Misfit | h.rj

t w e n t y f o u r

Striedavo strácala a znova nadobúdala vedomie. Už ani len netušila koľko času ubehlo. Strácala pojem o všetkom možnom aj nemožnom. Nevedela ani to či je deň alebo noc. Bola tak veľmi dezorientovaná.

Jej telo bolo necitlivé. Nebola jej zima. Necítila bolesť, strach či hnev. Necítila vôbec nič. Prisudzovala to šoku, ktorý prežívalo jej telo. Alebo to bolo azda utrpenie, čo spôsobovalo stratu fyzického aj psychického cítenia? Nezapodievala sa tým. Nechcela. Nechcela premýšľať nad tým, kde sa nachádza. Nepremýšľala nad tým prečo tu je. Vzdala to. Doteraz neprišla na racionálne vysvetlenie zistení o jej otcovi. Preto donútila svoju hlavičku na všetko zabudnúť. Preniesť sa cez to.

Vzdala sa aj nádeje na záchranu. Nemyslela si, že by ju niekto z nich chcel zachrániť. Áno, Nari a Pudu k nej boli vždy milé a obe ju označovali za sestru, no boli v menšine. V gangu sa nachádzalo mnoho členov, ktorí jej nedôverovali. Nemali ju radi a najradšej by ju zabili vlastnými rukami. Bolo to vskutku smutné.

Aj to jej už bolo jedno.

Priala si len, aby mohla ešte raz spatriť hviezdnu oblohu. Rozplývať sa nad jej krásou. Strácať sa v jej nekonečnosti. Počas svojho života ju nemohla často vidieť. Napriem tomu si ten dokonalo upokojujúci pohľad nevážila dostatočne dosť. Tak jednoduchá a prirodzená vec a predsa to bola vec, ktorá ju držala pri zdravom rozume. Áno, presne tak. Práve myšlienka a túžba vidieť nočnú oblohu posiatu tisíckou hviezd jej zabraňovala zblázniť sa.

Dezorientovaná a na pokraji smrti pootočila hlavu k miestu, kde sa podľa jej prepočtov malo nachádzať neveľké zamrežované okno. Zahmleným pohľadom nedokázala zistiť či je skutočne noc alebo je len zamračený deň. Aké úbohé.

Klesla tak hlboko, že už nedokázala rozoznať ani len deň od noci. A to dúfala, že ju niekto zachráni alebo sa odtiaľto dokáže dostať sama. Avšak ani jej doterajší výcvik na to nestačil. Jej telo bolo doráňané a vysílené. Proti nim nemala ani najmenšiu šancu. Nie v takomto zúboženom stave. Zistila to však, až keď jej to názorne dokázali.

Akoby zabudli na slová ich šéfa a aj na facku, ktorú schytal jeden z nich. Museli ju potrestať za jej chabý pokus o útek.

Museli.

A presne aj to urobili.

Už nebola zviazaná na vŕzgajúcej posteli. Ten komfort jej tentoraz už nedopriali. Istý čas bola zavesená v niečom, čo nazývali klietka. Bolo to ako vezenie pre tých, čo sa postavili na odpor. Železné okovy, ktoré zvierali jej zápästia aj členky boli pripevnené k rohom klietky. Kvôli jej mizernej výške sa ledva dotýkala nohami zeme. Bolo zrejmé, že klietku zostrojili pre mužské, a teda vyššie a mohutnejšie telá. To jej sa tam strácalo. Ramená ju tak veľmi boleli od toho ako jej ich naťahovali tie odporne páchnuce kusey železa.

Donútila prsty pravej ruky, aby sa dotkli obnaženej pokožky na vychudnutom, no najmä doráňanom bruchu. Presne tam dostala najviac rán. Aj takýto nepatrný pohyb ju stál priveľa energie. Sykla od bolesti, keď sa boža dotkla kože. Sama sa čudovala ako to, že je ešte stále nažive. Možno už ani nebola medzi živými. Možno toto celé bol len sen. Možno sa zobudí a bude ležať vo svojej pohodlnej posteli.

Nič z toho sa však nestane. Čoskoro znova raz stratí vedomie a zobudí sa na tom istom prekliatom mieste. Bude sa cítiť rovnako mizerne ako aj v tomto momente. Nič sa nezmení.

76543210

„Si si tým naozaj istý?“ spýtal sa líder, pričom ai podozrievavo premeriaval blonďavého chlapca pochádzajúceho z Číny. Nemohol uveriť tomu, čo práve počul. A rozhodne nebol jediný, kto tým slovám neveril. Nechápali, prečo by práve Renjun sám od seba chcel riskovať svoj život, aby zachránil Yenu. Nemal ju predsa rád a aj napriek tomu chcel ísť do osudnej budovy sám.