Vykrvácané city

Chladná pokožka ľadového dievčaťa (DYLAN)

Ranian pred polhodinou odišiel a ani mi nepovedal, kam ide. Kašlať naňho. Nech si ide, pre mňa za mňa, aj na Sibír. Keď mu je zaťažko pozdraviť ma, mne bude zaťažko zachraňovať mu kožu, keď sa do niečoho znova navlečie. Vedel som, že ho vytočilo to dievčisko, ale čo som za to mohol ja ? To nech mi niekto povie... Povedal iba, že Davína sa sprchuje a nemám za ňou chodiť. Najprv ma lákala myšlienka, že ona je tam hore úplne nahá a v dome nikto nie je, ale potom som sa na to vykašľal, pretože som vedel, že tá zmija by to pri prvej príležitosti vykvákala Daverisovi. A keďže je teraz pod jeho ochrannými krídlami, nemohol som sa jej ani dotknúť. Mohol by som mať z toho vážne problémy. A ona mi za to nestojí. To radšej zavolám nejakej štetke. Najhoršie však bolo, že som sa nesmierne nudil a nemal som sa s kým porozprávať. S Tardisom sa baviť nebudem, ten je mimo moju ligu. Ten nevie hovoriť o ničom inom, len ako správne položiť riady do umývačky alebo sa sťažovať pane, nemali ste dovnútra chodiť obutý, ak vonku prší... Ak by som nerobil bordel, na čoby som ho zamestnával ? Veď to je logické nie ? Ach, je to magor. Prešlo ďalších desať minút a ja som civel do prázdna ako idiot. Alebo skôr na hodiny. Nudil som sa už štyridsaťpäť minút, presne toľko, koľko bol preč môj brat.

„Tardiiiis!" zahučal som na celý dom. Ten trtko okamžite prišiel ako poslušný zajačik.

„Áno ?"

„Dones mi mobil...a rýchlo !" pohnal som ho. Otočil sa a kým prišiel s mobilom v ruke, všimol som si, alebo skôr, počul som, ako hore tečie voda. Tak predsa ju Ranian donútil osprchovať sa. Keď už sa konečne objavil náš poskok aj s mobilom v čaptavých rukách, vytočil som Ranianovo číslo. Cŕŕŕn. Cŕŕŕn.Cŕŕŕn. Nič. Druhý pokus. Cŕŕŕn. Cŕŕŕn. Cŕŕŕn. Nič. Tretí pokus. Zanechajte prosím, odkaz. Ďalší pokus a ďalšia odkazová schránka. Len jedno sa mi nezdalo. A to, že tak narýchlo odišiel, a že tá bláznivá sa toľko sprchuje. V hlave som si prebehol všetky udalosti za poslednú hodinu. „Idem preč. Davína sa sprchuje." boli Ranianove slová pred odchodom. Akoby mi chcel podhodiť, že je tam sama. Vedel, že budem chcieť využiť príležitosť a užiť si s ňou, lenže ho nenapadlo, že nie som taký hlúpy a nič jej nespravím, pretože by som mal problémy s Daverisom. Ranian to narafičil, aby som mal problémy ? Jeho cieľom bolo, aby som niečo spravil tomu dievčisku ? To je ale hajzel. Chcel ma hodiť levom vlastný brat. Naštvaný som išiel za tým dievčaťom, aby som sa s ňou porozprával, nech okamžite vykváka, ak niečo vie o Ranianovych úmysloch. Ak sa dozviem niečo, čo sa mi nebude páčiť, odskáče si to niekto v tomto dome. Otvoril som dvere do jej izby a prekvapilo ma, že ešte stále sa sprchovala. Nechcel som, aby sa na mňa sťažovala u vyššieho a tak som sa prekonal a zaklopal som na dvere kúpeľne. Čakal som, že zastaví sprchu a vyľakane sa ozve, ale ona nič. Nerušene sa sprchovala. Zaklopal som trochu silnejšie. Zase ma ignorovala. Beštia jedna. Päsťou som začal búchať na dvere, aby sa vyľakala. Bolo to varovné búchanie.

„Posledná výzva, inak vtrhnem dnu !" zakričal som a čakal, čo sa bude diať. Zase nič, voda stále tiekla. Už som nečakal ani sekundu, koledovala si o to. V kúpeľni boli na dlážke jej veci, sprchový kút bol celý zarosený a dvere na ňom boli zavreté. Hádam sa len nechce...udusiť ? Podišiel som k sprchovému kútu a otvoril dvere. Ležala na zemi sprchového kútu a nehýbala sa. Hlavu mala opretú o kachličky za sebou, jednou rukou si zakrývala hruď, ale nejak sa jej to nedarilo. Zvláštne bolo, že mala na sebe nohavičky. Ak sa chcela zabiť, vedela, že to nepomôže a stane sa jednou z nás, lenže to nechcela. Alebo už zmenila názor ? Načiahol som sa, aby som zastavil prúd vody, ktorý dopadal na Davíninu doráňanú pokožku. Na moje prekvapenie, voda bola ľadová, takmer som sykol od toho mrazivého pohladenia na mojej pokožke. Prečo by na seba niekto púšťal prúd studenej vody ? Aj keď som na obrazovke stlačil tlačidlo vypnúť, voda neprestala tiecť. Neverím, že ten prístroj zamrzol ! Pozrel som sa lepšie a uvidel teplotu vody. Dva stupne ? To nepodarené dievčisko sa asi naozaj chcelo zabiť. A zjavne by sa jej to aj podarilo.

„To ti teda nedovolím !" zašepkal som si popod nos.

Našťastie, nastavenie teplejšej vody fungovalo, a tak som nastavil horúcu vodu. Po pár krátkych minútach sa prístroj spamätal a prúd vody prestal tiecť. Až potom som uvidel tú hrôzu. To dievča bolo celé modré, takmer biele ! Po bokoch mala zaschnuté potôčiky krvi, ktoré jej mizli za chrbtom. Začínali sa jej z malých raniek, akoby mala prepichnutú kožu ihlami. Pery mala popraskané a jedno oko vyvrátené dohora. Doriti, vyzerala ako mŕtva ! Dotkol som sa jej, že ju odnesiem do izby a zabalím do uterákov, keď mnou pri dotyku myklo. Jej telo bolo ako z ľadu. Neohybné a premrznuté. Musí byť poriadne podchladená. Kašľal som na to, že budem celý mokrý, a že mi neskôr vynadá, prečo som sa jej dotýkal, keď bola spolovice nahá.

„Len, prosím, nezomri, jasné ? Pretože potom by bol so mnou koniec..." položil som ju na posteľ v jej izbe. Zavrel som dvere do jej izby, aby nikto nevidel, čo sa stalo. Ak by to zistil Ranian, narobil by zo mňa hranolky. Pekne by ma najprv stiahol z kože a potom opiekol v takom väčšom ohníku. Pohotovo som sa vrátil do kúpeľne a doniesol asi šesť uterákov. Pozakrýval som ju nimi a pritom jej ich šúchal o ľadové telo. No tak, preber sa. Napadlo mi, že jej tvár ohrejem horúcou vodou a tak som zobral jeden menší uterák a dal ho pod horúcu sprchu. Ako som tam čakal, kým sa voda dostatočne vsiakne do uteráku, zbadal som, že jedna kachlička je prasknutá. Presne tam, kde predtým spočívala Davínina hlava. Premklo ma podozrenie, že toto jej spôsobil Ranian, ale zavrhol som to, keď som si spomenul na Daverisove slová, že ak sa jej čo i len dotkne, poletí ako vrecko smetí. Vrátil som sa do izby a tvár jej utieral horúcim uterákom. Zo šatníka som vybral nejakú suchú hrubú mikinu a obliekol jej ju, hneď potom, ako som si bol istý, že hruď má suchú. Snažil som sa nepozerať na jej prsia, ale nehovorím, že som nič nevidel. Mala ich pekné. Rýchlo som jej stiahol mikinu pod brucho a zastavil sa pri tých premočených nohavičkách. Natiahol som cez ňu uterák a pomaly jej ich zvliekol. Potom som jej obliekol len voľné tepláky. Vlasy som jej zabalil do uteráku a zobral ju na ruky, aby som ju preložil na druhú stranu postele, pretože tá, na ktorej doteraz ležala, bola premočená. Nič viac som pre ňu nemohol urobiť, a tak som ju len prikryl ďalšou perinou, ktorú som doniesol z mojej izby. Sadol som si do kresla neďaleko jej postele a dúfal, že sa každú chvíľu prebudí. Ani nie za polhodinu sa začala vrtieť a pomaly skúšala otvoriť oči. V tom okamihu som vyskočil z kresla a podišiel k nej. Keď sa na mňa pozrela, začala kričať.