Vykrvácané city

Polícia

Zobudila som sa a nemala som žiadny pojem o čase. Moje myšlienky boli porozhadzované, no napriek tomu som sa cítila dobre. Bolo to čudné, ale zrazu, na krátku chvíľu, som necítila strach. Akoby som spala doma s vedomím, že rodičia spia vedľa v ich spálni. Saténová prikrývka ma príjemne hriala po celom tele. Prevalila som sa na druhý bok a pokojne spala ďalej.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Ešte je skoro." prebudil ma približujúci sa hlas jedného z bratov. Pomaly som otvorila oči a dúfala, že všetko, čo sa stalo bola len nočná mora, ktorá zmizne, a mama s otcom sú živí. Otvorila som oči dokorán a znova sa ocitla v izbe bratov, no opäť som nebola sama. Ranian sa rozvaľoval na pohovke, s rukami roztiahnutými po stranách operadla, a Dylan stál kúsok od postele.

„Viem, čo treba robiť. Nestaraj sa do toho !" znudene sa ozval Ranian.

„Ako vždy. A potom to tak aj dopadne ! Zase ťa budem musieť vyťahovať z frašky ! A nie z jednej..." rozčuľoval sa Dylan. Vedela som si predstaviť, ako sa v tejto chvíli Ranian vyškiera. Bol to ten úsmev, z ktorého vám chlpy na šiji vstávali dupkom.

„Ako to môžeš tvrdiť ?! Kto ťa minule zachránil pred tými novými ? No predsa ja ! A kto ťa vytiahol z problému s Daverisom ? Taktiež ja. Aké nečakané, čo povieš ?" povýšene sa zasmial Ranian. Čo to tu riešia ? Aké problémy ? Kto je Daveris ? Určite ďalší upír, ktorý sa nevie nabažiť ľudskej krvi. Tak to som naozaj nepotrebovala počúvať. Prečo sa prišli hádať sem ? To nemajú v dome inú izbu, ktorá by bola voľná, a kde by po sebe mohli kričať, koľko sa im zachce ? Posadila som sa a prikrývku si zvierala na hrudi. Nebola som si istá, či mám prehovoriť, alebo radšej držať jazyk za zubami.

„To bolo len párkrát, braček ! Nemysli si, že ja som ťa nevyťahoval z problémov. Napríklad, keď si v Škótsku pozabíjal..." pripomínal mu zas Dylan.

„Už dosť !" skríkla som, mala som toho už plné zuby, a nebolo najpríjemnejšie počúvať, kto koľko ľudí zavraždil. Úplne mi stačilo, že dôkazom toho boli aj moji rodičia. Pri spomienke na nich sa mi do očí tlačili slzy. Keby tu neboli tieto monštrá, už by som sa rozplakala. Zadržiavala som slzy, pretože pred nimi som nemohla ukázať slabosť.

„Ach, kto sa nám to ozval. Už sa určite nevie dočkať, kedy dokončíme to, z čoho si nás vyrušil !" obviňoval Dylan svojho brata, ktorý sa teraz týčil nad ním.

„Vypadni ! Mám tu ešte nedoriešené veci." úkosom na mňa Ranian pozrel, priala som si, aby tie nedoriešené záležitosti neboli veľmi bolestivé, i keď toto prianie bol veľký luxus, ktorý som si momentálne nemohla dovoliť.

„Hmm..." zamyslel sa Dylan a oblizol si kútik pier, „to isté môžem tvrdiť aj ja." Oči sa mi rozšírili hrôzou. Prosím, nech tu nezostane Dylan. Prosím ! Určite by bol násilný a úchylný ! Radšej si vytrpím bitku od Raniana, ako znásilnenie od Dylana. Ale ako som mohla vedieť, že sa to isté nechystá urobiť aj Ranian ?

„Povedal som, vypadni !" zvrieskol Ranian. Zostal nehybne stáť, svaly mal napnuté a zatínal zuby. Dylan robil to isté, ibaže sa pozeral na mňa. Jeho čierne oči sa vpíjali do tých mojich. Videla som v nich hnev, zmiešaný s nedočkavosťou a hladom. S hladom po mne. Nedokázala som sa odtrhnúť od jeho očí, niečo ma na nich fascinovalo, takmer som zostala sklamaná, keď odvrátil pohľad a vypochodoval z izby. Ranian sa čiastočne uvoľnil a pozornosť obrátil na mňa.

„Už si si zvykla." napravoval si rukávy na čiernej košeli. Pod ňou sa mu črtali ostré tvary vypracovaných svalov.

„Č-čo ?" vykoktala som. Jeho slová ma prekvapili, čakala som niečo v zmysle, že ma zbije, pretože na to dostal chuť, alebo sa mi bude vyhrážať, určite nie toto.

„Že si sa aj osprchovala." mykalo mu kútikmi úst. Ako vie, že som sa sprchovala ? Veď nebol v kúpeľni...

„Ako to viem ?" zasmial sa a podišiel k mojim nohám. Prstami na pravej ruke mi prešiel po lýtku. Nečakala som to, rýchlo som nohu odtiahla a zakryla ju prikrývkou, „Davína, som upír. A ty len ľudské dievča. Teda, ako sa to vezme, že ? Cítil som ťa...Predtým, ako si sa osprchovala. Samozrejme, aj teraz ťa cítim, ale je to príjemnejšia vôňa." chytil pírsing na pere do zubov a zhlboka vtiahol vzduch. On ma dokázal cítiť ? Jasné, upíri vycítia ľudí. Ako som na to mohla zabudnúť ? V duchu som prevracala očami. Ten bastard mi práve povedal, že som zapáchala! On sa mi vysmieval ?! Tak mi teda prepáčte, že som v tom chaose sprchovanie nebrala za prioritu !

„A dopredu ťa upozorňujem, že neznášam, ak niekto smrdí, a ja to cítim, pretože je v mojej blízkosti. Takže oddnes sa budeš sprchovať každý večer. A keď ti poviem, tak aj ráno." chytil pramienok mojich strapatých vlasov a obkrútil si ho okolo prstu. Čo to tu preboha trepe za nezmysly ?

„Budem sa sprchovať, kedy ja chcem !" prižmúrila som oči a odtiahla sa od neho.

„Tak to teda nebudeš ! Budeš ma poslúchať, a keď nesúhlasíš, ja sám dozriem, aby si sa vždy večer osprchovala ! Môže to byť zaujímavý pohľad." uškrnul sa, no vedela som, že keby ešte protestujem, bol by schopný usvedčiť sa vo svojom tvrdení činmi.

„D-dobre." ustúpila som pre vlastné dobro.

„Dobre, že sa budeš dobrovoľne sprchovať, alebo dobre, že sa na teba môžem pri tom pozerať ?" nebadateľne prižmúril oči, ktorému horeli túžbou. Začínal byť nebezpečný vo všetkých smeroch.

„To prvé." vyhŕkla som rýchlo.

„Aj tak sa na teba budem pozerať. Myslím pri tom pravidelnom sprchovaní." prehodnotil a v očiach mu bojoval hlad s ovládaním sa.

„Musíme vyriešiť jednu formalitu." ovládol sa. Zhlboka som si vydýchla.

„A ?" nadvihla som obočie.

„A musíš ísť na políciu. Povedať im, že teraz sa o teba starajú tvoji dobrí známi. Popýtajú sa ťa na noc, keď vám z ničoho nič vybuchol dom, pretože ste mali prasknuté potrubie a unikal plyn. Tvoji rodičia zomreli, a ty žiješ, pretože si bola vonku s kamarátkami, a keď si prišla domov, alebo na to zhorenisko, nevedela si, čo máš robiť, a tak si išla synovi kamaráta tvojho otca. Pánovi Soyerovi. Oni už budú vedieť." žmurkol na mňa. To že odo mňa chce ?

„Nebudem klamať políciu ! Neurobím to." pokrútila som hlavou.

„Nepýtal som sa, či to urobíš, alebo nie." zachrčal.

„Nebudú mi veriť, nie som dobrá klamárka." vyhovárala som sa. Ranian zneistel.

„Budú musieť." zahriakol ma.

„A čo ak...?" chcela som namietať, no opäť mi nedal čas a priestor.

„A čo ak by som ti povedal, že ak niečo pobabreš, zabijem ťa, a ty sa staneš jednou z nás ? Potom budeš celý život zavretá v tej diere dole, a budeš vyschýnať ďalších sto rokov, pretože nebudeš dostávať krv. A to bolí oveľa viac, ako nejaká zlomenina, alebo niečo horšie. Je to, akoby si umierala celých sto rokov. Zažil som to, a doprial by som to aj tebe. Nič mi v tom nebráni ! Iba ak..." pozrel na mňa výhražne, ale jeho slová myslel celkom vážne.

„Kedy tam mám ísť ?" presvedčil ma. Ak si nechcem narobiť problémy, musím ho poslúchnuť. Spravím čokoľvek, len aby som oddialila fakt, že sa raz stanem upírkou. Musí byť na to nejaký liek, ktorý zabráni, aby som sa ňou stala. Ale, čo ak taký neexistuje? Potom som stratená...

„Najlepšie dnes. Teraz," zamieril k dverám, „Obleč sa, o chvíľu po teba prídem." zabuchol za sebou dvere. On ide so mnou ? A čo som si myslela ? Že ma nechá utekať na políciu samú, a som si istá, žeby som im povedala celú pravdu, pretože by na mňa nedohliadal. A potom by ma zabil, a stala by som sa upírkou. Jedna z nich. Netvor, ktorý vie len zabíjať, myslí iba na seba, a nemá city. Potriasla som hlavou a striasla sa tak tej strašidelnej myšlienky. Vyhrabala som sa z postele a zamierila do šatníku, kde boli celkom normálne veci. Takmer také isté, aké som mala doma. Teraz je môj domov dom plný nemilosrdných upírov. Teda dvoch nemilosrdných bratov. Dom Raniana a Dylana Soyerovcov.