Vykrvácané city

Ruský svet

Pozerala som sa na tú známu tvár, ktorá sa mi teraz zdala úplne cudzia. Ničomu z toho, čo sa pred chvíľou odohralo pred mojimi očami, som nerozumela. O čom sa to rozprávali ? Čo tu o takejto hodine vlastne Mikolas robil ? V tej tmavej uličke ? Hmm, to isté by sa on mohol spýtať mňa. Rozhodla som sa nepchať nos tam, kam nemám. Možno...

„Prečo sa túlaš v takej tme ?" spýtal sa. No, a už je to tu. Otravné kontrolné otázky. Čo je ho do toho ? Nie, že by som sa ho nechcela pred minútou na to samé spýtať. Haha, irónia zaúradovala. Prevrátila som očami.

„Tak fajn, opýtam sa inak," ustúpil trochu nabok, „prečo si tak neskoro v noci sama vonku ?" Panebože, to vážne ?!

„Nie som sama," nadvihol obočie, „teda,...teraz už nie." ukázala som naňho. Uľavilo sa mi, keď sa začal usmievať.

„Tak teda, ako sa máš ?" prehodil. Zvraštila som tvár.

„Poďme najprv odtiaľto preč." navrhla som. Prikývol a vybrali sme sa do centra mesta. Tam aspoň bolo aké-také osvetlenie. Cítila som sa tam príjemne. Možno to bolo Mikolasovou prítomnosťou.

„Prídeš už do školy ?" prelomil ticho. Prišlo to vhod.

„Však som nedávno bola."

„Myslel som to tak, že kedy už budeš pravidelne navštevovať tú budovu." štuchol ma pod rebrami.

„Hej ! Prestaň !" zasmiala som sa.

„Takže ?" pripomenul mi otázku.

„Mikolas ja... Naozaj neviem." vzdychla som si. Čo som mu mohla povedať ? Že mám problémy s dvomi bratmi upírmi a teraz sa rozhodli, že pre mňa nie je vhodné chodiť do školy ? Vôbec by sa nezľakol. Vôbec by si o mne nemyslel, že som blázon. Povzdychla som si, až potom som si uvedomila, že nahlas.

„Deje sa niečo ?" postrehol to.

„Ale nieeee." zatiahla som, „Ešte si mi nepovedal, ako sa máš ?" snažila som sa presmerovať pozornosť viac naňho.

„Dobre. Tak prečo si tu ? Prečo nie si doma ? Teda u..."

„Strýka." dodala som rýchlo.

„Prepáč. Nechcel som ti pripomenúť, veď vieš." chytil ma za ruku. Jeho chladný dotyk ma prekvapil. Pravda, vonku sa ochladilo a i mne už začínala byť zima.

„To je v poriadku. Ja len... Pohádala som sa so strýkom a odišla som. Pravda je, že ešte neviem, kde budem dnes spať." zabodla som pohľad do zeme. Ani neviem, ako som si tak rýchlo mohla niečo vymyslieť. Len či mi Mikolas uverí.

„Och, neboj sa, to sa dá do poriadku. Tvoj strýko musí pochopiť, že to teraz nemáš ľahké. Ak chceš, môžeš ísť ku mne. Našim to určite vadiť nebude." uveril mi ! A čo to práve...

„Naozaj ? To by mi veľmi pomohlo !" zdvihla som zrak a pozrela na Mikolasa. Pozrel mi do očí, potom na pery. Pár sekúnd sme tak na seba pozerali. Potom akoby sa niečoho zľakol a rýchlo sa postavil z lavičky, na ktorej sme sa usadili.

„No, tak sa vydajme na cestu. Možno ešte zastihneme rodičov hore." kývol mi hlavou na znak, aby som ho nasledovala. Kráčali sme, v tichosti bok po boku, približne pol hodinu. Zrazu Mikolas zastal pred nemalým domom. Bol to honosný tmavozelený dom s prvkami mohutného dreva. Mal síce iba jedno poschodie, ale bol neuveriteľne vysoký. Dlhé okná boli zastreté krémovými závesmi. Pred domom stál čierny Mustang.

„Vitaj u nás." vykročili sme k vchodovým dverám. Tie boli odo mňa asi dvakrát vyššie. A to mám dobrých 175 centimetrov. Možno to s tými dverami preháňam, ale fakt boli obrovské. No a Mikolas ich otvoril s takou ľahkosťou a eleganciou, až som si pomyslela, že sú z papiera. Vošla som za ním do priestrannej chodby. Interiér toho domu ma milo prekvapil. Nebolo tu takmer žiadne drevo, farebný koberec s orientálnymi znakmi pokrýval celú chodbu a videla som, že spája aj iné miestnosti. Steny boli obyčajné biele, ale takmer ich nebolo vidno, toľko obrazov bolo povešaných na stenách. So zlatými rámami ! Samozrejme, určite to nebolo pravé zlato, ale bolo to veľmi presvedčivé, až som na sekundu zaváhala. Na obrazoch boli vyobrazení veľmi zvláštni ľudia. Akoby som sa pozerala na členov niekoľkých generácií kráľovskej rodiny. Zvláštne, podobné obrazy mali v dome aj Soyerovci. Prešli sme do vedľajšej miestnosti. Bola to obývačka. Obrovský priestor zväčšoval ešte vyšší strop, z ktorého visel honosný zlatý luster z barokového obdobia. Tak týmto ľuďom asi v živote nič nechýba. Avšak o Mikolasovi by som si nikdy predtým nepomyslela, že môže pochádzať z tak bohatej rodiny. Posadila som sa na jedno z kresiel, ktoré skôr pripomínalo kráľovský trón. Táto obývačka nebola zvláštna len tým, koľko rôznych sôch a sošiek naukladaných na poličkách a stoloch v nej bolo, ale i tým, že v nej nebola žiadna televízia. Nikde. Boli to len dva gauče oproti sebe a z každej strany dve kreslá, z ktorých na jednom z nich som sedela ako obarená. Nevedela som sa vynadívať, určite som mala aj ústa trochu pootvorené. A vypleštené oči, samozrejme. Ani som si nestihla všimnúť, kedy Mikolas odišiel a opäť sa vrátil s pohárom vody. Podal mi ho, vraj som sa mu zdala nejaká dehydrovaná. Ha, to iste ! Bola som ako v inom svete ! V tej obývačke bolo toľko rôznych zaujímavých vecičiek, až som strácala priestorovú orientáciu. Pomaly som už nevedela, či sa pozerám doprava alebo doľava. Nevedela som rozlíšiť, či som to už všetko videla. Akoby som sa pozrela na nejakú sošku a v tom momente som aj zabudla, že som ju videla. Tak som sa na ňu opäť musela pozrieť. Takmer som na ňu už ani nedokázala zaostriť. Mizla mi priamo pred očami a potom nič, len tma. Ešte som počula, ako mi Mikolas niečo hovorí. Zreteľne som však počula iba jedno a to: „Vitaj v ruskom svete, Davína."