Misfit | h.rj

f i f t e e n

Prítomní vnímali napätie, ktoré ich nemilosrdne obklopovalo. Celé toto iba kvôli jednej brunetke. Dnes bola nezvyčajne tichá. Obvykle by sa pri raňajkach smiala na niečom, čo práve povedal Jeno. Možno by sa mračila na Yangyanga pre to ako si ju doberal. A možno by sa rozprávala s Nari či Pudu o čisto dievčenských, pre ostatných kompletne nepodstatných veciach.

Nič z toho sa však nedialo. So sklonenou hlavou sedela pri stole neschopná prehovoriť jediné slovko. Dokonca sa ani nedotkla svojho jedla. Len poslušne čakala na koniec jej utrpenia. Chcela sa schúliť do klbíčka, skryť sa pred zrakmi mnohých ľudí.

Nemohla odísť, a tak poslušne čakala. Čakala, kým Taeyong prezradí plány pre dnešok. Poctivo sedela na svojom mieste a čakala. Tvárila sa, že počúva, no jeho aj slová iných sa v jej uškách zlievali do nepríjemného bzukotu, čo jej spôsoboval bolesť hlavy. 

Cítila na svojej osôbke mnoho pohľadov. Pálili ju. To zhoršovalo celú situáciu. Och, ako rada by utiekla do bezpečia jej izby. Schúlená pod prikrývkou by sa určite cítila lepšie. 

Nedalo sa. Čaká ju dlhý deň v škole. Nechcela tam ísť. Nechcela byť v Renjunovej prítomnosti. Dnes neznesie jeho pohľady plné nenávisti spojené so sarkastickými poznámkami. 

Jed v jeho slovách ju postupne zabíjal. Nemohla dať na sebe však nič znať. Nesmela byť slabá. Musí predsa dokázať, že si miesto medzi nimi skutočne zaslúži. Že si zaslúži život, čo dostala.

„Yena, zlatíčko, nemusíš ísť do školy, ak sa na to necítiš," z myšlienok ju vytrhol až hlas patriaci staršej pomocnej medičke. Dievčina sledovala jej kamarátku. Vnímala aká je ustarostená a aj to, ako ju pozorne sleduje. Akoby Pudu skutočne záležalo na takej špine akou v skutočnosti aj bola.

„Pôjdem," vydrala zo seba šeptom bojac sa, že ju zradí jej vlastný hlas. Nedokázala dôverovať už ani svojmu telu. Aj to ju zrádzalo a ona to cítila.

„Dobre," prikývla nakoniec staršia. Samozrejme, že nechcela, aby sa Yena zbytočne premáhala. Najmä nie po tom, čo sa stalo včera. Pudu mala pocit, že by bolo lepšie, ak by mladšia ostala doma a oddychovala, no rozhodnutie nebolo na nej.

Po tomto sa Yena prinútila k pokrútenému úsmevu a opustila miesto, kde doteraz sedela. Šuchtavými krokmi sa premiestnila až do obrovskej predsiene, kde ju už čakali ostatní. Vedela, že ju Jeno pozorne sleduje, a tak sklonila hlavu ešte viac. Všetko len preto, aby sa vyhla očnému kontaktu. Nezniesla by jeho pohľad.

„Yena, pôjdeš s nami," ozval sa veselým tónom Haechan, aby odľahčil situáciu. Urobil by to aj bez toho, aby ho o niečo také poprosila jeho o pár minút staršia sestra. Všetci veľmi dobre vedeli o včerajších udalostiach a chceli jej aspoň takýmto spôsobom pomôcť.

Na to dievčina len prikývla. Znova neprehovorila ani slovo, a tak v tichosti nasledovala takmer večne veselého chlapca k jeho drahému športiaku. Pridal sa k nim aj Yangyang, ktorý bol dnes priveľmi lenivý šoférovať. Bolo preňho oveľa pohodlnejšie sedieť na mieste spolujazdca a starať sa o hudbu.

Tak tomu bolo aj dnes. Obaja chlapci žartovali ako obyčajne. Rozprávali sa o mnohých témach. Niektoré dávali zmysel, iné boli úplne nezmyselné. Snažili sa do svojej malej bubliny zapojiť aj dievčinu sediacu priamo za nimi, no nepodarilo sa. Bola rovnako tichá ako po celé ráno.

Nič sa nezmenilo ani po tom, čo sa ocitli na školskom parkovisku. Poctivo čakali, kým sem prídu všetci. Jej správanie sa nezmenilo ani po tom, čo k nim prišiel aj Felix. Počas iných dní by ho s milým úsmevom pozdravila a možno by aj prehodili niekoľko slov. Dnes ani len nezaregistrovala jeho príchod. Až tak veľmi bola ponorená vo svojich neustále opakujúcich sa myšlienkach.

„Zase Renjun?" spýtal sa takmer večne usmievavý chlapec pochádzajúci z Austrálie.

„Prečo z toho všetci obviňujete práve mňa?" spýtal sa urazene spomínaný chlapec. Od včerajšieho večera mu liezlo na nervy ako ho všetci nútene spájajú s ňou.

„Ak by si sa nesprával ako idiot, tak by ťa nikto neupodozrieval," Haechan stojaci vedľa blondína nezaujato pokrčil plecami. Samozrejme, že si nenechal újsť možnosť rýpnuť do svojho dlhoročného kamaráta.

„Akoby si ty bol o niečo lepší," odvrkol mu blondín pripravený k boju.

„Hneď s tým prestaňte inak z vás oboch urobím žrádlo pre Toma. Radšej vypadnite do tried skôr, než mi dôjde trpezlivosť," ich malú hádku, čo ešte ani nestihla začať prerušila zamračená Nari. Očividne ani ona nemala svoj deň. Ani zďaleka to však nebola pravda. Len sa strachovala o Yenu, ktorá sa zdá byť čoraz skľúčenejšia.

„Tom by sa im určite potešil," pridal sa aj Mark, ktorý sem ešte len teraz prišiel. Stihol však zachytiť Narinu vyhrážku.

„O tom nepochybujem," potvrdila blondínka s pohľadom upretým na brunetku. Tá ešte stále nevnímala svet okolo seba. Jednoducho to nedokázala.

„Dnes sa kroť. Možno za to nemôžeš, no nič nesmieme ponechať náhode," Nari sykla Renjunovým smerom. Hovorila potichu, no aj napriek tomu vedela, že ju veľmi dobre počul. Rovnako tak určite postrehol vyhrážku v jej hlase. Možno preto sa tentoraz zdržal uštipačných komentárov.

„Hej, Bella, je čas ísť a tvrátiť sa ako vzorní žiaci," oslovil ju Renjun prekvapivo milým tónom. Niekoľko krát zmätene zažmurkala, no nakoniec len potichu prikývla a spoločne s troma chlapcami sa vydala do jednej z budov, kde mali mať hodiny.

Mohla by mať mnoho kamarátov a byť jednou z obľúbených dievčat a ona to veľmi dobre vedela. Pozornosť nedostávali len traja nadpozemsky krásni chalani, ale aj ona. Nechápala to. Prečo by sa práve s ňou chcel niekto kamarátiť. Vraj je pekná. Aspoň to počula.

Počula toho však oveľa viac. Napríklad to ako o nej dievčatá či chlapci nahlas premýšľali. Podľa nich bola len obyčajná štetka, a preto sa s ňou kamarátia. Preto môže byť ako jediná v ich blízkosti.

Neboli ďaleko od pravdy. 

Malo to ostať v minulosti. Mala na to zabudnúť a posunúť sa ďalej.

Nedokázala to.

Nedokázala zabudnúť na všetky tie hrôzy. Jej minulosť ju prenasleduje a snáď ani nikdy neprestane.

„Yena, deje sa niečo?" spýtal sa jej ustarostený Felix. Chôdzu prispôsobil tej jej tak, aby mohli kráčať spoločne, no zároveň ich malý rozhovor nepočuli Renjun s Hyunjinom. Tí dvaja sa zdali byť plne ponorení do rozhovoru, no aj napriek tomu nechcel nič riskovať.

„Som len unavená," odpovedala mu stroho. Samozrejme, že klamala. Nepáčilo sa jej to, no rovnako tak mu nemohla povedať pravdu. Nepochopil by to. Iba by sa nad tým trápil a to nechcela.

„Mala si ostať doma. Vyzeráš akoby si niekoľko nocí po sebe nespala," hovoril ďalej chlapec kráčajúci vedľa nej.

„Nechcem vynechávať. Zvládnem to," venovala mu pokrivený úsmev, o ktorom chlapec vedel, že je falošný. Nepovedal jej na to však nič. Namiesto toho ju pozorne sledoval dúfajúc, že sa dnes nič zlé nestane. Trápila ho nepekná predtucha.

„Snáď dnes neodpadneš," zamrmlal jej smerom Renjun, keď si spoločne sadali na svoje miesta. Prekvapilo ho, keď len v tichosti prikývla. So záujmom si ju prezeral. Mohol len hádať, čo jej behá hlavou. Možno to ani nechcel vedieť. Určite to bol chaos a jemu to netrebalo. Zbytočné problémy.

Jedna vec preňho bola istá. Dnešok bude ťažký pre oboch z nich.