Vykrvácané city

Zase on

Dúfala som, že mi to vysvetlí a zistím, že je to omyl a nečaká tu na mňa. Spomalila som, aby som sa lepšie rozhliadla, či tu naozaj niekde neuvidím Dylana. Nie, nebol tu a som si istá, že to spravil naschvál. Preto, že som mu ráno povedala, že radšej by som bola, ak by ma odviezol Ranian. A tak je teraz tu. Ďakujem Dylan, že si mi splnil toto želanie. Pomyslela som si trpko. Ranian nadvihol obočie, keď som sa dlhší čas nepohla z miesta. Áno, áno, už idem, pane. Podišla som až k autu a opäť zastala. Ranian sa na mňa ani nepozrel a nastúpil do auta. Nahnevane som sa posadila do sedadla spolujazdca a aby som dala Ranianovi najavo, že nie je jediný, kto to nerobí dobrovoľne, dverami som zabuchla silnejšie, ako by sa patrilo.

„Si nahnevaná na mňa alebo na tie dvere ?" prísnym hlasom ma upozornil.

„Na všetko, čo sa týka teba." sykla som a s ohrnutou perou sa pozerala von oknom. Pokrok bol, že ma vôbec nechal sedieť vpredu. Išli sme pomaly, až sa mi to zdalo podozrivé, pretože cesty neboli nejak zvlášť preplnené autami.

„Nemohol by si si pohnúť ?" súrila som ho. Neodpovedal, len sa pozrel von oknom a potom naspäť na cestu. Vzdychla som si a prekrútila očami. Unavene som sa oprela o kožené sedadlo. Toto bude ešte dlhá cesta. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Nešlo to, ale oči som nechala zatvorené. Asi po piatich minútach som ich otvorila, pretože som chcela zistiť, kde sa nachádzame a kedy budeme doma. Áno, oficiálne som sa rozhodla volať dom Soyerovcov domov. Iné názvy boli čudné. Nemohla som ho predsa volať proste len dom alebo tam, kde teraz bývam. Jednoducho to nešlo. Pozrela som sa na Raniana, pohľady sa nám stretli. Mala som zatvorené oči a keď som ich otvorila, uvidela som Raniana, ako na mňa zaujato pozerá. Nebol to nepríjemný pohľad, ten by som cítila aj so zavretými očami.

„Čo je ?" vyhŕkla som naňho. Ústa zovrel do rovnej čiary a odvrátil pohľad. Pohodlnejšie som sa posadila a rozhliadla sa okolo, aby som zistila, kde sme. Neverila som vlastným očiam. Boli sme na nejakom divnom odľahlom mieste, práve sme prechádzali po asfaltovej ceste, pri ktorej sa z každej strany ťahal les. A čo ma šokovalo najviac, bola už takmer tma ! Nemohlo sa tak rýchlo zotmieť, veď zo školy som odišla okolo štvrť na štyri...

„K-kde to sme ? Prečo je tu taká tma ?" dožadovala som sa zmätene vysvetlenia. Ranian pevnejšie zovrel volant, čo som okamžite spozorovala. Neodpovedal.

„Kam ma to berieš ? Odpovedz !" zvýšila som hlas.

„Upokoj sa, nikam ťa neberiem... Len si zaspala a nechcel som ťa budiť, tak jazdím po okolí, kým sa nezobudíš." stále upieral ten svoj temný pohľad na cestu. Ako t-to ? Zaspala som ? Takže tých päť minút, čo som si myslela, že mám zavreté oči, boli...

„Koľko som spala ?" prehrabla som si svoje blond vlasy.

„Už to budú dve hodiny, myslím, je päť hodín a dvanásť minút." odpovedal zdĺhavo. Čože ? Dve hodiny ?! Chytila som si čelo a zase sa poobzerala okolo seba.

„Chcem ísť domov. Odvez ma tam !" obrátila som sa na Raniana.

„Odkedy to voláš domov ?" provokoval zbytočnými otázkami.

„Odkedy si ma tam uväznil. Ak sa ti nepáči, špeciálne pre teba to budem volať väzenie."

„Prečo dávaš vinu len na mňa ? Sám som ťa tam neuväznil. Alebo máš Dylana radšej ako mňa a preto ho zbavuješ viny ? Iba sa ti pchá do riti, lebo sa bojí Daverisa." povedal jeho chrapľavým hlasom. Pozrela som sa naňho, sánka sa mu výrazne pohybovala, pery mal zovreté, tak ako ruky, ktorými silno zvieral volant, až mu beleli hánky. Čierne oči ako polnočná obloha sa na mňa uprene pozerali a čakali, ako zareagujem.