59 AVANUE
Konečne som to našla. Boli tu len sklady. Vošla som do veľkej starej schátranej budovy. Páchlo to tu zatuchlinou. Otvorila som veľké kovové dvere. Poobzerala som sa okolo. Nikde nikoho. Už som bola na odchode keď som počula hrmot. Otočila som sa. Za mnou stála postava ženy, mohla mať okolo 28. Mala nakrátko ostrihané vlasy. Podišla ku mne. Pozrela som sa na ňu. Bola to Juliet, alebo lepšie povedané to čo ostalo z Julliet.
"Prišla si." povedala, ešte stále mala ten svoj škrekľavý hlas.
"Kde je? Povedz to!" zrúkla som na ňu. Smutne sa na mňa pozrela.
"Už nežije. Ops no." zašklabila sa.
"Počúvaj ma, ty si riadne chorá. Nie je mŕtva. Klameš!" do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie nebudem revať. Nie!
"Ty sa nedáš tak ľahko oblafnúť ako tvoj brať." poznamenala a spoza opaska vytiahla zbraň. Namierila ju na mňa. "Carin, mala som ťa asi z Andyho bandy najradšej. Bude mi ťa ľúto." poznamenala.
"Počkaj, kde sú decká ? Kde sú dvojčatá." pozrela som na ňu prosebne.
" Vravela som, ti, že sa nedáš tak ľahko oblafnúť. Andy by mi uveril, že Kathrin nežije. Ale ty máš silnú vôľu averíš aj v nemožné. Dúfajme, že Pánbožko s tebou má dobré plány. Umrieš skôr či neskôr. Nemyslíš, že to je jedno ? Kolko času ti ostáva ? Mesiac, týždeň ?" pozrela lútostlivo na mňa
" 30 dní." povedala som
"Ách ty si to aj počítaš." poznamenala.
"Ano ďakujem bohu, že som sa naučila v škole počítať. A ešte niečo." povedala som. Využila som moment prekvapenia a nohou som jej kopla do brucha. Zbraň odletela niekam do rohu. Julliet som schytila za vlasy a udrela som jej čelo o múr. Zaliala ju krv. Ešte pár razý som ju kopla. Bezbranne padla na zem. Nechala som ju tak ležať. Išla som sa hľadať Kathrin a dvojičky.
Našla som ich. Všetci boli v poriadku. Kethrin sedela v kúte. Keď ma zbadala rozžiarila sa, oblečenie mala celé špinavé. Podišla som k nej a objala som ju. Pomohla som jej, aby sa nejako postavila na nohy. Vzala som jedno z dvojčiat na ruky. Tuším to bol maličký Oliver. Viem som strašná teta, keďže ani vlastných synovcov nepoznám.
Začula som sirénu policajtov (ešte viacej kokotsky som to napísať nemohla, že ?-.-) pomaly sme prešli k Julliet. Nebola tu. Mala tam ležať. Zľakla som sa. Do vnútra vtrhla polícia. Uvidela som tam aj Andyho. Podala som mu jeho synčeka.
To čo sa následne odohralo, bolo ako v spomalenom filme. Z rohu sa vynorila Julliet zo zbraňou v ruke. Mierila na Andyho.
"Nemôžem ťa mať ja, nebude ťa mať ani ona." zkríkla
Bežala som a Andyho a malého Biersacka som zvalila k zemi. Julliet vystrelila.
Zo slzami v očiach som sa pozrela na Kathrin, ktorá stáala neďaleko mňa. Rýchlo podišla ku mne. Dotkla som sa svojej hrudy. Na svojích dlaniach som zazrela krv. Nohy sa mi podlomili a padla som na kolená.
"Záchranku, zavolajte záchranku." zvolala Kathrin.
Z každým nádychom ma viac a viac štípal hrudník.
"Kysarin?" zo slzami v očiach na mňa pozrela. Ležala som jej na kolenách. Hladila mi vlasy.
" Srdiečko, nevrav nič." povedala, sople si ťahala so seba.
" Ale ja, ..." do úst sa mi nahrnula krv. musela som ju vypľuť. " .... postaraj sa o Andyho a jeho decák.Sľúb mi to." pozrela som na ňu prosebne. Zachvátil ma záchvat kašľa. Kašlala som potôčiky krvy.
"Nie, neopúšťaj ma. Prosím nie." plakala
" Kathrin ? Chce sa mi spať. " povedala som
"Nie, nesmieš. Čo budem bez teba robiť ?" rozplakala sa.
" Budeš žiť ďalej. " povedala som. Zavrela som oči a pohltila a čiernočierna tma.
Takže. Nie je to koniec, bude ešte epilog. Ale už teraz vám chcem poďakovať za všetko. Ja neviem kde mám začať. Naozaj ďakujem. Ste skvelí fanúšikovia. ^.^
Lubim vás ^^
YOU ARE READING
Goodbye
Random... a žili štastne až do smrti. Prečo to neexistuje aj v skutočnosti ??? Musela som sa odsťahovať, .... Zistila som toho vela. Moja matka odišla preč a otec pokračuje vo svojích radovánkach, .... Zistiť po 16 rokoch, že máte brata je riadne. A môj b...
