Vykrvácané city

Pátranie sa začalo (RANIAN)

„V prvom rade nesmieme vyvolať rozruch. Mali by sme kontaktovať našich ľudí, nech rozbehnú pátranie a snažia sa nenápadne zistiť čo najviac možných informácií." ozval sa Dylan na sedadle spolujazdca. Stále rozprával to isté dokola. Čo treba urobiť ako prvé, ako byť nenápadný, čo netreba urobiť, čo treba neurobiť. Ako vravím, stále tie isté slová. Už som to vedel naspamäť ako abecedu. Mal som sto chutí vynadať mu, nech už drží hubu, ale iným spôsobom som ho trochu chápal. Hrozba bola veľká. A nie preto, že tento Potomok, ako ho nazval Daveris, mohol zabiť akéhokoľvek upíra tým, že z neho doslova vysal krv. Hrozba bola veľká, pretože sme nevedeli, o koho ide, ako vyzerá a to nám znemožňovalo nečakane ho napadnúť a zneškodniť. Nemohli sme ho sledovať, zistiť jeho návyky, vyhľadať jeho obete skôr, ako ich vyhľadá on. Bol nepredvídateľný. A to nebolo to najhoršie. Tým, že zabíjal kohokoľvek a nezakryl po sebe stopy, zanechával jasný odkaz. Tento upír nemohol zniesť, že je upír. Chcel zanechávať stopy, chcel zabíjať výlučne upírov. Išlo mu o to, aby sa svet dozvedel, že niekto ako my existujeme a bol ochotný podať im seba na tácke len preto, aby presvedčil spoločnosť, že naozaj sme. Ale nechápal som, prečo ešte tak neurobil. Ak by mu naozaj išlo o to, už by sa ukázal. Ibaže už prešlo niekoľko dní a my sme o ňom stále nemali žiadne správy. Avšak, nerátam každodenné nahnevané správy od Daverisa, ktoré zakaždým hlásili vyšší a vyšší počet obetí ľudí a aj upírov. Kritický deň ale nastal, až keď počet mŕtvych upírov prevýšil počet mŕtvych ľudí. Okrem toho sme nemali žiadne iné informácie. Preto sme boli na ceste k nim. Museli sme sa s nimi spojiť, pretože možno vedia niečo, čo by nám mohlo pomôcť. A som si istý, že sú z toho v takých istých sračkách ako my. Teda, nevadilo by mi konečne umrieť, ale určite netúžim byť vycicaný nejakým ľahkomyseľným upírskym revolucionárom.

„Hej ! Hej ! Počúvaš ma vôbec ?!"

„Nie, premýšľam." odsekol som.

„Ranian, uvedomuješ si, v akej sme situácii ? Ak ho nedostaneme,..."

„Áno, viem, tak dostane on nás. Bububu, už sa bojím." prevrátil som očami a uchechtol sa. Dylan bol z toho totálne vo vytržení.

„Čo je tu smiešne ? A nie, ak ho nedostaneme, to, že dostane on nás je len jedna z možností. Tá pravdepodobnejšia je, že Daveris nás od hnevu roztrhá v zuboch a podpáli na hranici."

„No, tak či tak zomrieme rukou upíra, či nie ?" žmurkol som na Dylanovu rozzúrenú tvár.

„Mohol by si sa aspoň trochu sústrediť na to, čo je dôležité ?" zahriakol ma.

„Prepáč, ale pre teba nie je spôsob, akým zomrieme dôležitý ?"

„Ak ma budeš aj naďalej takto srať, tak o chvíľu sa dozvieš, ako zdochneš." povedal až mrazivo pokojne.

„Nebuď taká citlivka, tvoje pokyny som počul najmenej stokrát. Isto mi to nebolo treba počuť aj stoprvý raz." poklepkával som si po volante v rytme hudby, ktorá mi práve rezonovala v hlave.

„Ranian, varujem ťa. Ak to pokašleš,..."

„A čo podľa teba sa dá vlastne pokašlať ?! Nevieme, o koho ide, nevieme, kde bude najbližšie vyčíňať, nevieme kedy..." úkosom som naňho pozrel.

„Presne o to ide. Pretože nevieme !" posledné slová vyslovil s povzdychom.

„Hej a preto sa teraz trepeme za tamtými, ach. Ako keby sme boli bezmocní a neschopní ! Vieš, ako ma to rozčuľuje ?!" buchol som po volante dlaňou.

„Veľmi dobre vieš, že v takýchto prípadoch ide ego bokom. Teraz je hlavne dôležité mať sa na pozore a je potrebné, aby sme si posúvali informácie. S týmto určite bude súhlasiť aj druhá strana. Dokonca myslím, že aj tretia, ak ich Daveris kontaktuje. V krajnom prípade, budeš musieť pretrpieť našu spoluprácu, Ranian."

„Bla, bla, bla... Ak by bolo po mojom, jednoducho by som čakal. Ten upír raz dostane chuť aj na nás. A ak by sa tak stalo, sám by prišiel za nami. Nemuseli by sme sa za ním naháňať a obťažovať sa návštevou Krasovkich. Také jednoduché !" zamračil som sa, pretože už sme vchádzali do mesta a o chvíľu sme zastali pred domom plným upírov. Nič by na tom nebolo, ak by to neboli prisťahovalci z Ruska. Títo ruskí upíri mali omnoho horšie a násilnejšie zvyky ako ktorýkoľvek iný rod. Povráva sa, že mučia svoje obete tak, že im režú jednotlivé časti tiel a servírujú im ich. Niekedy natrafia v svojom jedle obeť na svoj vlastný, deň predtým odrezaný, malíček. A nie raz sa stalo, že jedna obeť zjedla tú, ktorá bola zavretá vo vedľajšej mučiarni. Po kúskoch zamaskovaných v jedlách. Takéto metódy sú nechutné dokonca aj mne. To musia byť vážne úchylní fetišisti... Pri pohľade na ich dom ma striaslo. Zvonka vyzeral tak neškodne. A pritom bol celý, až do poslednej nitky na vankúšoch, presiaknutý krvavými činmi a smrťou. Zaparkoval som a horko preglgol. Zdvíhal sa mi žalúdok pri pomyslení na spoluprácu s týmito zvieratami. Nebál som sa ich. Len mi prišli nechutní a barbarskí. Na druhej strane, kto som ja, že ich môžem súdiť. Nie som o nič lepší. Obzeral som si pootvorené okenice, ktoré nadobudli dojem, že čochvíľa z nich vykukne prívetivá stará pani v zástere a pozve nás na koláč. Koláč z ľudských častí tiel.

„Čo robíš ?" zdvihol na mňa Dylan obočie. Fakt ma naplo. Potriasol som hlavou a tváril som sa, že som si nevšimol, ako sa pousmial. Dylan zdvihol päsť, že zabúcha na drevené vchodové dvere, no ani sa ich nedotkol a už sa otvorili. Pred nami zrazu stál chlap v najlepších rokoch odetý v bledozelenom obleku. Zvraštil som tvár pri jeho otrasnom vkuse. Na tvári mu striehol pozorný pohľad, avšak postoj jeho tela vytváral pokojný a sebavedomý dojem. Akoby nás očakával.

„Už som myslel, že neprídete, bratia Soyerovci." v jeho očiach mu zaiskrilo a ja som vedel, že toto nemôže dopadnúť dobre.