Vykrvácané city

Spojenec

Nevedela som, či jej môžem veriť, ale na výber som veľmi nemala. Zatiaľ však nič nenaznačovalo tomu, že by mi chcela ublížiť.

Pred štyrmi dňami som sa zobudila v izbe, ktorú som nikdy predtým nevidela a pamätala som si len to, ako utekám z domu Mikolasovej rodiny. Zbytočne som celé hodiny hľadela do plafónu a prehrávala si tú scénu znova a znova a snažila sa prísť na to, čo sa vlastne stalo. Zakaždým bol výsledok rovnaký. Nič. Prázdno. Tma.

„Ahhh..." hodila som sa na vysokú manželskú posteľ s bielymi obliečkami po takmer hodinovom pobehovaní hore-dolu po izbe, samozrejme, s rovnakým účelom, ako keď som v noci prebdela hľadením na stenu nado mnou. Nevedela som si spomenúť, ako som sa sem dostala, i keď jedna verzia mi bola povedaná, nerozumela som, prečo by to robila. Prečo mi poskytla útočisko a skrýva ma pred Dylanom a Ranianom? Prečo sem za mnou každý deň chodí a stará sa o mňa tak, že mi vždy prinesie jedlo a oblečenie? Ani na jednu otázku mi nechcela odpovedať, vraj je to pre moju bezpečnosť a raz, ak bude vzduch čistý, ma pošle čo najďalej odtiaľto. Nevedela som sa dočkať, i keď už teraz by som najradšej vypadla niekam, kde ma nikto nepozná a začala svoj život od nuly. Teraz som tou nulou bola ja. Nemala som nič a to ma držalo v tomto vkusnom štvorizbovom byte s obrovskými oknami a dlhými priehľadnými záclonami až po lesklú drevenú podlahu. Rada som sa pozerala na ulice preplnené ľuďmi, ktorí pochodovali z obchodu do obchodu alebo len sedeli v kaviarničkách a čítali noviny. Z okna tohto bytu sa mi zdal Preston celkom sympatický. Vedela som však, že ho nikdy nespoznám tak, ako by som chcela, pretože akonáhle to bude možné, odídem odtiaľto a už nikdy sa sem nevrátim. Zatiaľ som musela ale poslúchať rozkazy, ak chcem prežiť. Myšlienka na to, že som tak blízko bratov Soyerovcov mi naháňala zimomriavky po celom tele a v noci som mávala nočné mory, z ktorých som sa s nepríjemným trhnutím budila. Počas tých štyroch dní som si uvedomila všeličo a hlavne, aký vplyv mal na mňa čas strávený s bratmi a ich životom. Prvý deň som bola otrasená z toho, že si nič z predošlého dňa nepamätám. Druhý deň som sa otriasla a vedela som už aj komunikovať s okolím, no ešte stále som v sebe mala adrenalín a udalosti posledných mesiacov sa mi zdali ako celkom normálne a zvládnuteľné. V noci som si poplakala za mamou a otcom a mojím starým, nudným, obyčajným životom a ráno, na tretí deň, na mňa doľahla obrovská panika. V hlave sa mi premietalo všetko, čo sa udialo, odkedy som spoznala Raniana a Dylana. Nový domov, nová škola, vražda rodičov, únos, zistenie, že Soyerovci sú upíri, bitky, ponižovanie, pivnica, polícia, ktorá paktuje s upírmi, beznádej, samota, Daveris, ples, Ranianove nálady a hlavne odvaha. Moja odvaha, ktorá ma teraz desila. A znova. Nový domov, nová škola, vražda rodičov, únos, zistenie, že Soyerovci sú upíri, bitky, ponižovanie, pivnica, polícia, ktorá paktuje s upírmi, beznádej, samota, Daveris, ples... A znova. Nový domov, nová škola, vražda rodičov, únos, zistenie, že Soyerovci sú upíri, bitky, ponižovanie, pivnica, polícia, ktorá paktuje s upírmi, beznádej, samota, Daveris... A znova... Nedokázala som to zastaviť a bála som sa, že sa zbláznim z toľkých spomienok a otázok, ktoré sa mi premietali pred očami ako na červeno svietiace reklamné slogany. Kto je to dievča, ktoré tam s nimi po čase žilo a komunikovalo, akoby k nim patrilo, kto je, že mala pocit, že teraz, keď tam už nie je, nie je si istá sama sebou?! Kto je to dievča, ktoré sa nebálo byť tvrdohlavé a priečiť sa niekomu, kto by ju mohol bez mihnutia oka zabiť?! Kto je, že neplakala, nebála sa, dokonca sa cítila v náručí jedného z nich v bezpečí?! Kto je tá, ktorá slepo verila na lásku k Daverisovi?! Alebo nebola slepá? Kto je to dievča, ktoré bratov Soyerovcov zaujalo natoľko, že ju hneď, keď zistili, že je bezvýznamné, nezabili?

„Davína?" vytrhlo ma z prúdu myšlienok až buchnutie vchodových dverí.

„Tu som," povedala som skleslo a vyšla z mojej izby, aby som ju privítala.

„Priniesla som ti niečo na jedenie," usmiala sa a vyložila nákupné tašky na stôl.

„Nemusíš toho toľko kupovať, jedine, že by si ma naschvál vykrmovala?" nadvihla som jedno obočie.

„Nie, nie, božemôj, dievča, to nie," zasmiala sa. Jej hlas bol príjemný, no vždy ma zamrazilo, keď sa zasmiala a ja som mala možnosť pokochať sa jej zaostrenými očnými zubami.

„Fajn, tak... Kedy môžem odtiaľto vypadnúť? Nudím sa tu a..."

„Pšššt," položila si ukazovák na pery a začala vybaľovať potraviny z tašiek, „už sme sa o tom bavili. Teraz nie je vhodný čas, ešte nie. Dylan a Ranian ťa stále hľadajú. Hľadajú ťa vlastne všetci alebo skôr čakajú, kedy sa objavíš," povedala spokojne.

„Nemyslím si, že sa im tu schovám dlho. Uvidíš, každú chvíľu ma nájdu," protestovala som.

„Tu by nikdy nikomu nenapadlo hľadať ťa," vyčarila úsmev na tvári. Opäť ma striaslo.

„Ale..."

„Žiadne ale, Davína! Chceš niekam ísť? Nech sa páči," vystrela ľavú ruku k dverám, „nikto ťa tu nedrží proti tvojej vôli. Si tu, pretože inak by si bývala pod mostom. Nemáš peniaze, si slabá, nevieš poriadne, kde sa nachádzaš a to najdôležitejšie, si nažive. Ak opustíš tento byt, garantujem ti, že do pár hodín ťa bratia alebo niekto z nich nájde. To by si chcela, hmm?" otočila sa mi chrbtom a vložila jedlo do chladničky, „Áno? Tak chcela? Nepočujem," jej spevavý hlas mi šiel poriadne na nervy.

„Nie, nechcela, lenže nemôžem tu byť stále zavretá, veď, veď..." vzdychla som si po tom, ako sa obzrela ponad plece a jedným pohľadom ma umlčala.

„Pozri, Davína, viem, že je to ťažké, ale zvládneš to," otočila sa ku mne, kľakla si predo mňa k stoličke a chytila mi ruky do dlaní, „pomôžem ti a nič sa ti nestane."

„Prečo? Prečo mi pomáhaš? Prečo si odrazu na mojej strane?" vychrlila som zo seba rýchlejšie a agresívnejšie, ako som plánovala. Nepovedala nič. Rýchlo a nervózne sa postavila, všetko nechala tak, ako bolo a zmizla. Počula som len, ako sa zabuchli vchodové dvere a zapadla zámka.