Misfit | h.rj

f o u r t y

Počula tiché otvorenie a následne aj zatvorenie dverí. Nestarala sa o približujúce sa kroky. Bolo jej to jedno. Len si užívala pohľad na nočnú oblohu. Posledné dni to tak robila každý večer. Užívala si aspoň ako taký pohľad na hviezdy. Neboli veľmi viditeľné kvôli svetelnému znečisteniu, no napriek tomu obraz pred ňou milovala.

„Sú krásne, že?" nadhodil tichým hlasom Renjun stojaci hneď za ňou. Povzdychla si a len prikývla bez toho, aby odtrhla pohľad od jednej z hviezd. Práve tá hviezda jej pripomínala sestru. Napriek všetkým tým rokom v zajatí drobné dievčatko vždy žiarilo ako žiarivá hviezda, na ktorú sa práve dívala. Bola jej osobným anjelikom. Prešla ňou vlna smútku, no tá rýchlo zmizla vďaka Renjunovmu dotyku. Prekvapene vytreštila oči a celá stuhla. Cítila ako upevnil objatie jeho rúk okolo jej trupu, bradu si oprel o jej plece, zatiaľ čo si potichu pohmkával pre ňu neznámu melódiu. Upokojovalo ju to a tento fakt ju prekvapil.

„Mal som pocit, že to potrebuješ," zamrmlal potichu do jej citlivého uška cítiac aká je celá napätá. Nečudoval sa jej. Nikdy voči nej neprejavil znaky empatie či dokonca súcitu. Určite očakávala, že jej nejakým spôsobom ublíži.

„Prečo si tu?" vydýchla nakoniec. Nedokázala sa ani pohnúť. Lomcovalo ňou toľko neznámych pocitov a ona nevedela, čo má urobiť. Nevedela ako sa má k nemu správať. Nebola na toto zvyknutá. Možno lepšie zvládala, keď bol k nej odporný. Vtedy vedela ako zareagovať. No toto? Toto bolo niečo úplne iné. On bol iný a ona netušila, čo ho mohlo takto zmeniť.

„Je ti zima," podotkol s miernym úsmevom na perách. Ona ho nevidela, no niečo v nej jej hovorilo, že sa usmieva. Každá bunka v jej tele si uvedomovala jeho prítomnosť a aj blízkosť. Vracala sa jej sila. Niekoľko dní vyhýbania sa mu si vybrala svoju daň na nich oboch. Spriaznené duše predsa jeden bez druhého dlho nevydržali. To vedeli predsa všetci.

„To nie je odpoveď," záporne potriasla hlavou a hneď po tom, čo sa vymanila z jeho objatia podišla k zábradliu.

„Je niečo zlé na tom, že som ťa chcel vidieť?"

„Správaš sa divne," znova raz potriasla hlavou hovoriac to, čo si skutočne myslí. Už sa ho nebála. Nemohol ju zlomiť viac, než už bola. Nemal jej už ako ublížiť, keď sa so všetkým zmierila.

„To aj ty," poukázal na zmeny v jej správaní. Nebola jediná, kto sa menil. Puto menilo aj jeho.

„Nepoznáš ma. Nikdy si ma spoznať nechcel. Ako potom môžeš vedieť, že som sa zmenila?" uprela naňho svoj prenikavý pohľad, pri ktorom mal pocit, že vidí priamo doňho. Akoby v ňom dokázala čítať tak ľahko, ako v otvorenej knihe. Akoby počula každú jeho myšlienku. Potlačil potrebu ošiť sa. Hrozilo, že by si to mohla nesprávne vysvetliť, čo by nebolo najlepšie.

„Bell-"

„Prečo ma tak voláš?" hodila po ňom nepekný pohľad a hneď na to odvrátila pohľad. Obloha bola v tomto momente oveľa zaujímavejšia, než tvár jej spriaznenej duše. Cítila sa pri ňom čoraz nervóznejšie. Nemala potuchy, čo má za lubom. Určite niečo vyvedie v momente, keď to prestane očakávať. Nechcela mu to dovoliť.

„Ani neviem. Si tak krehká, no napriek tomu silná. Si iná ako ostatné."

Nič mu na to nepovedala. Neverila mu a on to veľmi dobre vedel. Stačil mu na to jediný pohľad do jej očí plných pochybností.

„Yena, neklamem ti."

Po tomto si len povzdychla. Chcela mu veriť, oh a ako veľmi, no nedokázala to. Nie po všetkom, čo jej urobil a ako sa k nej správal. Nepôjde to tak ľahko. Krok po krôčiku si musel vyšliapať cestu k jej srdcu.