Vykrvácané city

Nezmyselné hry (RANIAN)

Jej postoj hovoril za všetko. Chcela si ma nevšímať, to som vedel a ešte som ani nebol v kuchyni. Lenže ja sa postarám o to, aby sa jej to nepodarilo. Uškrnul som sa.

„Pozrime sa, kto sa nám to ukázal." zapískal som, stojac na opačnej strane kuchyne. Telo sa jej naplo ešte viac, v ruke nožík. Aby som si dával pozor, nie že ma napadne. Nadýchol som sa a zarazilo ma. Čo to... Krv ? Nozdry som mal napnuté, chuť sa zväčšovala. Odkiaľ preboha, ide krv ? Porezala sa ? Nie, to by som uvidel. Nikde v dome som si však tento jav nevšimol. Iba tu, v kuchyni. A bola to ľudská krv. Ešte raz som sa nadýchol, aby som sa dozvedel, odkiaľ to vychádza. Nikto tu nebol, žiadny človek, iba ona. Aj keď bola spolovice upír, stále v nej prúdila ľudská krv. Podozrievavo som sa na ňu pozrel, o čo jej zas ide ?! Určite sa porezala naschvál. Jej postoj sa nezmenil, stále bola napnutá, ale svoju činnosť neprestávala robiť. Krájala tam nejakú zeleninu, akoby som tam nebol, nohy tesne pri sebe. Nohy tesne pri sebe. Vôňa čerstvej ľudskej krvi. Preboha, že mi to nenapadlo skôr.

„Hmm, "odkašľal som si, ona nič, „myslím, že by si ma nemala omamovať takou vôňou." nadhodil som. Nezareagovala, no pochopila, čo som tým myslel, vedel som to, pretože v tom okamihu prekrížila nohy. Aspoň nejaká reakcia. Zadržiaval som smiech, päsť som si priložil k ústam. Nastalo ticho, bolo počuť iba trpezlivé klopkanie nožíka o dosku, keď prekrojil to, čo mal. Už ma to znervózňovalo, že nič nehovorila. Lepšie bolo, keď na mňa kričala,alebo som jej aspoň videl do tváre. No teraz sa mi nedostalo ani jedno. Premkol ma pocit, že som sa jej stal ľahostajný, že už ma nevníma, že už ma nechce vnímať.

„Si naozaj komická, keď sa snažíš ignorovať ma." odfrkol som si. Nič, ani pol slova. Dopekla ! Prečo len musí byť taká tvrdohlavá ?!

„No dobre, ako myslíš. Nemieniš sa so mnou rozprávať, budeme robiť iné veci." pritlačil som, svoje slová som chcel zdôrazniť tým, že som pomaly kráčal k nej. Otočila hlavu doprava, aby sa presvedčila, že naozaj kráčam k nej. V mysli som sa pousmial nad tým, aké ľahké je manipulovať ňou. Teraz sa otočí a nakričí na mňa, nech jej zmiznem z očí. Potom sa jej vysmejem, ona odíde a bude všetko po starom. Jej hra zlyhá. O chvíľu. Zastavil som sa, že jej dám priestor, aby mohla kričať z plného hrdla. No ona odvrátila hlavu a zase sa venovala svojim paradajkám, či čo to krájala. No tak, nech to nerobí, lebo zošaliem ! A čím bližšie som bol a čím dlhšie sa so mnou nerozprávala, tým väčšia túžba po nej ma zmáhala. A to som sa ešte premáhal a snažil sa ignorovať tú krv ! Lenže ona o tom nemusela vedieť.

„Davína, mala by si so sebou niečo robiť, lebo tá krv... Si v dome upírov, tu sa to môže vždy zvrtnúť. Ak sa jedná o čerstvú ľudskú krv. A práve teraz mám na takú chuť, takže buď sa jej napijem z krku, alebo rovno z..." pozrel som sa na jej pekný zadok. Spravil som k nej ešte jeden krok, už nás delili necelé dva metre. No ona sa zrazu otočila a bez slova na mňa pozrela. V jej očiach som našiel nenávisť a... a nič iné. Už tam nebola ani stopa po ľútosti, strachu a tá malá škvrnka ešte menšej nádeje, ktorá už bola Davíninou súčasťou, tam nebola tiež. Iba číra nenávisť, nič viac, nič menej. Jej oči ma prebodávali pohľadom, v pravej ruke zvierala nožík tak silno, až som videl, ako jej cez žily preteká krv. Prehltol som.

„Davína, robil som si srandu, odlož ten nožík, áno ? Bude to tak lepšie, porozprávame sa." načiahol som ruku, nech mi ho dá. A konečne niečo povedala.

„Nemám sa s tebou o čom rozprávať !" povedala pokojne, no nožík neodložila. Oprela sa o kuchynskú linku a pozerala sa do prázdna. Urobil som krok k nej.

„Nepribližuj sa !" zvýšila trochu hlas.

„Pusti ten nôž !" vyzval som ju. Bál som sa, že si niečo spraví. Nechcem, aby sa stala plnohodnotnou upírkou. Nie teraz. Ešte je skoro.