Misfit | h.rj

t w e n t y f i v e

Adrenalín bublajúci v žilách ho nútil ničiť. A presne aj to mal v pláne. Demolovať, ničiť, zabíjať. Nikto z tých, čo ublížili Yene to nesmie prežiť. Jednoducho nesmie. 

Z času na čas bol zhnusený svojimi vlasnými myšlienkami. Ako keď mu dnes ráno počas raňajok chýbala jej spoločnosť. Ako veľmi sa snažil nájsť to prekliate dievča, keď zistil, že sa nenachádza pri aute v deň nehody. Ako zle sa kvôli tomu cítil. Alebo to ako veľmi ju chcel dostať naspäť. Dokonca sa mu vkrádala aj do snov. Nachádzala sa pri ňom. Objímal ju a opakoval ako veľmi ju miluje.

Bolo to vskutku odporné.

Potriasol hlavou, aby sa sústredil na prítomnosť. Tá prekliatá potvora je niekde tu. Treba ju len nájsť a odviesť späť k nim. Musia ju len nájsť. Zaťal sánku a upevnil zovretie okolo svojho glocku, na ktorého rukoväti sa nachádzala kresba fénixa. Chlad vychádzajúci z kovu ho upokojoval. Vždy to tak bolo. 

Počul kroky prichádzajúce z jednej z niekoľkých izieb nachádzajúcich sa na prízemí. Vďaka hormónu kolujúcemu mu žilami ako nejaký druh ohňa mal zbystrené snáď aj neexistujúce zmysly. Našľapoval tak potichu, ako sa to dalo. Krok za krokom.

Premýšľal nad tým ako narušiteľa zabije. Výstrelom by to bolo priveľmi jednoduché. Navyše hlukom by na seba zbytočne len upozornil, aj keď si bol vedomý tlmiča, čo sa naňho len tak škeril. 

Nôž! Áno, presne tak, nôž bude asi tá najlepšia varianta. Tiché, no rovnako vražedné. Dušička vraha, čo sa v ňom skrýva už dlhé roky sa potešila myšlienke. Presne vedel, čo urobí. Už teraz mal premyslené akým spôsobom bude musieť zdvihnúť pravú ruku. Koľko sily bude musieť využiť. 

Vnútri bol psychopatom. Užíval si každý jeden moment, kedy mohol sledoval ako sa niekomu vytráca život z očí. Aké podlé a zvrátené.

Pritlačený k stene sa zdalo, že úplne splýva s hrubou, no zato opadávajúcou omietkou. Mohol by tu čakať aj celé hodiny. Tie však nemali. Parazit ich rodiny v ohrození toľko času nemal. Možno práve preto sa mu niekoľko obyčajných sekúnd zdalo ako celé hodiny či dokonca aj dni.

Kroky sa približovali. Neznámy nepriateľ kráčal k starým a ošúchaným dverám. Pred mnohými rokmi mali nádhernú červenú farbu. Dnes však nie. Boli vyblednuté a odporne vyzerajúce. 

Len devätnásť ročný chlapec sa nadýchol a pevnejšie zovrel rukoväť noža v dlani v momente, keď sa pohla najprv kľučka dverí.

„Ahoj," povedal z úškrnom a hneď na to silno šklbol rukou presne na mieste, kde sa nachádzalo hrdlo vysokého no zato zavalitého muža. 

Chudák, nemal šancu ubrániť sa, a preto teraz na svojho vraha len vytriešťal svoje európske oči v nemom výkriku. Oboma rukami si tlačil na ranu v márnej snahe zastaviť krvácanie. Blonďavý chlapec so spoojným úsmevom sledoval ako európan dopadol na kolená, pričom sa mu z úst valilo čoraz viac krvi.

„Albrecht, čo sa to tam sakra deje?!" ozval sa z miestnosti iný mužský hlas, čo spôsobilo, že sa chlapec na prahu dospelosti ešte väčšmi uškrnul. Toto bude preňho ohromná zábava.

„Kde si toľko?!"

„Albrecht!" po ďalšom zvolaní sa znova ozývali prichádzajúce kroky. Chlapec sa tentoraz už nemusel ukrývať, no aj nariek tomu ostal stáť na rovnakom mieste ignorujúc kaluž krvi, čo sa každou sekundou zväčšovala priamo pri jeho nohách.

„Albrecht ti už zrejme neodpovie," nevinne pokrčil plecami, keď aj druhá osoba opustila miestnosť. Na nič nečakal a ostrú čepeľ rovnakého noža zapichol do hrudníka aj druhému mužovi. Nezabudol ani prudko pootočiť nebezpečným objektom v protismere hodinových ručičiek tak, aby zasiahol a zefunkčnil čo najviac orgánov.