Vykrvácané city

Nepredvídateľné udalosti

Lapala som po vzduchu, tak rýchlo som utekala, aby som sa stihla zamknúť v izbe. Viem, že keď som Raniana napadla, veľmi som riskovala. Každú chvíľu mohol totiž napochodovať do izby a postarať sa o to, aby som z nej už v živote nevyšla. Bolo mi jasné, že sa nahnevá a že si to poriadne odskáčem. Lenže sekundy plynuli, až uplynula minúta. A potom ďalšia a ďalšia. A Raniana nikde. Až som sa bála, že som mu tým bodnutím ublížila a on teraz krváca na dlážke v kuchyni. Nie, je predsa upír, nič také sa mu nestalo, jedno bodnutie nožnom je preňho ako pre mňa bodnutie do prsta ihlou. Neprestajne som sa prechádzala po izbe a premýšľala, prečo asi nechodí. Pritom mi vôbec nenapadlo, že neprišiel dobrovoľne. Možnože ma nepotrestá, lebo vie, že si to zaslúžil. Aj keď, v poslednej dobe mi príde jeho správanie veľmi divné. Je to, akoby chcel niečomu zabrániť, ale neviem čomu, keďže ma ešte neprestal biť. Aj teraz, v kuchyni, krátku chvíľu bol mysľou niekde úplne inde. Vôbec mi nevenoval pozornosť, keď som sa ho pýtala, kde nájdem lyžičku. A ak by bol úplne v strehu, nikdy by nebol dovolil, aby som ho bodla. Mala som šťastie. Za posledné dni sa zmenil. Len teraz neviem, či zo zlého na dobré alebo zo zlého na ešte horšie, odmeranejšie. A pritom som ja mala byť tá, čo k nemu bude úplne odmeraná. Nie, namiesto toho sa s ním doťahujem pri varení obeda. Prevrátila som očami a konečne sa trochu upokojila. Sadla som si do kresla pri okne, no neprešla ani sekunda a začula som na chodbe ťažké kroky. Naprázdno som prehltla. Tak, a teraz to príde. Vovalí sa sem ako niekto nadprirodzený, aj keď tým už dávno je, a schytám takú bitku, ako nikdy predtým. Pohľadom som hypnotizovala kľučku, ktorá sa mykala, raz hore, raz dole. Snažil sa otvoriť dvere ako človek. Potom zaklopal. Privrela som viečka a skrčila sa do klbka. Hlavu som si ukryla medzi kolená.

„Davína !" ozval sa Dylan spoza dverí. Č-čo ? To nie je Ranian ? Neprišiel ma zmlátiť ako neposlušné decko ? Pomaly som sa vystrela.

„P-prosím?" odpovedala som opatrne.

„Otvor !" prikázal. Nechcem sa s ním rozprávať, čo ak prišiel namiesto neho ? Čo ak ho poslal Ranian ?

„Necítim sa dobre, chcela som si pospať." klamala som. Prosím, nech to nezistí z môjho rapídne zrýchleného tlkotu srdca.

„Spať môžeš potom. Niekto ťa chce vidieť." presviedčal ma. Aha, takže ide o Raniana.

„Tak láskavo tomu niekomu odkáž, že sa necítim dobre... A mimochodom, prečo neprišiel osobne ? Azda sa ma Ranian bojí ?!" spýtala som sa prezieravo.

„Davína !" varovným tónom zahrmel.

„Tak čo, nech len príde, čakám toho hajz..." podišla som zatiaľ k dverám a otvorila ich. Keď som však uvidela jeho, dych sa mi zastavil.

„Nechám vás samých." varovne sa na mňa pozrel Dylan a odišiel. Daveris okolo mňa prešiel, akoby nevidel moju reakciu. Bože, ako mu to len vysvetlím ? Určite sa bude pýtať, čo je s Ranianom...

„Urobil ti niečo ?" prerušil moje myšlienky jeho hlboký tajomný hlas. Pomaly som zavrela dvere a oprela sa o ne. Pred sebou som videla Daverisa, dokonalého ako vždy, ako sa prechádza po izbe a obzerá si všetko, čo mu príde pod ruku. Jeho čierny oblek s ešte černejšou košeľou na mňa javil dojem, akoby práve vyšiel z truhly. Lenže v jeho tvári bolo až príliš života. Oči mu iskrili, lícne kosti mu behali sem a tam a plné ústa udržiaval v rovnej čiarke.

„Tak odpovieš ?" prebodol ma zvedavým pohľadom.

„Ach, to...to bolo nedorozumenie." jachtala som. Nesmel sa dozvedieť, čo sa v tomto dome odohralo, ani ako veľmi mi bratia ublížili. Dylan nie až tak veľmi...

„Podľa toho, z ktorého uhla pohľadu to berieme." uvážil. Zahmkala som, z úst sa mi nevydralo ani jedno slovíčko. Aj keby som chcela, nedokázala by som sa sťažovať, ako mi tu ubližujú. Niečo vo mne ma vždy zastavilo. A bolo to silnejšie ako môj vlastný rozum.

„Nemusíš sa báť povedať mi, aké nezhody máš s bratmi. Konkrétne s Ranianom, ak som správne pochopil, komu bol ten krik určený. Ak mi to povieš, ty budeš v bezpečí. Oni...nie. Skončili by, už nikdy by sa ťa nedotkli. Nechal by som ich, totiž, odstrániť. Stačí, ak sa mi posťažuješ." pobádal ma. V poslednej chvíli som si zahryzla do jazyka. Pokoj Davína, len sa upokoj, už si zvládla aj ťažšie klamstvá.

„Nie, nemám sa na čo sťažovať," prehltla som, „vlastne..."

„Áno?" zúžil oči a podišiel ku mne.

„Vlastne sa tu cítim už skoro ako doma," mykla som plecami a obišla ho, aby som sa vyhla jeho pohľadu, „dnes som si dokonca sama navarila." zľahčila som situáciu.

„Naozaj ?" nedôverčivo sa spýtal. Jeho oči na mojom chrbte ma znervózňovali.

„Naozaj." potvrdila som mu a sadla si na posteľ, stále natočená tak, aby som ho nevidela.

„Si si tým stopercentne istá ? Lebo ja nie... Neviem, či mi hovoríš celú pravdu. Vidím to na..."

„Áno, som si tým istá," odvážila som sa mu pozrieť do tváre, „stopercentne."

Prečo to len robím ?! Prečo ich chránim ? Nebola by som radšej, ak by ich potrestal a ja by som už nemusela znášať ich časté zmeny nálad ? Nie, naopak, cítila by som sa ešte horšie. Robím správnu vec, určite. A už sa teším, ako im vyhodím na oči, že som nič nepovedala. Získam tak nad nimi väčšiu moc, budem ich vydierať, že ak sa ma čo i len dotknú, okamžite to poviem Daverisovi. A ten si s nimi už hravo poradí. Ako sám povedal.

„No dobre, tak prejdime teda k tomu, prečo som prišiel." sadol si na kreslo pri krbe a ruky si položil za hlavu. Vyzeral tak príťažlivo a tak mlado ! Mal vyše tristo rokov, ak rátame ten ich upírsky vek, no pritom vyzeral na dvadsaťpäť, možno o rok či dva viac. Neuveriteľné !

„Takže...?" spýtala som sa.

„Si nedočkavá," uškrnul sa, „prišiel som ti oznámiť, že od pozajtra nastúpiš zase do školy. Už som všetko vybavil, o to sa nestaraj. Riaditeľ je môj starý známy... nazvime ho tak," zasmial sa nad vlastnou myšlienkou, „možno ti už niečo bratia spomínali. A chcem vidieť, že budeš mať dobré výsledky. Inak ti prestanem platiť štúdium ! Rozumela si ?! A neopováž sa robiť problémy." prižmúril oči. Zahryzla som si do spodnej pery.

„Dobre, s učením nemám najmenší problém." prikývla som. Prečo mi on platí školu ? Aj tak dobre, aspoň nebudem nič dlžná tým dvom debilom.

„A ešte niečo..." zdvihol do vzduchu prstenník, na ktorom mal nasadený mohutný prsteň s čiernym diamantom, od ktorého sa odrážali lúče zapadajúceho slnka. Očaril ma.

„V piatok robím menší večierok. Prídu aj bratia... A v tom prípade si pozvaná aj ty. Nemaj obavy, prikážem im, nech ťa zoberú, ak budeš chcieť, samozrejme. A čo sa toho týka," podišiel ku mne, chytil ma za ruky a vytiahol hore, aby som sa musela pozerať do jeho iskrivých očí, „nesklam ma." nahol sa ku mne a zašepkal. Nakoniec ma jemne pobozkal na pravú lícnu kosť.

„Prídem." jemne som sa usmiala, aj keď bol ku mne otočený chrbtom, pretože mieril k dverám. Posledný raz sa na mňa pozrel a potom odišiel. Vyčerpaná som klesla na posteľ a premýšľala, ako bude prebiehať večierok, a kto všetko tam bude. Možno stretnem niekoho zaujímavého...