Misfit | h.rj

n i n e

Deň pred začiatkom na novej škole boli takmer všetci študenti svojím spôsobom nervózni. Bol to taký menší zlozvyk, ktorý si osvojila a takmer už prehliadala len drobná blondínka. 

Niektorými z nich však prechádzala vlna nadšenia.

Renjun na druhú stranu nepatril ani do jednej z vymenovaných príkladov. Bolo mu to jedno. Chcel mať školu už za sebou. Hneval sa na Taeyonga, ktorý ich znova nútil študovať. 

Samozrejme, mohli si vybrať fakultu, kde chceli študovať. To však nemenilo nič na fakte, že školu nenávidel. Dráma z prostredia školských stien ho otravovala ešte viac, než Yenina prítomnosť.

Hovoriac o nej. Od toho incidentu nemal možnosť priblížiť sa k nej. Bol za to rád, aj keď mu prišlo patetické ako veľmi sa o ňu Jeno staral. Zmenu v jeho pohľade by prehliadol asi len slepý. Napriek tomu sa to hlúpe dievča myklo takmer vždy, keď sa jej dotkol či len dostal príliš blizko.

„Nevedela som, že tu budeš. Len si zoberiem deku a hneď odídem," tok jeho myšlienok prerušil hlas, čo tak moc neznášal.

Kútikom oka na ňu pozrel a sám pre seba sa uškrnul. Konečne to pochopila. Zvráteným spôsobom ho to potešilo.

Svoju pozornosť znova premiestnil inak. Poťahujúc z cigarety, ktorú našiel v balíčku, čo tu zrejme nechala Nari. Hľadal v tomto drobnom objekte pokoj. Stratil ho však príchodom tej otravy. Zrejme od nej nebude mať už nikdy pokoj.

„Prečo si takto ničíš zdravie?" spýtala sa ho nesmelo. Liezla mu na nervy jej hraná nevinnosť. Nútilo ho to ublížiť jej. To však nemohol. Nechcel, aby sa mu Jeno znova pokúsil vtĺcť rozum.

„Prečo by tebe malo na tom záležať? Nemala by si radšej ísť za Jenom, ktorý sa správa ako tvoj strážny pes?"

Prekvapilo ho, že sa tentoraz nesprávala ako vystrašené šteniatko, ktorému niekto uprel pamlsok. Namiesto toho sa vyrovnala a asi po prvýkrát mu bez strachu opätovala pohľad.

„Nikto nie je mojím strážnym psom. Jeno je len kamarát, ktorý má narozdiel od teba aj city," odvrkla mu, čo chlapca prekvapilo ešte viac. Bola skutočne odvážna. Rozprávať sa s ním takýmo tónom. 

Zbité šteniatko zrejme začalo ukazovať zúbky. Aké smiešne.

„Prosím ťa, iba slepý by si nevšimol ako nad tebou slintá. Urob všetkým láskavosť a konečne mu roztiahni tie tvoje nechutne vychudnuté nohy a urob to, čo vieš najlepšie," vysmial sa jej priamo do tváre. So spokojným úškrnom na perách sledoval ako vytreštila oči, potvorila pery, zatiaľ čo celá jej tvár očervenela od hnevu. 

Tešilo ho to. A ako veľmi.

Už viac mu nezáležalo na tom, že je k nej priam odporný. Chcel ju zruinovať. Kompletne.

„Akoby si bol ty iný. Akoby si si ty neužíval medzi ženskými nohami," vedela, že by nemala kričať. Niekto by ju mohol počuť. Bolo jej to však jedno. Po prvýkrát v živote sa cítila natoľko odvážna, aby mohla vyjadriť svoj názor.

Na to sa len zamračil. Nepáčilo sa mu ako odvrávala. Konal rýchlejšie, než obyčajne. Jej pery opustil prekvapený výkrik, keď jej chrbát prišiel do kontaktu s nízkym múrom, čo ju delil od pádu zo strechy. 

Na to sa on len ešte viac uškrnul. Páčilo sa mu to čoraz viac. Ich telá delilo len niekoľko ľahko zanedbateľných centimetrov. Prstami sa dotkol jej krku. Stačilo len pridať silu. Nie na to, aby ju zabil. K jeho uspokojeniu v tento moment stačili len nepekné modriny, čo by tam ostali.

Stával sa z neho psychopat.

Ďalšia z vecí, čo ho vôbec netrápili.

„Urob to. Ukonči to a budeme mať obaja vytúžený pokoj," pobábadala ho. Hľadela mu priamo do očí, ktoré túžobne skenovali jej krk.