však nedošlo. Aspoň nie o Solomonov. Aspoň nie v tej chvíli.
Z ich ľavej strany nepočul nič, kým nebolo neskoro. Bojový krik sa ozval náhle a takmer odnikiaľ. Do lietajúcich démonov narazila vlna šípov, kým do tých na zemi vlna Lovcov z Aldevaru. Tobiasa to prekvapilo tak veľmi, až cúvol dozadu, potkol sa a spolu s Jessamine spadli do hustého kríka za nimi. Promptne sa zviechali späť na nohy a pozerali sa na spúšť pred sebou. Z démonov a divokých mužov a žien v Horde sa stala nesúrodá spleť. Nebol si istý, kto z nich bojuje krvavejšie.
Lovci z Aldevaru boli rýchli a precízni. Počul príbehy o tom, akí sú divokí a nevyspytateľní, no nemal pocit, že to boli vlastnosti, ktoré ich najväčšmi vystihovali. Od ich zbraní, vyrobených z kostí, iskrilo a občasne zazrel i plamene ohňa, ktoré nepatrili peklu. Boli draví a lační po krvi, to áno, tento opis ich vystihoval veľmi presne. V očiach mali rovnaký, ak nie horší výraz než Solomon. Ich útoky neboli neuvážené a neminuli viac zo svojej energie než bolo vylovene nutné. Ak mohli svojho nepriateľa eliminovať dvoma pohybmi, nepoužili tretí.
Neplatilo to však na všetkých. Tobias zazrel svetlovlasú lovkyňu, ktorá sa oháňala len preto, lebo jej to očividne prinášalo neuveriteľné potešenie. Na krvou postriekanej tvári sa jej skvel široký úsmev a oči jej žiarili. Lovci z Aldevaru boli silní, ale Tobias sa nemohol spoliehať na to, že zničia všetkých démonov.
„Kde je?!" obzerala sa Jessamine a snažila sa v spleti tiel nájsť Solomona, ktorého vlna Lovcov pri útoku stiahla so sebou. Tobias zúfalo pokrútil hlavou. Nedokázal ho nájsť.
Pohľad mu však padol na niekoho iného. Na kohosi, o kom si nemyslel, že ho ešte niekedy uvidí. Kráčal k nemu vysoký muž s ostro rezanou tvárou a čiernymi vlasmi. V modrých očiach mu žiaril šialený lesk, ktorý bol zrejme na mieste, ak sa niekto pozeral na človeka, čo zapríčinil jeho smrť. Samuel Winston nedbal na to, čo sa deje vôkol neho. Zrak ma zapichnutý len a len na Tobiasovi, ktorému sa roztriasli kolená. Pomaly, ale isto k nemu mieril a nevšímal si nárazy tiel o to jeho. Nič ho nevyviedlo z rovnováhy.
Čo to malo znamenať?!
„Povedal...povedal si, že Solomon ho..." habkala zatajeným hlasom Jessamine, ktorá sa vyvalenými očami pozerala na kováča z Asterlingu.
„Foster?! Kto to je?" skríkla na neho Mailys. Aspoň si myslel, že kričí. Okolité zvuky Tobiasovi zrazu zneli príliš tlmene. Akoby na neho kričali a hučali z nekonečnej diaľky alebo azda hlbín oceánu. Samuel Foster zaberal jeho zorné pole, no na jeho okraji zaregistroval, že sa William roztrasene postavil a niečo povedal smerom k Mailys. Tá v tom momente zmĺkla a tiež sa na blížiaceho sa muža pozerala s otvorenými ústami.
Vôkol nich zúrilo peklo, a to doslova; boli svedkami stretu magických bytostí a démonov; a predsa to všetko šlo akoby mimo nich. Na hranici lesa a jazera boli vo svojej bubline len oni a Samuel Foster, ktorý namieril ruku na Tobiasa a prehovoril.
V tej chvíli Tobias precitol a takisto i jeho zmysly. Okolo neho vybuchla záplava zvukov, ktorá ho takmer zrazila z roztrasených nôh na zem. Pána Winstona nepočul, ale podľa pohybov jeho pier to vyzeralo, akoby opakoval dookola to isté. Až keď sklopil ruku a došiel priamo k nemu, prehovoril mrazivo chladným hlasom, ktorý zovrel Tobiasovu hruď:
„Doviedol si ma na smrť. Som mŕtvy kvôli tebe. Doviedol si ma na smrť. Som mŕtvy kvôli tebe. Doviedol si ma na..."
„Nechcel som!" vyhŕkol Tobias a divoko krútil hlavou. „Nechcel som, prisahám! Dúfal som, že vás vediem do bezpečia!"
Pán Winston vykrútil jednu peru nahor do desivého úškľabku a pomaly pokrútil hlavou. Nemienil počúvať žiadne z Tobiasových vysvetlení. „Ty si dôvodom, prečo ma tvoj priateľ zabil. Mal si ma ochrániť a doviedol si ma na smrť. A čo si povedal mojim deťom? Že to bola nehoda?! Že Solomon to nechcel urobiť? Moje deti prišli o otca a to všetko je tvoja vi-"
Uťal slovo v strede, keď mu cez krk zozadu prešla dýka a muž pred ním sa začal zadrhávať vlastnou krvou. Mohutné, prácou vypracované ruky mu vystrelili ku krku a na Tobiasa vyvalil oči plné zloby a nenávisti. Tobias sa pozeral na to, ako Samuel Winston umiera po druhý raz. Až na to, že to nebolo úplne tak.
Osoba, čo ho prerušila uprostred slova prudko vytiahla dýku a muž stojaci pred Tobiasom sa začal meniť. Bol to démon, patriaci k pešej pechote. Mal divne naklonenú hlavu, akoby mal zlomené väzy. Bol celý vychudnutý, takže Tobias by mu mohol spočítať rebrá, ak by chcel. Keď sa démon zohol, z chrbta mu vyčnievala chrbtica. V momente, keď Tobias s Jessamine uvideli, kto stál za démonom, vyľakane cúvli.
William Winston mal ramená spustené nadol a ruka so zakrvavenou dýkou sa mu triasla. Napriek tomu mal pohľad pevný a rozhodný a Tobias nedokázal pochopiť, ako to dokázal.
„Ty nie si Samuel Winston."
Mailys, stojaca neďaleko, ďalšou dýkou priklincovala démonovu ruku, ktorou sa chystal zahnať po Williamovi. Démon sykol nie od bolesti, ale od premárnenej príležitosti. Mailys podala Williamovi svoj krátky meč. „Doraz ho, kým nedorazí on nás. Hanil pamiatku tvojho otca, máš na to právo. Ale ak nechceš..." nechala visieť vo vzduchu, keď videla jeho vydesený pohľad, keď naznačila, že má zabiť.
William pokrútil hlavou, odmietajúc jej posledné slová, a zobral do ruky meč. „Je to démon. Prevzal podobu môjho otca. Obvinil Tobiasa..." William by si nasledujúci čin odôvodňoval ešte aspoň pol minúty, ak by pohyb démona neurýchlil jeho rozhodnutie. Démon vytrhol ruku zo zeme nedbajúc na to, že v nej má stále zapichnutú dýku a v otočke sa pazúrmi zahnal po Williamovi. Ten azda od strachu alebo hnevu reagoval rýchlejšie než si uvedomoval, že by niekedy vôbec mohol. O zvyšok sa postarala Mailysina ostrá čepeľ.
Trvalo ani nie jeden nádych, kedy démonova hlava spadla k Williamovým nohám. Mailys k nemu podišla, jemne mu chytila ruku, v ktorej zvieral meč a pomaly mu ho zobrala. William sa triasol od uvedomenia si, že práve zabil. Zbledol ešte viac a chcel cúvnuť od bezhlavého tela. No Mailys sa k nemu nahla a láskyplnejším hlasom než by od nej Tobias očakával povedala: „Je to v poriadku. Pozri sa na mňa. Áno, tak. Je to v poriadku. Nadídu chvíle, kedy sa musíš rozhodnúť medzi životom nepriateľa a tým svojím či svojich blízkych. Málokedy dostaneš luxus zľutovať sa. V tejto chvíli si sa rozhodol správne."
„Zabil som," hlesol William.
„Prvý je najhorší," prehovorila a Tobiasa až vtedy napadlo, koľko ľudí Mailys zabila v honbe za magickými predmetmi. „Nezlepší sa to, ale prvý je najhorší. A tento ani len nebol človek. Rozumieš?"
Prikývol.
„Dobre. Tobias teraz pôjde za Sonyou a pomôže jej preniesť Alexandra. Jessamine bude podopierať Williama – aspoň prvé metre, Winston! Celý sa trasieš. A ja vás skúsim vyviesť z tohto pekla."
„Nie!" zvolala rázne Jessamine.
„Teraz nemáme čas na tvoje výlevy o tom, že nás má viesť Tobias, malá Fosterová! Plány sa nám trochu zmenili, ak si si nevšimla!"
„Na to ti kašlem!" pokrútila hlavou Jess. „Ale Solomon – bez neho neodchádzame!"
„A kde je váš priateľ, há?!" rozhodila rukami.
Všetci sa pozreli smerom, kde na život a na smrť bojovali Lovci z Aldevaru s démonmi. A niekde medzi nimi sa nachádzal Solomon Abernathy.
Máme tu ďalší stret postáv. Na scénu prichádzajú Lovci z Aldevaru a Solomon je vo väčšom nebezpečenstve než si jeho priatelia kedy mysleli, že by mohol byť