Media: Lady Ayslin
The Genesis of Thought and Prophercies
V to ráno vyrazili zavčasu. Zavčasu je dokonca možno prislabý výraz. Odchádzali ďaleko pred svitaním. Ani jeden z nich nevidel dôvod, prečo sa zdržiavať. Po tom, čo sa väčšina ich skupiny prebudila po tom, ako sa im zdala nočná mora či zvláštny sen, sa zaprisahávali, že ten deň určite nezažmúria ani oka. Dokonca aj Ann, ktorej sa nič nesnívalo, ale zato ju riadne vydesil krik Francisa Tatea.
Nikto mlčky prikyvoval, hoci s nimi nie úplne súhlasil. Ostatným sa očividne nesnívali pekné sny, no on by sa viac než rád vrátil do ríše snov za Alissou. Toľké roky si na ňu takmer ani nespomenul a tu zrazu prepadáva jeho myseľ častejšie než si myslel, že by to bolo možné. Jemu sa to nielenže páčilo, ale najradšej by sa za ňou vrhol späť do sna, ktorý ho vracal do začiatku ich vzťahu; do prvého dňa z mnohých, ktoré spolu strávili. Už ani nedúfal, že by mohol cítiť to, čo v ňom prebudila spomienka na Alissu – nádej. Nádej, že by ju jedného dňa mohol nájsť tak, ako ona kedysi našla jeho.
Ale než si také niečo bude môcť dovoliť, musí vyriešiť mnoho záležitostí, pričom všetky sa začínali a končili Relikviou. Kým sa jej nezbaví, nemá zmysel hľadať Alissu.
„Čo to malo znamenať?" podišiel k Hodinárovi, ktorý kráčal v čele ich skupiny ráznym a nekompromisným krokom. Bolo zrejmé, že sa k svojej známej Ruth Clareovej chce dostať čo najskôr. Prečo by však tak rapídne menil tempo? Nemohlo to byť len kvôli zlým snom, muselo sa za tým skrývať čosi viac.
Akurát prechádzali malým mestom, ktorého meno podľa Hodinára nebolo dôležité. Dnes nebol vo svojej koži. Deň predtým rád a veľa rozprával, na ich otázky ochotne odpovedal – pokiaľ sa okolo nich nevznášalo tajomstvo, ktoré nebolo jeho, aby ho prezradil. Vždy ich cestu obohatil slovným sprievodom, ktorým opisoval okolie. Takmer sa mu ústa nezatvorili, keď im nehorázne dlho opisoval les, kde údaje chceli Zberatelia tajomstiev postaviť jednu zo svojich Rezervácií, no prehrali bitku s ich nepriateľmi, a prišli o územie. A dnes? Neprezradí im ani len názov mesta. Nikomu neušlo, akým strohým a nervóznym hlasom im povedal, nech sa priveľmi nezahaľujú. Keď sa ho Gideon, mysliac si, že pôjdu s plášťami vypnutými až ku krku a tvárami zahalenými hlboko v kapucni, spýtal či to nebude nápadné, Hugo mu odpovedal:
„Viac vzbudíte pozornosť dedinčanov tým, že budete príliš tajomní. Na také niečo nie sú zvyknutí a budú si o zvláštnej pätici hovoriť ešte dobrých pár dní. To nechceme. Zima je za rohom, kupcovia prichádzajú a odchádzajú. O cudzie tváre v uliciach nie je núdza. Prejdeme mestom každému na očiach, pričom si nás nikto nevšimne, pretože nikoho nebudeme zaujímať. Rozumieme sa?"
„Na otázku pána Whitea som odpovedal o niečo ráznejším hlasom než som zvykol hovoriť doteraz. To ale nutne nemusí niečo znamenať, Nikto. Netušil som, že ste takí rozmaznaní," odvetil mu na jeho otázku. To ale nebolo to, na čo sa Nikto pýtal.
„Je mi jedno, ako rozprávaš, Hodinár. Zažil som omnoho horšie správanie a naučil som sa neriešiť, ako so mnou kto rozpráva. Gideonovi to je, zdá sa, tiež rovnako jedno. To ale nebolo mojou otázkou. Čo mali znamenať tie sny?"
„Sny," povzdychol si Hodinár a zahľadel sa na neurčitý bod v diaľke, kamsi ponad mestskú zvonicu. „To, čo znamenajú, si kládli za otázku už dávni filozofi a i teraz motá hlavu nešťastníkom, ktorí sa ňou zaoberajú. Nedávaj mi takéto hlúpe otázky, Nikto, musím sa sústrediť na to, aby som nás čo najskôr dostal k Ruth, a potom na priamu cestu do Nythie!"
Nikto sa zasmial. Hodinárovo zahováranie ho úprimne pobavilo. Sám sa dostal do situácie – a nie raz! – z ktorej sa musel vyhovoriť, aby mal dostatočný čas na to, aby vymyslel únikový plán. Preto podobné správanie spoznal hneď, ako ho videl.
„Čo je na tom vtipné?"
Nikto sa obzrel ponad plece. Gideon sa zhováral s Ann, očividne ju chcel zabaviť akýmisi historkami, aby nemyslela na krik, ktorý ich prebudil v noci. Ich skupinu uzatváral Francis, ktorý bol od rána zahĺbený do seba. Extrakcia tajomstiev určite nebolo niečo, o čom by sa človeku malo chcieť snívať.
„To, ako si myslíš, že si nevšimnem, že pred nami čosi skrývaš. Pozri, ostatným si hovor čo len chceš. Ale ja chcem vedieť, prečo sme mali tie sny. Možno to presne nevieš, ale prinajmenšom to tušíš. A nebude to nič dobré, preto nás tak ženieš vpred. Zvyšok si to ešte nevšimol – Francis je myšlienkami niekde inde a Gideon svoju myseľ zaneprázdnil časom s Ann – no prídu na to i oni. Tie sny k nám neprišli náhodou, že nie?"
„Nie," odpovedal neochotne po chvíli a potom si dlho vydýchol. Následne už hovoril normálnym hlasom, ako zvyčajne. „Mám isté podozrenie, ktoré ale zatiaľ nemôžem nijako potvrdiť. Istejší budem až po tom, čo prídeme za Ruth a nepomôžu nám ani jej znalosti."
„Istejší? Takže ani po tom, to nebudeš vedieť naisto."
„Je to nepríjemná situácia najradšej by som sa mýlil, Nikto, ver mi."
„Čo predpokladáš, že by za tým mohlo byť? Štyri zvláštne sny v rámci päťčlennej skupiny počas jednej noci. Nepripadá mi to prirodzené. Kúzlo? Či nebodaj nejaký druh kliatby?" počul o ľuďoch, ktorí boli prekliati neschopnosťou zaspať, ale o kliatbe zlých snov dosiaľ nepočul.
„Nie čo, ale kto," opravil ho. „Nevieš, o čom sa snívalo ostatným, no dobre vieš, že som vyspovedal každého a jedného z vás zvlášť."
„Áno, tvoja vyhrážka, že ak ti o tom nepovieme, tak s tebou nemôžeme ďalej cestovať, bola dosť výrazná. Naozaj si myslíš, že by to mohlo až natoľko ohroziť našu cestu, že by si bol nútený odčleniť niekoho z nás?"
„Tie sny, či skôr nočné mory, boli osobné, a práve to ich robí desivými. A ty by si mohol najlepšie zo všetkých vedieť, že minulosť ťa skôr či neskôr doženie," veľavýznamne sa na neho pozrel. „Nie som ako Theodore, že by som sa hrabal v detailoch vašich životov, ale chcem vedieť, čo by nás cestou mohlo prekvapiť."
„Teddy sa nehrabe v detailoch," odfrkol si viac-menej posmešne Nikto. Ako by to asi tak stíhal, keď musí viesť a chrániť Prázdnu krčmu?
Tentoraz sa zasmial Hodinár. „Ale prosím ťa, Nikto! Starý Theodore je podozrievavý a nedôverčivý ako žiarlivá manželka! Vie takmer všetko a nič nevyzradí. Ak by o ňom vedeli Zberatelia tajomstiev, chceli by ho do svojich radov. I keď... po stretnutí s mladým Tateom o ňom už možno aj vedia. V každom prípade, drahý Nikto, Theodore o tebe vie viac než si myslíš. Možno aj viac než o sebe vieš ty sám. Overuje si každého a jedného človeka, ktorého plánuje pozvať do lukratívnej spoločnosti Prázdnej krčmy. Ich minulosť, súčasné plány a budúce sny. Ich povahu, spôsob riešenia problémov a schopnosť zachovať tajomstvo. A omnoho, omnoho viac."
„Pochybujem, že to všetko vedel o mne. Svoju minulosť som pochoval," tvrdil sebavedomo Nikto, ale Hodinár nevyzeral presvedčený týmto vyhlásením.
„Asi nie dostatočne, pretože ak by ohľadom tvojej osoby Theodore nič nenašiel, považoval by ťa za nebezpečného a nikdy v živote by si nevstúpil do Prázdnej krčmy, na to stavím krk. Spýtaj sa ho to, až ho najbližšie uvidíš. Pokojne mu povedz, že som ti dal chrobáka do hlavy ja. To aspoň trochu uberie z jeho povýšenectva."
„Teddy nie je povýšenecký!" bránil ho Nikto, ku ktorému bol hostinský vždy láskavý. Nedokázal si pripustiť, že by o ňom mohol vedieť viac, než mu Nikto sám povedal. Nemohol povedať, že by ho to naštvalo. Možno trošku zradilo.
„Ku mne áno," zahundral.
„Ako sa vy dvaja vlastne poznáte?" zamračil sa Nikto. Teddy a Hodinár si boli podobní, ale v istých ohľadoch natoľko rozdielni, že si nevedel predstaviť, pri akej príležitosti sa tí dvaja mohli stretnúť.
„Cez jednu známu. Späť však k snom," uzavrel tému Theodore Hodinár. „Podľa mňa nám ich priniesla jedna veľmi neobyčajná osoba. Obaja ju poznáme, hoci našťastie nie osobne. Určite ti niečo hovorí meno lady Ayslin."
„Strážkyňa snov?" zvolal prekvapene.
„A jedna z Eternálov."
„Prečo by sa niekto tak mocný zapodieval nami?" odpoveď mu skrsla v hlave hneď po položení otázky. „Kvôli Relikvii."
„No aký si ty len bystrý, Nikto!" jeho hlas bol veselý, no jeho oči túto emóciu neprejavovali. Boli v nich starosti. Ak sa na nich naozaj zamerala lady Ayslin, neznamená to pre nich nič dobré. „Mal si tú česť stretnúť prorokov – Ženu v bielom a Muža v čiernom. Nepríde mi nepravdepodobné, že by sa na teba – a tým pádom aj na skupinu zdržujúcu sa vôkol teba – nemohla zamerať ďalšia mocná a nesmrteľná bytosť."
Nikomu to teda prišlo nepravdepodobné. Nemohol vyslovene tvrdiť, že by na Eternálov neveril, ale ich hmotná existencia ho stále udivovala. Netušil, ako presne si ich predstavoval, možno vo forme akejsi energie, ale bol si istý, že si nemyslel, že sa budú tak veľmi ponášať na ľudí. Keď sa pred ním zjavili proroci, ako ich nazval Hugo, najprv si nedal dokopy, že pred ním stáli Čas a Priestor. A teraz mu Hodinár tvrdí, že jeho spomienku na Alissu mu priniesol Sen?
„Ak – a je to veľké ak – je za našimi nočnými morami naozaj lady Ayslin, ako chceš vyriešiť túto situáciu? Myslíš, že bylinky tvojej známej sú natoľko silné, aby zabránili takej mocnej bytosti, ako je Eternál, dostať sa nám do hlavy?"
„Nie je to až také veľké ak, Nikto," na dôraz pichol ukazovákom do vzduchu. „Musíš trochu viac otvoriť svoju zabednenú myseľ aj takýmto odpovediam. A nie, bylinky ju nezastavia. To by asi nebola veľmi silným Eternálom, keby ju dokázali poraziť bylinky," nad tou myšlienkou sa uškrnul. „No môžu aspoň zmierniť dopad snov, ktoré prináša. Neviem ako ty, ale ja beriem každú pomoc, ktorá nám pomôže ubrániť sa proti silám Eternála."
Ak mal byť Nikto úprimný, ak aj niekedy premýšľal o Eternáloch, lady Ayslin mu prišla najmenej hrozivá a nebezpečná. Tak prináša sny, no a čo? Niečo sa mu prisní, ale to predsa nie je nič letálne v porovnaní so schopnosťami ostatných Eternálov. Preto ho myšlienka, že sa im hrabe v snoch, neznepokojila natoľko ako Hodinára. Skôr sa obával toho, koľko ďalších Eternálov by mohla Relikvia prilákať. „Lady Ayslin mi vždy prišla najslabšia z ôsmych," priznal nahlas. „Sny a nočné mory," pretočil očami. „Dobre, to druhé človeka vystraší, ale nie je to nič nebezpečné."
Hodinár sa schuti zasmial. Znova raz.
„Poviem ti niečo, čo zopakujem aj ostatným, ak sa mi potvrdí, že sa na nás zamerala lady Ayslin. Je nebezpečná. A veľmi."
„Nemám ten pocit."
Hodinár začal menovať a ledabolo rozhadzovať rukami. „Mortalis vládne mŕtvym, Vitar zas živým. Heylel je Hriech a nikdy so sebou nenosí nič dobré. Po stretnutí s Ríšou vieš, že do roka a do dňa postihne svet katastrofa. Eniyan vidí osudy a ak by chcel, mohol by sa s nimi poriadne pohrať. Žena v bielom a Muž v čiernom ovládajú čas a priestor," založil si ruky na hrudi a posmešne sa na Nikoho pozrel. „A podľa teba chudinka Ayslin panuje len snom? Ale prosím ťa!
Pýtaš sa, čo dobré či zlé ti môže priniesť sen alebo nočná mora? ‚Vchádzam do myslí spiacich. Prinášam im to, po čom túžia; prinášam im to, čo si zaslúžia. Vchádzam do myslí bdejúcich. Prinášam im nádej, ktorú hľadajú; prinášam im cieľ, ktorý by splnili.' To sú slová lady Ayslin. Vieš si predstaviť, čo všetko dokáže spôsobiť jediný sen? Ja som znova raz prežil jedno varovanie a stačilo mi to na to, aby som začal premýšľať o desivejších a temnejších dôsledkoch, ak zlyháme v našej ceste. A ty? Čo priniesol sen o Alisse tebe? Nádej? Túžbu znova ju nájsť? A to bol jeden jediný sen. Sny nás ovplyvňujú. Zasejú sa ti do mysle a pomaly začnú kvitnúť v myšlienku. A tá rastie a rastie a rastie. Ani sa nenazdáš a si ovplyvnený bez toho, aby si si to uvedomoval. Pravda, lady Ayslin ti neublíži priamo a účinok jej moci nie je účinný okamžite. Ale nikto nikdy nepovedal, že to je jej silou. Jej sila je desivá, lebo si ani nevšimneš, že ťa zasiahla a už si v jej moci. Rozumieš, Nikto?"
Prikývol. Už si viac nemyslel, že Strážkyňa snov je neškodná bytosť.
„Nikdy nepodceňuj žiadneho z Eternálov. Nepekne sa ti to vypomstí. Dnes sa k Ruth nedostaneme. Uvidíme, čo prinesie ďalšia noc. Ak sa k nám nočné mory prikradnú znova, budem si znova o niečo istejší, že sa jedná o Ayslin. Možno dokonca zistíme, kam nás chce naviesť, ale na to by som sa nespoliehal. Ak bude noc pokojná – nuž, pre istotu by som predsa len využil schopnosti Ruth. V týchto časoch niet nad opatrnosť."
Hodinárove slová mali na Nikoho väčší dopad než by bol ochotný priznať. Predstava, že lady Ayslin takto môže manipulovať so smrteľníkmi ho znepokojila. Koľko myslí už takto ovládla? Kto všetko sa rozhodoval podľa toho, čo mu priniesla v snoch? Panovníci, generáli, zločinci i obyčajný ľud? Koľko udalostí ovplyvnila svojou silou? Vojny, mier, objavy a revolúcie?
Nikoho napadalo množstvo otázok o Eternáloch. Na jednu stranu bol nadšený, že kráča po boku niekoho, kto by mohol mať odpovede. Veril, že i Teddy by ich vedel, ale zrazu pochyboval, že by sa o nich s ním starý hostinský podelil. Na druhú stranu, informácie o lady Ayslin, ktoré sa práve dozvedel, ním celkom otriasli. Ešte pred chvíľou neškodná Ayslin sa zmenila na niekoho, kto by mu mohol aj z iného sveta zmeniť život. Nebol si istý, či chce vedieť rozsah schopností ostatných Eternálov. Zvedavosť a túžba byť pripravený v ňom napokon zvíťazili.
„Aké proroctvá prinášajú proroci?" vyhŕkol.
„Tak tomu hovorím zmena témy!"
„Žiadne som totižto nikdy nepočul," zamyslel sa.
„Žena v bielom a Muž v čiernom neprinášajú nové proroctvo každý rok, prosím ťa! Predniesli ich len pár. Mne osobne sa dostal do uší len útržok jedného z nich, ktoré sa ale týka ďalekej budúcnosti."
„Pamätáš si ho?" spýtal sa dychtivo Nikto.
„Eh, ako to len bolo?"
Očakával mágiou prepletané slová s hlbokým zmyslom, ktoré im mohli tak veľa odhaliť. Hugova odpoveď ho teda dosť sklamala:
„Mesačné mesto – tajomstvo jediné ti odhalí i ťa oklame. Dedič povstane. Nikdy neodlúčení, prepojení. Z čiernej vznikol, z bielej vzišiel. Chaotické? Mätúce? Nuž, také už proroctvá bývajú. Netuším, aký je jeho význam a bez celku ani nemám šancu na to prísť. I keď, toto sa netýka nášho času, takže by som na to tak či onak neprišiel. Je to len hromada slov, ktoré pre teba a pre mňa nič neznamenajú," na hodnú chvíľu sa odmlčal, akoby premýšľal, či mu má prezradiť ešte niečo. Nakoniec sa rozhodol prehovoriť, lebo zvolal: „Ale!" a zalesklo sa mu v očiach. Nikomu bolo jasné, že sa dozvie niečo, čo mu zoberie dych. Nemýlil sa.
„Ale?" nabádal ho s jemným úškrnom.
„Po svetoch sa už nejakú dobu šepká o proroctve, týkajúce sa nášho času. Hovorí sa o ňom ako o Proroctve o nikom. Spočiatku som si myslel, že sa jedná o náhodného človeka, ktorý pochádza z ľudu a akýmsi hrdinským alebo hlúpym činom spustí sériu udalostí, ktoré ovplyvnia viac než jeden svet. No teraz," pozrel sa mu do očí akoby chcel vidieť až do samotnej hĺbky jeho duše, „mám pocit, že sa nejedná o náhodnú osobu. A že nikto je v skutočnosti Nikto."
Nasilu sa zasmial. Neprišlo mu to vtipné. Bolo to absurdné! „Pri Mortalis, Hodinár! Prečo by proroci vyslovovali proroctvo o mne! Nedáva to zmysel!" minimálne si prial, aby to tak bolo.
„Ale čo, naozaj?" za normálnych okolností by znel pobavene, no teraz v jeho hlase znela vážnosť. „Ukradol si poslednú Relikviu. Ide po tebe ako Liga Civilizovaných, tak i Lovci z Aldevaru. Upútal si pozornosť nejedného Eternála. Myslím, že by to celkom dávalo zmysel. Takéto udalosti sa nelepia len tak na hocikoho, pokiaľ to, samozrejme, nebolo predurčené."
„Prezraď mi teda tú časť, ktorá čo i len najmenším zlomkom naznačuje, že sa jedná o mňa. Isteže, okrem názvu, ktorý ti akosi sedí na mňa," vyzval ho.
„Nie!" rázne a nekompromisne odmietol. Pery zovrel do pevnej úsečky, ktorú takmer nebolo spod fúzov vidieť. Pohľad mu stvrdol, teraz sa s ním nepohrával, tentoraz ani za mak nežartoval. „Prezrádzať proroctvo niekomu, koho sa týka je nebezpečné. Nehovoriac o tom, že neviem ani kúsok z tohto proroctva. Nechaj ma dohovoriť!" zahriakol ho, keď videl, že sa Nikto chystá argumentovať, že nemôže vedieť, že je o ňom. „Povráva sa, že ho nevedia ani len Eternáli – samozrejme, okrem Eniyana. Vraj nám ho prinesie osoba, ktorú proroci označujú ako pravý veriaci. Od známej, ktorá má k prorokom blízko, však viem, že sa predpokladá, že sa týka teba."
„Tých známych máš akosi veľa, Hugo. To vždy nejakú vytiahneš, aby si odpovedal na niečo, čo nechceš úplne objasniť? Máš na každú historku jednu známu? Najprv spojenie s Teddym a teraz toto?"
„Je to jedna a tá istá žena," precedil pomedzi zuby a v očiach sa mu zablyslo. Nikomu neušlo, že jeho prsty mimovoľne zamierili k jednému z mnohých vreciek na jeho zvláštnom kabáte, v ktorom skrýval aj magické predmety.
Bolo mu jasné, že táto známa je ženou, ktorá je Hugovi blízka a týmto komentárom prekročil hranice. Nemohol si však pomôcť! Keď Hodinár naznačil a teraz tvrdil, že proroctvo sa týka jeho, oblial ho strach. Ako by aj nie?! Proroctvá so sebou nesú zodpovednosť, poslanie a nebezpečenstvo. Nikdy nijaké nepočul, ale bolo mu jasné, že obsahujú hrdinské činy, veľké obety a zlyhanie prináša enormne katastrofálne následky. Už tak cítil hroznú ťažobu na pleciach, ktorú mu spôsoboval kľúč ležiaci v tajnom vrecku jeho plášťa. Jedna časť jeho mysle mu hovorila, aby Huga Williamsa nepočúval, aby mu v tomto neveril. Kričala to naňho, aby mu aspoň trochu uľahčila už tak ťažkú cestu, ktorú mal pred sebou. Druhá, o niečo racionálnejšia časť jeho mysle si však dávala dokopy isté súvislosti a súhlasila s tým, že on by mohol byť tým nikým, o kom to proroctvo je. Zjavili sa pred ním samotní proroci, dopekla! Čas mu tvrdil, že musí pokračovať, lebo keby tak neurobil, ovplyvnil by nejeden svet. Priestor ho viedla k tomu, aby sa neopovážil vzdať sa a k tomu, aby sa aj s posledných síl postavil a dokončil, čo začal. Prečo by to robili, ak by nebol súčasťou niečoho väčšieho? Prečo by sa ním vôbec zapodievali, ak sa o nich hovorilo, že do ľudských záležitostí nezasahujú?
A to uvedomenie bolo pre Nikoho ešte viac desivé než moc lady Ayslin. Pretože ak sa proroctvo naozaj týka jeho, je na jeho sile a schopnostiach, ako to všetko dopadne. Nebol si istý, či je schopný niesť takéto bremeno.
Hodinár naštvaným hlasom pokračoval: „Je to tá istá žena, ktorá sa dobre pozná s Theodorom! Čo keby si sa šiel jeho spýtať na proroctvo? Hm?!" takmer vyštekol. „Vie o ňom, stavím všetky svoje časomerače a Monokel odhalenia, čo mám na oku, že vie! Ak sa ho na to spýtaš, povie ti to isté, čo ja. Ak vôbec to! Nikto, koho poznám, nevie znenie proroctva. Nikto! Vytiahol som to preto, aby som ťa varoval. Musíš byť opatrný a dávať si pozor. Nemôžeš podceňovať ľudí a bytosti, ktoré sa okolo teba pohybujú, ako si to urobil pri lady Ayslin. Je to nebezpečné; veľmi, veľmi nebezpečné. Neprovokujem ťa, nesnažím sa ťa naštvať, len ťa chcem varovať. Neklamem ti. Tým, že ti to hovorím, dokonca celkom riskujem," takmer nebadane pokrútil hlavou, akoby sám neveril, že to predsa to predsa len urobil a prezradil mu to.
„Nenaštval si ma," prehovoril tichým hlasom. „Vydesilo ma to ako nič iné nikdy predtým. Niečo mi hovorí, že neklameš a že ti mám veriť. No jedna moja časť nechce, aby to bola pravda."
„To je absolútne pochopiteľné a považoval by som ťa za blázna, ak by si z toho nemal takéto pocity."
Nikto si odkašľal. „Ak by si vedel znenie proroctva, naozaj by si mi ho neprezradil?" pýtal sa trochu zúfalo a dúfal, že mu to nebolo počuť v hlase. Ak aj áno, Hodinár to nedal nijako najavo.
Pokrútil hlavou. „Vedieť hoci len náznak vlastnej budúcnosti ti môže priniesť skazu. Tak veľmi by si sa snažil uspieť vo svojej úlohe a zabrániť hroznému koncu, až by si urobil nejakú katastrofálnu hlúposť. Ver mi, Nikto. Ty sa vyznáš vo svojom odbore, ja v tom svojom. S mágiou pravdy sa zahrávať fakt nechceš."
Nikto sa ho ten deň už nič nespýtal. Bol takmer taký mĺkvy ako Francis Tate. Jeho však mátali vlastné myšlienky a otázky. Do toho bol unavený a začínal cítiť hlad. Za normálnych okolností by sa tešil, až sa na večer utáboria, no teraz sa ničoho nedesil väčšmi.
Aké sny mu lady Ayslin prinesie tentoraz?