Misfit | h.rj

t h i r t y

Svetlo vadilo jej precitliveným očkám. Ubližovalo im to. Ba priam to až bolelo. Priala si, aby zhaslo. Tak veľmi si to želala. Za rúškom ospalosti si neuvedomovala, že sú to prvé slnečné lúče, čo sa do miestnosti predierali skrz rolety na obrovských, no zato nepriestrelných oknách.

Pretočila sa na bok a pritúlila sa k čo najbližšiemu objektu. Skryla si doň tvár. Oh, aké to bolo príjemné. Mäkúčke a teplučké. Pritúlila sa ešte viac. Čím menej svetla, tým lepšie.

Oh, ten objekt aj dobre voňal. Zhlboka sa nadýchla. Skutočne nádherná vôňa. Príjemná. Pripomínajúca domov, pokoj, bezpečie. Dokázala by si na nej veľmi rýchlo vybudovať závislosť. Ako jej osobná značka drogy. Kiežby to šlo takto jednoducho.

Zabúdala na to, že jej telo bolo naposledy v katastrofálnom stave. Teraz ju predsa nič nebolelo. Cítila sa ako v nebi. Tak blažene. Akoby sa vznášala na oblakoch. Kiežby tento moment trval večne!

Všetky tieto drobné aspekty ju postupne znova ukolísali k spánku. Jej obvykle ustráchaná myseľ plná zbesilých scenárov bola pokojná a s radosťou sa poddala ďalšiemu odpočinku. Nezáležalo na čase či priestore. Všetko sa strácalo. Bola len ona a neznámy objekt, ku ktorému sa túlila.

Renjun si taktiež neuvedomoval, čo sa skutočne deje. V ospalosti, čo otupovala jeho myseľ aj zmysly jednou rukou objal telíčko, čo sa k nemu tíslo v obrannom geste. Konal inštinktívne neuvedomujúc si, v akej situácií sa nachádza. Kto vedľa neho leží. Bolo mu to však jedno. Cítil, že takto je to má byť. Takto to je správne. Koniec koncov nemal silu ani vôľu proti tomu bojovať.

Dokonca aj jeho vnútorné monštrum skrýcajúce sa v tajných a tmavých zákutiach privítalo takýto druh pokoja a mieru. Nezvyčajné pre časť osobnosti, ktorá sa vyžíva v bolesti iných. Bolo však spokojné samo so sebou. Jedinečné puto dvoch k sebe patriacich duší bolo dostatočne silné na to, aby aj túto chlapcovu stránku dokázalo učičíkať.

Ani jeden z nich si pri svojom krátkom precitnutí nevšimol modrovlasého medika, ktorý ich so spokojným úsmevom sledoval z pohodlia svojej stoličky. Kun sa dokonca bál aj nahlas dýchať, aby dvojicu náhodou neprebudil a tým nezničil tak nádhernú chvíľu.

Bol vyčerpaný, najradšej by zaliezol do svojej dokonalej postele a doprial si vytúžený spánok, no neurobil tak. Niečo také si nemohol dovoliť. Nie teraz. Nie keď sledoval ako sa modriny, podliatiny aj rany na Yeninom tele postupne hojili.

Zázračné schopnosti puta spriaznených duší na vlastné oči videl už niekoľkokrát, no zakaždým ho to fascinovalo. Liečili sa navzájom a tým sa nestávali silnejšími len oni, ale prehlbovalo sa aj ich puto. Každým dňom, činom či myšlienkou naberalo na sile. Menilo myseľ aj city ľudí. Vytváralo lepšie bytosti schopné nekonečnej lásky a oddanosti.

Ako všetko aj puto spriaznených duší, ktoré malo byť čisté a nepoškvrnené má svoje temné stránky. Medik si bol dobre vedomý, čo by sa stalo, ak by jeden z nich zomrel. Puto by toho druhého potrestalo krutou smrťou za to, že nedokázali uchrániť jeden druhého. Bolesť, čo zažíva jeden sa prenáša na partnera z dôvodu varovania. To bolo celkom logické.

Nechápal však oveľa hroznejšie veci, čo sa z času na čas stávali. Veci, ktoré rodičia deťom pred spaním nikdy nerozprávajú spolu so slávnym príbehom o spriaznených dušiach. Môže ich však niekto za to viniť? Kto by strašil svoje milované dieťa takýmto spôsobom?

Doteraz mu behali zimomriavky po chrbte, keď si spomenul na úryvky z knihy. Opisy reálnych udalostí. V minulosti za to často ženy upaľovali. Označovali ich za bosorky, čarodejnice či vyznávačky temnôt len preto, že počuli myšlienky ich partnerov. Druhým dôvodom bolo nadpozemsky rýchle hojenie rán. Ktorý normálny človek by sa predsa dokázal uzdraviť tak rýchlo?

Do roka po nich hroznými spôsobmi umierali aj ich manželia. Mnohí sa častokrát zbláznili a pozabíjali svoje deti aj iných príbuzných či priateľov. Všetko v snahe uľaviť svojej bolesti či na pár minút zahnať bláznovstvo. Nevzdelaní, hlúpi ľudia to považovali za kliatby, ktoré na nich zniesli ich nebohé manželky, bosorky, v dobe, keď umierali upálením na hranici.

V dnešnej dobe je takéto puto oveľa vzácnejšie. Desaťročia sa vyskytovalo skutočne zriedkavo. Posledné roky sa však objavovalo čoraz viac prípadov takýchto rozdelení jednej duše do dvoch tiel. Pre Kuna bolo stále záhadou akým spôsobom bolo možné, že sa v ich gangu objavili až tri páry spojené nezvyčajným spôsobom.

Práve kvôli týmto trom párom sa snažil o tomto spojení zistiť, čo najviac. Najmä tie temné stránky. Vedel, že šialenstvo dve mysle s jednou dušou postihuje aj teraz. Netrebalo ani to, aby jeden z nich zomrel. Stačilo, že sa niečo stalo alebo sa len priveľmi odcudzili jeden druhému a žili si vlastnými životmi. Ohromné sebapoškodzovanie, týranie či dokonca vražda nebolo ničím, čo by sa verejnosť chcela dozvedieť.

Niektoré zo správ, čo získal nelegálnym spôsobom z elektronických archívov rôznych nemocníc po celom svete ho priam desili. Obával sa, že sa niečo podobné môže udiať aj niektorému z párov, čo sú mu tak blízke.

Záporne pokrútil hlavou, aby zahnal všetky pochmútne myšlienky. Zložil si okuliare a prstami si mnul koreň nosa premýšľajúc nad tým ako dlho budú dve objímajúce sa osoby ešte spať. Vedel, že Yena potrebuje čas na to, aby sa fyzicky zotavila nehovoriac o dňoch, týždňoch či dokonca mesiacoch, ktoré budú potrebné k uzdraveniu jej psychiky. Veď predsa ani pred tou nehodou spred pár dní nebola v poriadku. Poznačená traumou z minulosti. Bude to ťažký boj.

„Mal by si sa vyspať," šepla tichúčko Pudu opierajúc sa o zárubňu.

Hlavný medik bol priveľmi sústredený na svoje myšlienky, a tak ju nepočul prichádzať. Netušil ani ako dlho tam takto stojí a ani to, koľko času ubehlo od prebudenia Yeny a Renjuna. Pohľadom preto vyhľadal nástenné hodiny, ktoré ukazovali trinásť minút a niekoľko sekúnd pred siedmou hodinou ráno. Zrejme pridlho premýšľal nad všetkým, čo by sa mohlo spiacej dvojici stať.

„Je to v pohode," odpovedal jej rovnako šeptom obávajúc sa, že ich zobudí. Nie, to nemohol. Obaja potrebujú veľa odpočinku v bezprostrednej blízkosti toho druhého. Stačilo by, aby sa jeden z nich prebudil a už by to nebolo také jednoduché ako teraz.

„Včerajší deň bol vyčerpávajúci, no aj napriek tomu usudzujem, že si počas celej noci oka nezažmúril len, aby si nepremeškal nič dôležité," oponovala mu ďalej zakladajúc si obe rúčky na hrudi. Všímal si aj to, ako nespokojne krčila a stískala pery.

„Niekoľko hodín ešte zvládnem," nedal sa ani on. Bol rozhodnutý stráviť v kolieskovom kresle toľko času, koľko bolo potrebné. Určite si zaslúžia, aby im niekto objasnil celú situáciu. Najmä Yena, ktorá o ničom ani len netušila.

„Ale ja ťa o to neprosím. Prikazujem ti to ako zdravotníčka. Sľubujem, že ťa informujem aj o tej najmenšej zmene," tón hlasu krátkovlasej brunetky bol čoraz prísnejší a nekompromisnejší. Kun si len povzdychol, no neodporoval. Vedel, že to nemá žiaden zmysel, a tak len opustil pohodlie stoličky, na ktorej strávil niekoľko uplynulých hodín.

„Zistím, ak ma oklameš. To mi môžeš veriť," zapriadol so sarkastickým úsmevom vediac, že mu žena stojaca priamo pred ním nakoniec aj tak nič nepovie len pre to, aby si dostatočne odpočinul.

„Dôveruj mi," laškovne žmurkla a dokonca sa len usmiala kráčajúc k stolu, kde sa nachádzal počítač aj so spomínanou stoličkou, teda skôr kreslom na kolieskach. Pred tým než si naň sadla jednoduchými pohybmi rúk naznačila svojmu dlhoročnému kolegovi a učiteľovi v jednom, aby sa poponáhľaj a odišiel odtiaľto. Našťastie toto gesto rýchlo pochopil a spratal sa odtiaľ skôr, než by sa pomocná medička uchýlila k drastickejším opatreniam.

„Spinkajte zlatíčka. Zaslúžite si to," sama pre seba sa spokojne usmiala sledujúc objímajúcu sa dvojicu. Snáď odteraz už bude všetko ako má a Renjun príjme svoju spriaznenú dušu rovnako rýchlo ako to urobil aj Jaemin.

•~•~•

Veselú veľkú noc myšičky moje +💕