Vykrvácané city

Známe tváre

Nemala som dobrý pocit z posledných udalostí, pretože som vedela, že Ranian so mnou už dobrovoľne neprehovorí ani pol slova. Dokonca sa na mňa ani nepozrel, keď som okolo neho ráno prešla, aby som mohla odísť s Dylanom do školy. Čo sa čudujem, ušil na mňa rovnaký meter, ako predtým ja naňho. Ibaže som si bola istá, že on ma vydrží ignorovať dlhšie. Možno to bolo dobre, pretože mi tak ušetril námahu.

„Nebojíš sa, že ti spraví ešte niečo horšie, ako ty jemu ?" vyrušil ma Dylan, keď som svoje oči nechala rozjímať nad ubiehajúcou krajinou za oknom. Konečne som po dlhšom čase zas videla obyčajný svet, obyčajných ľudí, obyčajný slnečný deň.

„Nie. Prečo ? Chystá na mňa azda niečo ? Vieš o tom ?" spýtala som sa úplne nezaujato. No pravda bola iná, zaujímalo ma, čo o mne hovorí Ranian, keď tam nie som. Som si istá, že by mi to nelichotilo.

„Hej, hej, no tak ! Brzdi, o ničom neviem." zastavil na červenú na križovatke. Cez prechod akurát prechádzalo dievča s čiernymi vlasmi. Niekde som ju už videla... Zalovila som v pamäti a vybavil sa mi deň, keď som s rodičmi šla do miestnej reštaurácie. Tam som ju stretla, keď som odchádzala zo záchodov. Áno, potom som ju stretla v novej škole. Ako sa len volá... Počkať, čo vravel Dylan ?

„Tak potom sa nemám čoho báť, nie ? Navyše, mal by z toho len problémy. Hádam nie je taký magor, aby si ich zbytočne narobil." otvorila som okno, aby som sa upokojila. Do tváre mi vrazil príjemný vánok chladného vetra.

„Zbytočné by to nebolo..." zamumlal Dylan. Prevrátila som očami.

„Ja si myslím, že už mi dá pokoj. Dnes ráno sa na mňa na chodbe ani nepozrel. A to je dobre." zavrela som oči a vychutnávala si vánok.
„Pred búrkou býva ticho." prehodil len tak mimochodom a mne tak nasadil chrobáka do hlavy. Zvyšok cesty som nad iným nerozmýšľala, len o tom, či je Ranian naozaj taký nebezpečný, ako si ani neviem predstaviť.

„Mám ešte kopec času. Nemal si ísť tak rýchlo..." pozrela som sa na hodinky. Prvá hodina mi začína až o štyridsaťdva minút.

„Tak ti môžem zatiaľ robiť spoločnosť, aj tak sa mi nechce ísť domov a byť v spoločnosti môjho naničhodného brata." zabuchol dvere na svojom čiernom športiaku Dylan a sadol si na najbližšiu lavičku. Nadvihla som obočie. Nemohla som uveriť, že som sa s nám dokázala rozprávať ako s normálnym človekom. Odrazu som sa ho prestala báť a takmer som už celkom zabudla, že ma chcel znásilniť. Ktovie, čo je za jeho zmenou správania. Alebo kto ?

„Môžu upíri len tak chodiť po slnku ? Počula som, že vás to bolí." obzerala som si ho, či nenájdem prejavy bolesti.

„Dievčatko, keď si už na svete viac ako dvesto rokov, slnko je ten najmenší nepriateľ."

„Myslíš, že za to, ako sa správa Ranian, môžem ja ?" zmenila som tému na menej príjemnú. Úprimne ? Nebolo mi jedno, čo som mu spôsobila, aj keď on toho mne urobil zlého oveľa viac. Jednoducho som bola asi citlivý človek s dobrou dušou.

„A ako sa správa ?" prehrabol sa vo vlasoch Dylan, keď okolo nás prešli štyri upišťané tínedžerky. Zjavne sa im páčil. A on ich len zavádzal.

„Všimla som si, že začal piť. Predtým sa neopíjal. A teraz, hneď dvakrát za týždeň !" otočila som sa chrbtom k slnku a tvárou k Dylanovi. Ten sa pozeral cez svoje slnečné okuliare pred seba.

„No a ?! Pil predtým, pije aj teraz, a piť bude aj o mesiac či o rok, či dokonca o sto rokov. Davína, si s nami len týždeň a pár dní, a už..."

„A už vás oboch dobre poznám ! Dylan neklam ma, trápi ma to !" vzdychla som si. Povedala som, čo som povedať nemala. Nie pred Dylanom.

„Aha, takže teba trápi Ranianov stav ?!" zvýšil na mňa hlas. Prikývla som a odvrátila zrak.

„Ty si sa už načisto zbláznila ? Keď ťa to tak veľmi trápi, zamyslela si sa niekedy nad tým, či jeho niekedy trápilo, čo ti spravil ?!"

„Nie, ale ani ty si sa mi neospravedlnil za tie veci a pozri, práve sa spolu normálne " zašepkala som.

„Tak vidíš ! A ako si ja pamätám, veľmi dobre sa na tom ešte aj zabával. A nehovoril mi, že toho ľutuje !" vyčistil mi žalúdok Dylan a k svojej osobe sa nevyjadril.

„Nehovor ! A ty si už niekedy oľutoval, že si ma chcel znásilniť ?!" vykríkla som naňho opätovné pripomenutie. Práve okolo nás prechádzali dvaja študenti. Pozastavili sa, akoby mi chceli pomôcť.

„Chce získať hlavnú rolu v Mladí a nezadaní." zasmial sa Dylan a nadvihol obočie na tých zvedavcov, ktorí sa udivene pobrali preč.

„To vážne ?!" rozhodila som rukami.

„Nemáš začo." usmial sa na mňa provokačne. Sotila som ho a kráčala smerom k škole.

„A taška ?" zakričal za mnou Dylan. Musela som sa otočiť a ponížene si ísť nazad po ňu.

„Asi by som sa lepšie rozhodla, keby ma odvezie Ranian. Ten by bol aspoň ticho." zasyčala som mu do tváre.

„To si zapamätám." vytiahol ústa do toho najväčšieho úsmevu a obrátil sa, aby odišiel. Lenže neodišiel. Sadol si do auta a čakal, kým nevkročím do školy. Až potom som počula hlučný motor jeho športového auta, po ktorom o chvíľu nezostala ani spomienka. Moju myseľ totiž nahradilo niečo iné. Alebo niekto iný. V triede, v prvej lavici, sedel on. Mikolas. Usmial sa na mňa na znak, že si môžem prisadnúť.

„Ahoj." potešene som ho pozdravila.

„Konečne si späť." povedal s ruským prízvukom, ktorý mi zaručene chýbal najviac.

„Hádam sa už cítiš lepšie." objal ma, keď sme vyšli von na veľkú polhodinovú prestávku. Nezmenil sa, stále bol taký istý, ako som si ho pamätala. Bledé vlasy, pehy pod očami a na nose, modré, až šedé oči. Vysoký a bledý. Dnes mal na sebe čierne rifle, bledo-šedé zrnité tričko a na ňom bledú rifľovú bundu. Čierny ruksak sa mu hompáľal na ľavom pleci.

„Nechcem o tom hovoriť, ale áno, z ich smrti som sa už spamätala. No nehovorím, že mi nechýbajú. Boli to predsa moji rodičia." nedala som najavo smútok, ktorý ma premohol.

„Dobre, tak hovorme o inom. Kde teraz bývaš ? Chcel by som ťa niekedy prísť navštíviť." povedal, až ma oblial pot. Ako mu mám vysvetliť, že za mnou nikdy nebude môcť prísť ?

„Vieš, je to zložité. Bývam u..." prešľapovala som na mieste, „u jedných známych. A oni... sú dosť prísni, vlastne... Nedovolia mi žiadne návštevy." skrivila som tvár do ospravedlňujúceho úsmevu.

„Čože ?" rozhorčene sa spýtal.

„Nie, nie, zle si to pochopil," vykrúcala som sa, „chlapčenské návštevy. Sú strašne pobožní, ak vieš, čo tým myslím." neisto som sa zasmiala.

„Ach tak," sadol si na voľnú lavičku pri chodníku, „už som sa zľakol, aké monštrá ťa doma väznia." predstieral zdesenie, zatiaľ čo ja som ho nepredstierala. Silene som sa usmiala, aby som zakryla rozpaky.

„Si nejaká napätá, čo je s tebou ?" robil si starosti. Prisadla som si k nemu.

„Čo ti poviem, druhý pokus zaradiť sa opäť do života po tej tragédii, poznáš to. Teda, prepáč, nepoznáš, ja som to tak nemyslela. Len... Neistota, že už sa mi nepodarí zapadnúť." mykla som plecami. Bola to pravda. Sčasti.

„Aha, jasné." prikývol a ďalších desať minút sme presedeli v tichu. Z tohto čudného rozhovoru ma nakoniec zachránilo zvonenie pred poslednými štyrmi hodinami. Potom som už mohla ísť konečne domov. Domov. Áno, už to tak raz je. Je to môj domov. Vyšla som zo školy, aby som našla Dylana. No toho, kto ma čakal na parkovisku, som tu nečakala ani vo sne.