Misfit | h.rj

t w e n t y s e v e n

„Renjun, môžeš nachvíľu?“ čínskeho blondiačika vyrušila drobná Nari, ktorej spoza dverí vytŕčala len hlava. Vedela, že chcel byť sám so svojimi myšlienkami, no mala pocit, že by ho mala navštíviť.

„Poď ďalej,“ pokynul jej potichu a ukázal na miesto hneď vedľa seba.

„K tomu, čo sa stalo-“

„Vedel som, že niekoho za mnou Taeyong pošle,“ prerušil ju skôr, než stihla dopovedať svoju myšlienku. Nedokázal sa jej pozrieť do očí. Nedokázal sa pozrieť nikomu do očí.

Uvedomoval si ako veľmi ho nízka blondínka v poslednej dobe neznášala za jeho správanie voči tomu prekliatemu dievčaťu. Samozrejme, vždy jej chcel ublížiť. Vidieť ako trpí, no z nevysvetliteľného dôvodu mal pocit akoby to tentoraz prehnal. Jeho činy z momentov v tej starej budove mal ako v hmle a dokonca si niektoré z nich ani nepamätal. Bál sa, že toho urobil oveľa viac a že mu to práve Nari oplatí tým najhorším možným spôsobom. Bola toho schopná. Ona by to dokázala bez mihnutia oka.

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtala sa ho najjemnejšie ako to len šlo. Dokonca jednu z jeho rúk zobrala do oboch svojich.

Chcela, aby vedel, že jej na ňom záleží a bude stáť pri ňom, nech sa rozhodne akokoľvek. Taeyong s Kunom jej vysvetlili základné fakty o psychickej chorobe, ktorou chlapec sediaci vedľa nej trpel. Bolo to pre ňu strašné, počúvať o niečom takom, no na druhú stranu voči chlapcovi pociťovala silnú empatiu. Určite to preňho muselo byť veľmi ťažké.

„Ako je na tom?“ namiesto odpovede jej položil svoju vlastnú otázku. Skutočne ho zaujímalo či to dievčina prežije. Napriel všetkému bol stále medikom, čo bolo v mnohých momentoch na úžitok, no v niektorých naopak na škodu. Vedel ako človeka zachrániť, no zároveň vedel ako ublížiť tak, aby to zanechalo veľkú škodu.

„Nie je to najlepšie. Nikto ju po nehode neošetril, a tak má v mnohých ranách infekciu. To ako ju na tom mieste doriadili tomu vôbec nepomohlo. Kun je šikovný a nie je to nič, s čím by si neporadil. Yena je tiež bojovníčka. Zvládne to,“ venovala mu povzbudivý úsmev. Podľa toho ako sa zatváril vedela, že to nevyšlo.

„Nedoriadili ju len oni, ale aj ja. Vždy si hovorila, že mi to vrátiš aj s úrokami. Tak prečo si teraz tu, držíš ma za ruku a tváriš sa, že je všetko v poriadku?“

„Pretože predtým si sa správal ako hlupák a ja svoj sľub dodržím, ak v tom budeš pokračovať, no dnes... Dnes to bolo iné. Nebol si sám sebou. Toto nebola tvoja chyba,“ vysvetľovala pokojne snažiac sa udržať city na uzde. Rada by mu za jeho predošlé správanie jednu vrazila, no teraz na to nebol správny čas. Všímala si ako veľmi ľutoval to, čo sa dnes stalo. Z jeho pohľadov, mimiky, tónu hlasu a dokonca aj pohybov Ľúyosť doslovne kričala.

„Vraj za to nemôžem. Nari, som to ja, kto dovolil, aby to zašlo až takto ďaleko. To ja som dovolil, aby sa to monštrum dostalo na povrch a ovládalo každý môj pohyb, každú moju myšlienku. Dovolil som, aby ubližovalo aj tým, ktorí si to nezaslúžia. Ublížil som aj Sichengovi a nielen jemu! Nari ako tu môžeš len tak sedieť?! Čo ak mi znova prepne a ublížim aj tebe?!“ panika v jeho hlase narastala. Drobnou dievčinou trhlo, keď prudko vytrhol ruku z tých jej len preto, aby si prstami vošiel do vlasov, za ktoré následne zaťahal.

„Naozaj ma takto podceňuješ? Myslíš si, že by som ti dovolila ublížiť mi? Že by som sa ti napriek všetkému nerozhodla pomôcť? Naozaj si toto všetko myslíš? Sakra Renjun, si najlepší kamarát môjho brata. Si moja rodina či sa ti to páči alebo nie. Nenechám ťa v tomto samého. Nikto z nás ťa nenechá utápať sa v ľútosti, pretože nám na tebe záleží!“