Misfit | h.rj

n i n e t e e n

Nedokázala vnímať nič iné, len tupú bolesť rozliehajúcej sa jej po celom tele. Počas pobytu s početným gangom si odvykla na bolesť v takomto merítku. Práve preto ju v tomto momente zvládala horšie.

Chcela sa pohnúť, pretože poloha, v ktorej sa práve nachádzala nebola dvakrát pohodlná. Omínali ju snáď všetky menšie aj väčšie rany na chrbte. Rýchlo však zistila, že jej pohyb bol značne obmedzený. Zrejme lanami dostatočne silnými na to, aby ju udržali na mieste.

Vedela, že Taeyong a ani nikto iný by jej to neurobil. Pomaly si uvedomovala, že už nie je s NCT. Preto sa snažila tváriť akoby spala. To jej pred mesiacmi pomáhalo. Vyzerať ako mŕtvola bolo tentoraz ťažšie, než obyčajne. Stúpajúca panika tomu bránila.

Musí sa upokojiť.

Musí.

Musí.

Musí.

Inak by ju jej rýchlo stúpajúca a následne klesajúca hruď prezradila v momente, hneď ako by na ňu niekto pozrel.

So stále zatvorenými očami sa sústreďovala na dýchanie. Spomenula si na to, ako ešte včera Renjun korigoval jej dych.

Bolo to včera?

Ako dlho bola vlastne mimo?

Bolo to niekoľko hodín? Dní? Či dokonca týždňov? Po autonehode bolo predsa všeličo možné.

Nie, tak dlho to byť nemohlo.

Niekto z NCT by ju už dávno našiel. Samozrejme, ak by ju hľadali.

Hľadá ju vôbec niekto?

Alebo už na ňu všetci zabudli a teraz sú radi, že sa jej zbavili?

Renjun už určite skáče od radosti a na perách mu pohráva spokojný úsmev. Veď už od samého začiatku sa jej chcel zbaviť. Konečne sa mu splnilo prianie. Ona zmizla a znova mu už nebude otravovať život.

V mysli sa jej znova vynárali ďalšie a ďalšie otázky.

Budú ju týrať? Zabijú ju? A čo vypočúvanie? Nemá im predsa čo povedať. Nič nevie. Je len nepodstatným panáčikom v celej tejto zvrátenej hre.

Nie je nevinná. Aj ona v Sanhovom mene vykonala mnoho zlých vecí. Dokonca aj zabíjala. Všetko len preto, aby ochránila svojich milovaných súrodencov. Nakoniec nedokázala ani to.

Priveľmi slabá a mäkká pre tento svet. Práve preto ich stratila. Sklamala ich. Zlyhala.

Musela sa spamätať. Takéto myšlienky jej panike vôbec nepomôžu. Musí zastaviť paniku, aby mohla premýšľať. Zistiť, kde sa nachádza a aké má šance na únik.

Pochybovala, že sa jej podarí utiecť, no v kútiku duše v to dúfala. Nádej predsa umiera ako posledná. Nie je tak?

Na jej pomyselný zoznam sa pridala ďalšia otázka. Čo bude robiť, ak sa jej podarí odtiaľto zmiznúť? Bude sa môcť vrátiť ku gangu, čo ju prijal medzi seba? Alebo ju vyhodia ako takého špinavého psa?

Rozhodla sa všetky tieto myšlienky zatlačiť do najtemnejších zákutí jej mysle. Namiesto toho sa však plne sústreďovala na ticho okolo nej narúšané len jej plytkým dychom. Postupne sa upokojovala. Srdce nebilo tak splašene. Každý jeden nádych aj výdych bol pomalší a oveľa stabilnejší. Dostávala sa do bodu, kedy to dokázala konečne ovládať.

Nehybne a potichu so zatvorenými očkami načúvala svojmu okoliu. Trvalo jej niekoľko minút, kým sa sústredila natoľko, aby počula aj vzdialenejšie zvuky.

Po jej ľavici, zrejme v rohu izby kvapkala zo stropu voda v pravidelnom rytme. Zatiaľ ju tento zvuk upokojoval a pomáhal v sústredení, no vedela, že čoskoro sa z neho pôjde zblázniť.

Na druhej strane izby počula tiché šuchotanie a následný ťapot drobnučkých labiek. Zrejme myš. Obyčajne by ju pri takomto zistení striaslo a možno by od hrôzy aj nahlas spišťala. Dnes však nie. Nemohla si to dovoliť. Nie v takejto situácií. Zbytočne by sa neba upozornila.

Práve preto sa sústredila na ďalší zo zvukov, ktoré ju obklopovali. Pravidelný dupod nôh vychádzajúci z miestnosti priamo nad ňou. Človek obývajúci danú miestnosť bol zrejme nervózny. Pochodoval v rovnakom kruhu. Stále dookola. Po pár minútach sa odtiaľ naozaj tichúčko ozýval hlas tlmený tehlovou stenou a určite hrubými vrstvami betónu. Nerozumela, čo dotyčný hovorí, no podľa svojich skúseností si mohla byť istá, že je to muž.

Jej citlivé ušká zachytili niečo nové. Niečo, čo hnusne narúšalo všetky ostatné zvuky. Zrejme otváranie dverí. Áno, to bol ten správny zvuk. Niekto otvoril dvere nachádzajúce sa na rovnakom poschodí. Sústredila sa ešte viac. Musela vedieť či kroky danej osoby smerujú jej smerom. Či ju ide niekto skontrolovať.

Takmer si spokojne vydýchla, keď sa žena či muž vydal opačným smerom a tak zvuk jeho či jej krokov pomaličky utíchali. Musela si udržať pokojnú myseľ a rovnako tak aj pokojný dych.

Nádych a výdych.

Nádych.

Výdych.

Tentoraz sa nesústreďovala až tak veľmi na zvuky okolo nej. Skôr na rozpoznanie zápachu, čo ju obklopoval. To jej dá mnoho nápovied ohľadom miesta, kde sa nachádza. Pleseň tu bola určite. Ďalej hrdza. Železitý pach krvi spojený s potom a vôňou benzínu či nafty boli samozrejmosťou. Predsa len pred tým, než sa ocitla tu mali haváriu.

Mohla len dúfať, že je Nari v poriadku. Dúfala, že ju chalani včas našli a zachránili.

Cítila sa znova unavená, aj keď sa len pred nejakým časom zobudila. Ubehli od jej prebudenia minúty či rovno hodiny? Strácala pojem o čase.

S neustále zatvorenými očami nedokázala ani povedať či je noc alebo deň. Je ráno? Obed? Alebo už sa von stmieva?

Netušila.

Možno to ani nechcela vedieť. Možno nechcela spoznať interiér miestnosti, kde ju práve teraz nasilu držali.

Dve veci však vedela na isto. V miestnosti sa nachádza posteľ, kde bola zviazaná. Nachádza sa tu aj malé či veľké okno. Naslepo nevedela určiť jeho veľkosť, no bola si istá, že nejaké tu je. Jemný vánok, čo jej spôsoboval zimomriavky na doráňanom tele jej to dostatočne dokazoval.

Únava na ňu doliehala čím ďalej, tým viac. Mala by sa tomuto pocitu podriadiť? Alebo má svoju myseľ trápiť tak dlho, ako sa len bude dať?

Netušila. Nebola si istá aký dlhý čas ubehol od poslednej kontroly. Určite ju tu niekto kontroloval. Robieval to aj Sanha. Musel si byť istý, že sa nič nezmenilo.

Títo ľudia zrejme čakajú, kým sa prebudí. Bola si istá, že ju tu niekto príde skontrolovať.

Z toľkého premýšľania ju rozbolela hlava. Akoby nebolo málo, že ju bolí celé telo.

Neznášala odpornú migrénu, poznala ju dosť dobre, a preto sa rozhodla poddať únave. Bola si istá, že nebude schopná zaspať, no jej telo, ktoré nutne potrebovalo drahocenný spánok ju presvedčilo o opaku.

Štipľavá bolesť vychádzajúca z ľavého líca ju onedlho prebudila znova k životu. Škaredým spôsobom ju niekto vytiahol z tak drahocenného spánku. Vôbec jej nevadilo, že bol bezsenný.

Ešte stále otupená myseľ dala príkaz jej viečkam, ktoré tísla k sebe. Jasný znak pre jej únoscov o jej postupnom prebúdzaní. Znova jej na líci pristála ďalšia z dlaní. Netušila, kto ju fackoval, no bolelo to. Až priveľmi. Takmer nezvládala bolesť, čo sa postupne stupňovala. Nielen jej líce, ale aj hlava a celé telo.

„No tak, ty suka jedna. Zobuď sa!“

*/*/*/*/*/

Aj ja sa neskutočne moc "milujem" za to, čo píšem, nebojte sa 🙃